V moldavskej stepi 102.

- Keby som tam bol ja, to by „vrchnosti“ čumeli, ako by som si zariadil luxus! Pomyslel som si, v podrepe hľadiac z najvýchodnejšieho cípu Rumunska smerom k Hadiemu Ostrovu, ktorý by bolo vidieť ako na dlani, nebyť neustále meniacich sa kontúr ohromných oblakov vodnej triešte z desaťmetrových vĺn, rozbíjajúcich sa o jeho útesy. Tu, na samom konci zálivu Musura, vzopätie morskej hladiny dosahuje podchvíľou úctyhodných päť až šesť metrov, no, mokrý som a uzimený zároveň od hlavy po konce prstov na nohách a hľadím si svoj azyl na nepatrnej piesočnatej vyvýšenine, odkiaľ vidno celý oblúk pobrežia od ukrajinskej hranice po prístav Sulina, na strednom ramene Dunaja, ktoré ústi do Čierneho mora toť tu, hneď za mojím chrbtom.
Posledná dekáda novembra aj tunajších prekvapila náhlou zmenou počasia, sprevádzanou ukrutným vetriskom, pri ktorom franforce oblakov, letiace nízko nad zemou, strhávali komíny a plechy zo striech. Všadeprítomná „Garda de Coasta“ sa takisto, vzhľadom na nečas, úspešne do času vytratila z dohľadu.
- Nachádzate sa v pohraničí, na čiare! Dostalo sa mi poučenia od dvoch jej príslušníkov ešte predvčerom, keď som sa potĺkal po dlhokánskej pláži smerom na sever od mesta, sotva dovidiac na maják, vyčnievajúci z morskej hladiny, dole na juhu. Prikývol som súhlasne a vydal sa občiansky poslušne naspäť, viac do vnútrozemia. Nie, kontraband som nepašoval, ani zbraň.
Minul sa aj ten včerajší súdny deň, apokalyptická krútňava presunula sa smerom na východ ku Krymu, Anape a Soči a spanilá Insula Serpilor ma dnes, rovnako ako včera, priťahuje ako magnet. Keby bolo teraz práve pravé leto, vyzeral by som jej siluetu o štyroch ráno, pri východe slnka. Vtedy ona kontrastuje s horizontom ako miniatúrna stolová hora, číhajúca na prvý lúč vynárajúceho sa slnečného kotúča.
Takto, zdá sa, vídavala ho princezná Ekaterina Moruzi, vnučka moldavského vojvodu Ioana Sturzu. Po nešťastnom páde do dunajských vĺn však 29. decembra 1893 pochovaná bola tu, na Kozmopolitnom cintoríne v Suline. Osudne zamilovaná do fešného dôstojníka bola prišla sem, na takrečeno koniec vtedajšieho európskeho sveta, aby naplnila svoje túžby a stala sa ženou človeka s patrične významným postavením. Jej šťastím v nešťastí bola skutočnosť, že sa tak nevdojak o vlások včas vyhla sklamaniu, lebo dotyčný vyvolený hodlal jej dať najavo svoj odmietavý postoj k sobášu. Iba niekoľko, azda hodín, delilo ju od neúprosného spoznania pravdy pravdúcej. Po tom, čo ju rodina o niekoľko desaťročí dala exhumovať a pozostatky odviezť do Konštantínopolu, hrob je prázdny, iba čo kríž na ňom zdobí kráľovská koruna s baldachýnom nad panovníckym erbom.

Ku plytčine dorazila lodička s chlapíkom a ženou, asi jedného razenia. S pomocou vesla nakolmo vyskočil na breh, rozbalil z batoha voľajaký detektor kovov a dal sa priečne i pozdĺžne prehľadávať pieskové presypy plážičky.
- Tam to nebolo! Viac napravo, zavolala po ňom mladá žena.
- Ekaterina, koľkokrát som ti povedal, že sa mýliš. Ty si sa prechádzala tadiaľto a ja som šiel odhentiaľ naproti. Opätoval volanie polozachrípnutým hlasom muž, ktorý sa namáhal niečo nájsť v piesku.
- Vlny všetko i tak zmietli do mora, čo si myslíš? Mal si skôr prísť hľadať, keď som ťa prosila. Si sa neunúval včera a dnes je to už vťahu.
- Si sa zbláznila? Bolo by nás spláchlo ako špľach. Nehodlal ďalej vysvetľovať on.
Hodila na to iba rukou a zabrala veslom, aby čln i s ňou neodnieslo na more. Breh bol zjavne vymytý dôkladne a zmenený zrejme odvčera na nepoznanie. Čo čert nechcel, hľadačka zabrala a zapípala presvedčivo na najnepravdepodobnejšom mieste. Niečo zachytil a ihneď zastokol tam odlomenú stonku zo šáchoria. Vracal sa k lodičke pre skladací rýľ, keď mimovoľne upútal ma trčiaci kovový predmet, nie ani veľmi ďaleko odo mňa tým istým smerom. Zodvihol som sa teda a vyhrabal spopod širokého nábehu úplne mokrého piesku kľúče od auta.
- Jeej, ha! Zhíkla žena, ktorá ma primerane nenápadne, akosi úkosom, po celý ten čas pozorovala. Ukázala na mňa prstom a chlap sa obzrel. Neveriacky pokrčil obočie, akože zamieril pomaly ku mne, potom sa zastavil a na to zase podišiel o niečo bližšie.
- Toto hľadáte? Ozval som sa tentoraz konečne ja.
- Vy ste poklad! Zvolala žena a voda-nevoda vyskočila z plavidla rovnými nohami do príboja. Pobehla rezko, čoby zázrakom odrazu stála predo mnou a s prosebným gestom spojila dlane.
No nie! Bola to stelesnená Siréna v tých zmáčaných legínach so samou penou koldokola pása. Chvíľa, keď ustrnula v póze, ju zmenila na večitú sochu ako z mramoru, podmanivý to, živý sen. Neviem, čo sú si oni dvaja, ale tento okamih patril mne, darovala mi ho vrúcne, ako len žena vie.
- Prosím vás... Zmohol som sa na to jediné a dosť.
Muž sa medzitým vracal už s nástrojom v ruke, priskrutkoval držadlo a skúšal jeho pevnosť. Nalomená trstina, trápená dorážajúcim vlnením, stála už nakrivo sotva označujúc signalizáciu. Hrebeň približujúcej sa dlhej priečnej vlny rozčeril jej čelo, prevalil sa a prekryl úbohý zvyšok rastlinného tela, odnesúc ho nevedno kam. Na jeho mieste po opadnutí vody a vyšumení penového príkrovu objavilo sa čosi veľké, zlovestne zježené, oblé.
Skameneli sme razom, všetci traja. Najbližší k nemu, vyjavene som vypleštil oči na tú hrôzu, čo sa vynárala postupne z nánosov jemného ako íl piesku, presúvajúca sa pod náporom príboja raz nahor, potom dolu, miznúca stále viac a viac v poldruhametrovej priehlbine, vymletej pozdĺž pobrežnej línie. Hojdalo sa ono vajce zla poloponorené, pripomínajúce vírus ohromných rozmerov, symbol prvotného chaosu, spojený s odvekým pirátskym vzdorom, voči jeho premožiteľovi zo zákona. Ľudstvo, ten otrok prebudenej skazy, zo svojej podstaty, nedelí sa na dobrých a na ešte lepších. Nie tí sú najlepší a najmúdrejší, čo si „kriticky“ (sic!) myslia, že sú. Ono kritické myslenie si vysvetľuje kde-kto, ako chce a ako najlepšie vie, čo ho pred holou pravdou nijako neospravedlňuje. Nie je mne azda jedno, či ma zabije ukrajinská, alebo ruská mína?
Tá sa zase kolísala znudene vo vode a pozvoľna vzďaľovala z nášho dohľadu.
- Zavolám Pobrežnú stráž. Spamätal sa ako prvý on. Do telefónu potom čoraz hlasitejšie určoval polohu nálezu, lebo hovor rušil šum vodných más a po chvíli zrejme ešte úsečne odpovedal na zopár otázok. Loďku povytiahol vyššie, aby neodplávala. Kým sa zošerilo, prikvitli dva rýchle člny s posádkou. Jeden z nich vzal loďku do vleku a ich oboch na palubu. Druhý ostal strážiť na mieste, kým neprišlo tretie plavidlo so špecialistami na zneškodnenie morského netvora leviatana.
Ja som odišiel po vlastných do vnútrozemia. Nábrežná promenáda ma vítala po polhodine chôdze veľkolepým pozadím katedrály Delta, obloženej benátskou mozaikou, ale inak zívala prázdnotou.
Musel som sa zohriať pri šálke horúceho nápoja v závetrí útulnej kaviarničky, či reštaurácie, kam zavítali o necelú štvrťhodinku napodiv aj moji noví známi.
- Dačo je s naším autom, i keď máme kľúče, lebo ho nie a nie naštartovať. Poznamenal môj menovec Petru.
- Treba s detektorom nájsť ešte štartovacie kábliky. Nadviazal som na tému.
- V detektore mám tiež už vybitú baterku. Uviedol ma do reálnej situácie on.
- Áno, dobrého veľa škodí. Posnažil som sa o duchaplnú odpoveď. – Zato kávu tu majú výbornú.
- No, akože sme v nejakom svetovom prístave, nie? Podotkol Petru.
- Ešte niečo panstvo bude rado? Naostatok opýtal sa nás obsluhujúci čašník.
- Štartovacie káble na moldavský spôsob, máte? Zaštebotala Ekaterina.
- Opýtam sa kuchára, moment, prosím. Pohotovo odvetil vrchný.
Netrvalo dlho a „špagety“ v podobe káblov s medenými svorkami boli na stole. Môj spolustolovník vybehol von, po čase sa vrátil a čašníkovi s neskrývaným smiechom pomedzi zuby utrúsil:
-Musím vám ich vrátiť, ale ak sme sa s nimi odfotili na pamiatku, nemajte nám to za zlé.
- Pokiaľ ste s nimi neodfotili mňa, je to v poriadku. Berte to ako pozornosť podniku. Zahlásil ten a odniesot tanier s nákladom akoby sa nič neobvyklého v tomto tu, kúte sveta, nebolo stalo..