V moldavskej stepi 103.

Prišiel som, videl som, nezbláznil som sa. Takto by som najvernejšie mohol popísať dnešnú skutočnosť, čiastočne inšpirovaný výrokmi Júlia Cézara, či Hillary Clintonovej, na margo tých drobných dennodenných víťazstiev rozumu nad fejkmi všetkého druhu.
Mám naozaj nefalšovaný pocit, že všetko naokolo sa rúca, iba ja pevne stojím a stojím, napriek triaške v nohách, mravčeniu v prstoch na chodidlách a pocitu, že zem sa otvorí rovno podo mnou a zhltne ma razom, akože sa ani trochu nebojím takých a podobných rozprávok.
- Máš tu ubytovanie? Opýtal sa ma mladý muž suverénne po rusky, hoc práve na ulici, v rušnom rumunskom meste.
- Áno... Nestihol som odpovedať celou vetou, lebo s hlasitým pazvukom práve sa otvorili vchodové dvere.
- Vy ste Peter? Poďte dovnútra mladý pán. Vzala ma okolo pliec staršia noblesná dáma, akoby vystrihnutá z módneho časopisu takých nejakých sedemdesiatych rokov minulého storočia. Pretisol som sa poodchýleným otvorom a zacítil príjemnú vôňu parfému z bezprostrednej blízkosti mojich čuchových buniek v nose.
- Vy čo si želáte, nemám avízo z aplikácie o vás? Dala sa privierať tomu druhému dvere až na zopár centimetrov priezoru.
- Chcem sa len osprchovať. Namiesto k nej, hovoril ku mne.
- Prelož jej to. Potykal mi samosebou ako už prv.
- Musím sa opýtať majiteľa. Neustúpila a zavolala z mobilu komusi. O minútu už kráčali sme obaja za recepčnou hore schodami na poschodie.
- Vy ste tu. Zložte sa pokojne a ja zatiaľ zavediem pána Ukrajinca do dušu. Povedala láskavo a cupitala hore do vyššieho poschodia pred ním. Nechal som dvere na chodbu pootvorené a vystrel sa na posteľ oproti stene.
- Ešte si zo dve hodiny potrebujem pospať. Potom ideme na letisko, lebo večer o desiatej musíme byť vo Varšave. Vyhlásil za seba a ešte asi za niekoho iného dotyčný a pokračoval:
- Nájdite mi ihneď spoj do Varšavy, nech to stojí, čo to stojí. Ste recepcia, tak to máte v cene. Zavelil a dodal:
- Čakám ešte moje dievča. Príde s kuframi taxíkom do polhodiny, tak nech viem, či niečo letí do tej polhodiny, musí to byť a rýchlo!
Nápomocne nazrel som do mobilu, našiel voľný spoj, hodne drahý, pravda. Povedal som to recepčnej.
- Nič nehľadajte, opakuje sa to už po tretí raz za tento jediný týždeň. Odvetila ona.
- Nikam neletia. Celučký týždeň sa tu mocú a ja sa točím len okolo nich ako ringišpíl. Majiteľ je na peniaze, takže berie všetko, čo príde. Ibaže ja to musím zvládať takto, improvizovane, vždy s jeho súhlasom. Dodala a smutne sa usmiala, pokrútiac hlavou.
- Nikam neletia? Spýtavo som sa na ňu pozrel. Pripadala mi tak okolo sedemdesiatky, nalíčená a upravená, no, chodiaci, až nanajvýš farebný obrázok, také nikdy nestarnúce dievča z reklamy.
- Prosím vás, nevšímajte si to. Cíťte sa tu ako doma. Urobím vám dobrú kávu, chcete? Vzala ma za plecia a posadila do jediného kresla vedľa recepčného pultu. Opodiaľ v kuchynke vrkotala pračka, krútila sa v nej posteľná bielizeň, či čo.
- Tá batožina je riadne objemná. Podotkol som na margo troch obrovských kufriskov v kúte vedľa historického, vŕzgavého schodiska.
- Predstavte si, vláčia sa s nimi po celom Rumunsku, sem prišli z Iasi. Sú tu za posledný rok už neviem koľkýkrát. A presne toľkokrát sa sem ešte vrátia. Kým to všetko, dá Boh, raz a navždy neskončí. Povzdychla si a prežehnala sa tri razy.
- Nezávidím nikomu, toto teda určite nie. Poznamenal som, odpíjajúc zo šáločky po dúškoch. Hotelík súhlasne zaprašťal konštrukciou z konca 19. storočia a rozhostilo sa ticho.
- Som Moldavanka a poviem vám, nerozumiem tomu. Prečo sa Východ tlačí na Západ a Západ na Východ? Moja skúsenosť s ľuďmi, tu na hoteli, je taká, že Západ s Východom je nezlučiteľný. Ten poludník je čiara, možno krivoľaká, no presne vieš, že je tu. Európska únia stratila nedávno svoj najzápadnejší Západ a tú stratu si chce vynahradiť rozšírením sa na najvýchodnejší Východ? Ukončila svoj monológ recepčná, servírka i upratovačka v jednej osobe.
- Moldavsko mám rád, chodím sem často a bojím sa oň. Vyjadril som sa takisto úprimne ja.
- Ste milý človek. Viete, dnes jedni sú milí ľudia a sú tí druhí, takí voľáki roboti. Poznáš to takrečeno na prvý pohľad. Ale povedzte mi otvorene, po čo chodíte do nás? Opýtala sa a vo svetlohnedých dúhovkách očí sa jej rozšírili veľké zreničky ohromne spýtavo.
- Som priam zo stredu Európy. Prechádzku po nábreží Seiny milujem rovnako ako plavbu Deltou Dunaja. Bol som tri týždne na Špicbergoch a plánujem výjsť na vrchol Etny. Z Paríža som odchádzal roniac slzy vo vlaku domov, zo Svalbardu zasa bozkávajúc zem na letisku v Longyearbyene, Etna mi divoko bije v srdci. Chápete, len v tej stepnej pridunajskej parovine delty revem od šťastia ako blázon bláznivý. Čo ja viem o sebe, že tam mi to rovnako vlní? Vyhŕklo zo mňa spontánne.
Nepovedala nič. Mávla rukou, potom druhou a s ustarosteným výrazom na tvári vstala.
- Ani ste sa ma neopýtal, kde som ja rada. Mám tiež taký kút sveta v predstavách, lenže ten neexistuje. Obliekla si kabát a zakývala na pozdrav. Zišla po schodoch, povedala pár slov nočnej službe a odišla.
V noci som sa zobudil na znepokojujúce zvuky z izby naproti mojim dverám krížom. Mužský a ženský, takmer dievčenský hlas, po sebe hovorili nahlas ponajprv moderato, potom sostenuto a striedavo i grave. Nasledovalo presto, rubato , veloce až po molto presto. Ďalej to bolo sústavné „simile“ až do tretej hodiny nad ránom, kedy nastalo konečne hrobové ticho.
Keď som okolo siedmej otvoril dvere do spoločnej kúpeľne, nebolo mi viac treba. Spúšť ako po úraze, no pach svedčil o niečom inom. Tých dvoch už nebolo, ale panej ešte nie. Upratal som, čo sa dalo a osprchoval sa. Ďalších pár dní určite takúto možnosť mať nebudem.
- Bolo hlučno v noci? Ospravedlňte naše ubytovanie, toto sa tu ešte nikdy za mojej éry nestalo. Urobím vám kávičku, môžem? Namiesto dlhých zdvorilostí vychrlila v jedinom prúde zo seba pani recepčná.
- Ďakujem, nemám nič proti tomu. Ubezpečil som ju.
- Ukrajinci sa neozvali celú noc? Opýtala sa ma.
- Na chodbu ani nevyšli. Na druhé poschodie to asi nebolo veľmi počuť.
- Kdeže, tá kúpeľňa hore bola tiež zafŕkaná, kachličky i zrkadlo,. Všetko. Musel ten mladý bajat výjsť aj tam. Šepotom sa mi zdôverila s vlastným zistením.
Dopil som kávu a zberal sa odísť. Batoh som prehodil cez plece, priateľsky objal pani, ktorá už medzitým upratovala hrozný binec za „závislým“ klientom.
- A príďte! Kedy sa ukážete? Vyprevádzala ma z dverí na ulicu.
- Onedlho, sám neviem. Som chodec bez dopravných prostriedkov, nuž tak. To vaše, vlastne naše, Moldavsko zase nie je až také najmenšie. Pokúšal som sa zanechať dobrú náladu po sebe.
- Ešte krížik na cestu,. ako rodnému. Povedala s dojatím v očiach už naposled a ja otočil som sa, tým smerom, na východ..