V moldavskej stepi 100.

The show has to go on. Ale ja mám už toho dosť, vypláchol som sa zo srdca Európy, tahet do záhati orientálnej, tej toť nablízku, koľko sa dá zdarma. Predtým som sa cítil doma doma, dnes si pripadám všade vyhnancom, lebo nie a nie pochopiť, že všetci sú múdrejší odo mňa a ja som také malé dezolátne nič, až to brní. Aj to Brno mi pripadá byť príliš na západ, dokonca i Košice. To som sa dopracoval do kýžených šťastných zajtrajškov, kde nie sú bieda a vojny, večisto zakliate uplakané, slzavé údolia smrti, plné mladých tvárí, v ktorých sa zračí odhodlanie odhodiť dedičstvo otcov čo najzúfalejšie čo najďalej od seba, tak.
Pred autobusovou stanicou v meste Orhei nie je žiadny stisk, ľudia sa nenáhlivo pohybujú popred dve, práve asi (ne)činné kasy, dávajú si na čas, hojdajúc pritom s taškami, obsahujúcimi týždňový nákup. Mám ruky prázdne, zato na chrbte vak, plný prepoteného prádla, s neodmysliteľnou fľaškou pitnej vody, lebo nezaprší a nezaprší. Do hája, je to už večnosť a tamtí vedľa, kúsok za hranicami odtiaľto, sú stále v sebe. Mobilizujúce heslá čuť zmarom čoraz zriedkavejšie a oslavné „výkriky do neznáma“ odniesli vody Dnepra do Čiernočierneho mora.
Čakám pred okienkom vari päť minút, kým pani kasírka nepreráta obrovskú kopu bankoviek, všakovak pokrčených a ošúchaných až do nemožnosti. Nepostrehol som, že by sa začala zaujímať o moju maličkosť, žeby som bol vskutku takým ničovatým nič i tu, na východ od raja? Ja, západný turista v deklarovanej „najchudobnejšej“ krajine starého kontinentu?
- Prosím, môžem u vás dostať cestovný lístok do Orheiul Vechi? Zanôtil som čo najspevavejšie.
Pozrela sa mi vyčítavo do očí a hlesla: - Trebujeni.
Prikývol som, hoci zmetene. Nechcel by som lístok kamsi, kam nemám v úmysle cestovať. Pamätala si ma odvčera, keď som bol mal namierené do Curchi a počkal si na lístok celých desať minút, nevediac, že dokáže hravo robiť dve veci naraz, jednou rukou neprestajne prepočítavať štósy papierikov a tou druhou vydávať bilety.
- Unde este platforma la Orheiul Vechi, va rog? Nádejal som sa uviesť veci na pravú mieru.
- Trebujeni, numarul sapte. Odpovedala povznesená, akiste nad celou vecou dialógu s bytosťou z Marsu.
Vzdialil som sa konečne a výrazne uľavilo sa nám obom. Nedorozumenie prestalo existovať vo chvíli, keď mi iná náhodná okoloidúca vysvetlila, že Orheiul Vechi je predposledná zastávka po trase do Trebujeni. Zvláštne, málokto na svete pozná onú konečnú destináciu, zato Starý Orhei rezonuje v ušiach všetkých zasvetených znalcov krásnokrásneho romantična z celého sveta.
Maršrutka od začiatku plná bola ľudí a zmes pachov sa vítane rozriedila za každým rohom, kým sme sa nevymotali z mesta. Dvere sa opakovane otvárali a zatvárali, vodič priberal cestujúcich do prasknutia. Podvozok sa takmer trel o asfalt, no úsporne vyzerajúce vozidlo bolo hotové konať zázraky.
- Kam cestujete? Vás nepoznám, dajte si. Oslovila ma susedka, dievča so stočeným do balu kobercom, po pravej ruke. Nebolo vidieť cez okno preň, ibaže itak všetci pozaťahovali záclony, lebo zvonku pripekalo nesmierne a každému pot rinul sa po tvári nepretržite.
Možno je už mladá žena, nevedel som to spoľahlivo odhadnúť. Koberčisko, stojace na podlahe, ju vytláčalo smerom ku mne, kým z druhej strany sa na mňa tislo zo trojo iných tiel.
V tom samom okamihu bola sa pripomenula vzdialená vlasť, mobil mi začal vyzváňať a ozval sa jeden zo stálych zákazníkov. Ako mi zobák narástol, vybavil som ho stručne, lebo mimo územia EÚ aj prijímané hovory sú tu spoplatnené. Povšimla si, že má do činenia s cudzincom: - Ste z Ukrajiny?
Bola to pravá Moldavanka, tmavovlasá, veľmi napodiv modrooká. Pootvorila veľkú papierovú tašku plnú nalúskaných orechov a ponúkla ma slovami: - Sú tohtoročné, skorá oroda Sychrova, pôvodom z Československa.
- Zdobíte nimi zákusky? Opýtal som sa s neskrývaným záujmom, pojedajúc pekne do karmínova zafarbené polky. Uvedomil som si zároveň donekonečna opakujúcu sa skutočnosť, že v týchto končinách nejakým činom československá tradícia pretrváva s neustávajúcou vitalitou veky.
- Áno, máme cukrárenskú výrobňu a sezóna je v plnom prúde. Vy nie ste z Ukrajiny. Prepáčte nezdvorilosť, ale zazrela som latinku na vašom displeji. S odvahou, charakteristickou pre tento ľud, priznala nadôvažok.
- Pochádzam z Veľkomoravskej ríše. Zavtipkoval som.
- To vážne? Zapochybovala okamžite.
- No vážne zas nie. Namietol som pobavene. Ani som si nemohol nevšimnúť, že celé okolité, dočasné publikum mlčky pozorne počúva.
- Viete, Moldavsko a Veľkomoravská ríša mali v minulosti nápadne podobný osud. S tým rozdielom, že vaša vlasť útoky rad za radom akýmsi zázrakom prežila.
- Akýmsi zázrakom. Zopakovala potichu dievčina. I vodič odrazu ubral plyn a nastalo také prazvláštne ticho, len čo kolesá točili to svoje hu-hu hu-huuu pod nami ako na nahrubo zaplátanom pokrovci.
- Všetko je inak. Poznamenal vodič vpredu. – Nikto sa nevyzná vo všetkom, v tom to je.
Hodne dlho nikto nevyriekol slova. Pomedzi závesy bolo vidieť tu a tam príkre brehy rieky Reut, prederavené v oných dávnych dobách predkami, aby našli úkryt v inak obnaženej krajine, rovnej ako stôl.
- Tá vaša Morava vás po tisíc rokoch odlúčenia bola dala opäť dokopy, po prvej svetovej. Prečo ste sa teda zasa rozdelili? Zaznelo zboku.
- Rieka Morava nás oddeľovala od prvopočiatku. Namietal som očividne bezradne.
- Nás zasa rieka Prut. Rumunské Moldavsko od Republiky Moldova. Poznamenal ten istý hlas.
- A Ukrajinu Dneper? Dikoje Pole po oboch stranách odjakživa až na veky vekov, amen. Ozvalo sa zozadu.
- Dám vám otázku: Viete čo je hlavnou moldavskou devízou? Zapojila sa poznove moja mladá suseda. Keďže nikto nevyriekol slovo, neveľmi ponáhľala sa s odpoveďou.
- No čo? Zaznelo sprava od vodiča, kde opretí o vstupné dvere tiesnili sa tí poslední, práve nastúpivší cestujúci.
- Život je krátky. Pokračovala ona. – Ak si ho stále nedokážeme predĺžiť, urobme ho aspoň širším.
Zavládlo krátke, prekvapené bezdyšie.
- Aké praktické. Ty by si mohol spraviť to isté s touto kraksňou. Otočil sa k vodičovi najbližší, trochu primohutný dedo.
- Vy, z tej Moravygrande, nechceli by ste takto náhodou vystúpiť? Otočil to vodič inam. Nasleduje Butuceni.
- Cestujem do Orhei Vechi. Namietal som.
- Na to vám neskočím. Rozosmial sa šofér. - Inak teda: Viete, odkiaľ mal Štefan Veľký tie čižmy?
Naprosto zneistený zavrtel som hlavou.
- Od kolien dole... Há, ha,ha! Rozosmial sa a prudko zastal pri kraji hradskej.
- La revedere! Pozdravil som vystupujúc von a pribuchol dvere.
- To aj doma tak trieskaš tými dvermi? Zahrešil čosi ešte a pohol sa vpred. Zahanbený teda popráve, všimol som si v mihu nápis do zadýchaného skla v okne: aileL.
- Poznám to dievča. Lelia, chodí sem čas od času brigádovať. Začul som spovedľa seba. Chlapík s košom kukuričných šúlkov sa hodlal vybrať opačným smerom.
- Viete, čo znamená, keď vidí mladý pán takétohľa „na skle maľované“? Dodal a spýtavo zatváriac sa, nefalšovane, zapôsobil na mňa v najvyššej miere tajomne.
- Viem. Mal som ísť až na konečnú. Pošepol som v zúfalej snahe vymaniť sa z trápneho položenia. Hneď nato rozbehol som sa do dlhokánskej tiahlej zákruty bezhlavo, za sotva viditeľným vzďaľujúcim sa dopravným prostriedkom, ktorý odľahčený, trielil s vetrom o závod.
- Stoj, kam bežíš?! Rob čo chceš, len bez koňa nebež nikdy za dostavníkom. Začul som odkiaľsi za sebou.
Rezignovane, naveľa zastal som na moste. Podo mnou lenivo tiekol mútny Reut a ja som pomaly prišiel k sebe. Spolucestujúci z autobusu, lenže už bez toho koša v ruke, zadýchaný prihrmel ako čmeľ a veľavravne, na kýtodiv začudovaný vyjachtal:
- Krčma je opačným smerom...