V moldavskej stepi 101.

Malebnú Mahmudiu, pri Svätojurskom ramene Dunaja, pôvodne nazývali Salsovia, potom Bestepea Moldoveneasca, na rozdiel od susednej obce Bestepe, ktorú kedysi poznali pod názvom Bestepea Romaneasca. Keď som sa pozeral na panorámu posledných piatich vyvýšenín v Delte Dunaja – s tureckým názvom Bestepe, nevdojak napadlo ma – kam až k juhu etnicky siahal moldavský vplyv?
Ono sa ono, k Dunaju priľahlé územie severnej Dobrudže, ozývalo predtým, i viac, či menej dodnes, moldavským „subdialektom“, prečo? Pretože súčasná jazyková veda uznáva iba štyri pôvodné dialekty rumunčiny, do spoločenstva ktorých moldavský, púhy „grai“ – reč, s aktuálne deklarovanou určitosťou nepatrí.
- Ste sa práve ocitli v najsevernejšom subtropickom lese Európy. Povedal mládenec, keď zoskočil z korby výletne uspôsobeného auta s niekoľkými priečnymi radmi lavíc pre turistov.
- Je to najstaršia prírodná rezervácia Rumunska. Ďalej pôjdeme pešo. Vyzval skupinu uhrkotaných návštevníkov z domova i zo zahraničia, potom, čo zosadli z tvrdých sedísk. Na obzore sa tiahol dlhý pás očividného pralesa.
- Ukazujeme tu najstarší dub letný a pri napájadle môžete uvidieť čriedu divých koní. Či sú to pôvodné divé, či iba zdivočené kone, veľmi sa nevie. Súčasťou rezervácie okrem nich sú hniezdiská dravých vtákov. Dodal a pokynutím ruky usmernil naše kroky v ústrety všadeprítomnému, neuveriteľne jemnému piesku.
Zaumienil som si nebadane zmiznúť, oddeliť sa od skupiny. Chcel som poznať „Padurea Letea“ inak, ako oni, zotrvať tam nepozorovane viac dní.
- Chcete? Urobím vám fotku, keď mi podáte mobil. Ozvalo sa mi za chrbtom, len čo som začal zaostávať za vracajúcimi sa turistami po prehliadke sprístupnenej časti lesa, tešiacimi sa na zaslúžený kulinárny zážitok v rovnomennej obci Letea, alebo Leťa, čo by v jazyku miestnych ruských staroverov - Lipovanov.
Sprievodca bedlivo strážil jemu zverené stádečko a s plnou zodpovednosťou ustarostene hľadel udržať si ho pokope. Nikto nič nevzal si na pamiatku, hocijaký lístoček, s výnimkou záberov rozľahlého piesočnatého horizontu, za ktorým sa dala tušiť blízkosť Čierneho mora.
- Si ty mi zač! Pomyslel som si a podal som mu telefón, na čo on učinil zopárkrát cin-trk. Dobehli sme potom skupinu, nasadli do kymácavého vozidla, trpezlivo znášajúc pohyby sem a tam, ako by na palube lode vo vlnách. Dorazili sme do dediny, prešli okolo nemálo ošarpanej cerkvi s oblou kopulou. Oj nie! Nepodobá sa ona na zrenovovaný, výstavný dvojvežový chrám v severnejšie položenej Chilia Veche. Táto baroková monumentálna stavba v ničom nezaostáva za navlas takisto vyzerajúcimi bazilikami v pútnických strediskách centrálnej Európy. Pre toto a nič iné, som si chcel vychutnať ústie Dunaja, v ktorom nájdete všetko a dostatočne bizarné, čo si len dokážete predstaviť, na jednom mieste, sťaby odvšadiaľ.
- Neskorý obed – o to viac zaslúžený! Zažartoval náš gíd pred vchodom do gazdovského dvora s jedálenskou dvoranou, vybral od nás cestovné a poďho, het!
- Ku kanálu a vašej zakotvenej loďke sa dostanete po obede poľahky po vlastných, krížom cez hlavnú ulicu. Dopovedal a ufujazdil s odľahčenou károu kamsi do útrob piesočných dún.
- Najem sa teda s nimi a ujdem. Utvrdil som sa vo svojom úmysle konečne ubziknúť do priam vnadne ponúkajúcej sa okolitej, ničím neobmedzenej slobody.
- Čo je to, prosím vás? Opýtal som sa oproti spolusediacich Rumuniek v útulnej, rodinnej vidieckej reštaurácii, ukazujúc na obsah misky s „granulami“.
- To sú vodné orechy, ako predjedlo, ak chcete. Oberajú sa z lodiek práve teraz na jeseň. Vysvetlila mi ochotne jedna z nich.
- Hladom veru nezájdem. Pomyslel som si. Pri predstave, že sa tu hore-dolu budem trmácať niekoľko dní, veruže dobrá správa. Piť možno vodu z početných ramien bez obáv, robia to tunajší, neuškodí to hádam ani mne, nie? Ubezpečoval som sa, keď sa mi s nápadnou rýchlosťou míňala zásoba pitiva v príručných plastových fľašiach.
- A toto je pena do kúpeľa? Poznamenal som v dobrej nálade trochu nevedkovsky, ukazujúc na inú misku s navŕšenou špirálou nadýchanej bielej hmoty.
- Kdežeby, chi-chi, rozšľahaná cesnaková príloha k hlavnému jedlu. Pousmiala sa tá druhá.
- Ste odkiaľ? To je prosím len zdvorilá zvedavosť. Dodala tá prvá.
- Od Dunaja, z Istropolisu, mesta na Dunaji takrečeno.
- Aoleo! Zvolala, niečo ako na znak údivu.
- To bude Viedeň. Pošepla kamarátka a ja som prikývol.
- Z bývalého východného predmestia Viedne. Doplnil som ústretovo ja.

O voľajaké dva dni neskôr na vzdialené minipohoríčko Bestepe som už nedovidel ani náhodou a to znamenalo, že som na dohod kameňom od Kilijského ramena Dunaja. Ponadeň už stelie sa kedysajšia súčasť Moldavského kniežatstva, zvaná Budžak, dnes súčasť Ukrajiny.
Úporne hľadám čo i len náznak akejsi ruiny, alebo náznakov v teréne pôdorysu chrámu, zasväteného Achilovi. Tento Homérov hrdina od Tróje presne tu, podľa Euripida, Ptolemaia a ďalších antických autorov, odpočíva na pietnom mieste pamätnej citadely, postavenej na jeho počesť. Spomínajú belostný ostrov Leuce v samom ústí vtedajšej rieky Istros, ktorý dnes, o vyše dve tisícročia, stratil sa v postupujúcich nánosoch európskej veľrieky. Predsa i tak vyčnieva presvedčivo, tvarovaný piesčitým telesom svojho pozdĺžne orientovaného chrbáta a nabáda k neodbytne domáhajúcej sa pravdy, myšlienke – čo ak?
Sledujem jednotvárny reliéf a unavene mávnem rukou po tom, čo som si domyslel, že na horizonte zbadal som podozrivo vyčnievajúcu nerovnosť. Skeny a s pomocou Lidaru spracované vyhodnotenia akýchsi odborníkov, či nadšencov, neboli zverejnené v plnom rozsahu, takže nemám v ruke nič, čo by ma naviedlo na cieľ.
Je to zjavenie? Na oblohe malý mrak zatienil postavu, idúcu smerom k juhu, priamo mne naproti. Dajaký chlap sa vlečie, úsporne nizko dvíhajúc nohy, boriace sa v nafúkanom piesku. Je horúco, na aktuálny koniec októbra, až prinesmierne. Bosý by tadiaľto človek neprešiel ani desať krokov, odhadujem teplotu na dobrých tridsať stupňov v tieni.
- Nu ai apa? Začul som prvé slová, keď oblúkom zmenil smer a dorazil ku mne.
- Da, ia-l. Podal som mu fľašu ešte zrána prevarenej miestnej tekutiny.
- De unde esti? Opýtal som sa ho, iba monotónnym hlasom, keď dopil.
- De pe cealalta banca. Sunt refugiatul din Bugeac. Pošepol potichu a obzrel sa málo, tam za seba, na sever.
Nadelil mi éterom vrchovato dávku clivoty spakruky a bolo vybielené. Zazdalo sa mi, že nie je priateľsky naladený, no bodajby. Podal som mu čosi pod zub, konečne zodvihol hlavu a mykol ňou, hriebnúc si do vlasov. Pôvod Moldavana sa v ňom nezaprel, avšak inorodý, s nádychom očí i pleti do siva. Celý bol podobný ilustračnej koláži, akosi príliš realisticky poňatej. Hovoriť rumunsky s Ukrajincom bola pre mňa tiež nová skutočnosť.
- Nu ai nevoie de bani? Vyhŕklo zo mňa neočakávane. Ja sám, i on, boli sme prekvapení z nanajvýš presne načasovanej, stručnej skladačky slov.
Mykol plecom. Neodpovedal.
Spamätal som sa rýchle a podal mu narýchlo odrátané papieriky. Vzal ich bez mihnutia okom, nevložil do vrecka a vykročil. Držiac čiastočne v dlani ten žmolec, rozpochodoval sa preč. Bankovky mu viseli vedľa tela, hompáľali sa v rytme krokov a povievali vo vytrvalom, suchom vetre. Dlho som nemohol odtrhnúť pohľad od dotyčného, preciťoval som neopakovateľnosť hodne dlhej, stále nekončiacej sa chvíle. Vidina to začala byť neskutočná, strácala sa pozvoľna, s pribúdajúcimi stovkami metrov postupne úplne splynula s piesočnou krajinou a oddelila sa od rozmazane rozptýleného horizontu povrchu zeme ako nadmieru rozochvená, vznášajúca sa čoraz vyššie v rozhorúčenom vzduchu, nadzmyslovo poňatá fatamorgána..