V moldavskej stepi 104.

Tento trend ide kamsi bohorovne naistotu a s mohutnou obľubou riskuje koniec sveta. Každé nezameniteľne individuálne „ja“ zmenilo sa v kolektívne „Ego“, ak vieme, čo tým chcel básnik povedať.
- Hanbím sa. Za seba a za všetkých. Napísala na stenu akási dobrá duša, z rozmaru asi sotva. Pod nápisom nasledovala odozva, naškriabaná dajakým rýpaním do omietky:
- Hanbím sa za teba, že si.
- Poznám ťa. Nasledovalo fixkou.
Mal som sto chutí tam niečo dopísať, i keď prvýkrát v živote, lebo takýto druh komunikácie nemám vo zvyku.
- Ne-čar-bi-te po ste-nách! Vyslabikoval som, čarbisto napokon úspešne.
Sadol som si na lavičku opodiaľ a dal sa jesť svoje neskoré raňajky v prírode.
Parčík bol zanedbaný, v dohľadnej dobe určite predurčený na zánik. Nad hlavou mi čosi zabzučalo. Kým som zodvihol zrak, z vnemu ostalo torzo v podobe záblesku na akomsi kove vo vzduchu. Niekto púšťa droník a práve nasnímal moju činnosť. Hrôza pomyslieť, no byť tak o zopár kilometrov severnejšie, za čiarou, mohol niesť so sebou istú smrť.
- Videli ste to? Ozval sa čísi hlas za mnou.
- Pokrčil som plecami a pani so psom podišla ku mne.
- Puf! Nechaj pána na pokoji. Hrešila svojho naobliekaného psieho „modela“, s ktorým by mohla zaujať na súťaži „Havinko najkrajší na svete“.
- Idem s ním na dog-fit-terapiu, lebo celú noc bol akýsi nervózny.
- Máte pravdu... nedopovedal som. V bezprostrednej blízkosti dopadlo na zem čosi.
Psík uskočil nabok a zježil srsť. Nevedel som, či sa hodiť k zemi, či preskočiť múr.
V takomto prípade rozhodujú zlomky sekúnd a odísť na druhý svet hneď i s paňou a jej psím maznáčikom ma právom, či neprávom nenadchlo ani za mačný mak.
Bojové bezpilotné letúne sú vybavené špičkovým kontrolným a riadiacim systémom a zvládajú i prípadné rušenie signálu v náročnom elektromagnetickom prostredí. Tam kdesi bohviekde práve teraz stojí vojak s vysielačkou a čosik sa mu nezadarilo. Nebol by to v tomto prípade žiaden hračkový army-dron, ale stroj neviemkoľkátej generácie s najmodernejšou stealth technológiou, zabezpečujúcou jasnú prevahu nad protivníkom, hu! Niečo tu zjavne nemálo zlyhalo, ha!
Ako prvý sa spamätal Puf a rozbehol sa oným smerom. Tento pes, ako mi hneď nato panička dovysvetľovala, bol chodieval s jej už nebohým manželom na detektorovacie potulky lesoparkom za mestom. Keď pán zachytil kov a bližšie určoval polohu nálezu, šikovný psík spozornel, oboma prednými aj zadnými pomáhal promptne a vytrvalo vyhrabávať kýžený poklad. Celý sa pritom upotil, prskal v krátkych prestávkach na všetky strany, aby vzápätí s neutíchajúcou vervou pokračoval v práci. Pánovi iste tým činom ušetril namáhavú lopotu s rýľom a zároveň zabezpečil mu bezprácny zisk.Zvyčajne neostal bez odmeny, lebo sa mu ušlo tým väčšieho ocenenia a pochvaly, čím vzácnejší bol nájdený kúsok. Navyše hlasitým brechaním včas odstrašoval prípadných zvedavcov, závidiacich pánovi odvahu, byť za bieleho dňa takto tu na výslní, či v polotieni, na očiach verejnosti.
- Puf! Fuj! Okamžite sa vráť! Rozkričala sa doamna za psím zadkom, ktorý sa stratil v kroví pri jazierku.
- Prosím vás, pomôžte mi, veď sa načisto zbláznil ten môj paholok! Môže to vybuchnúť, čítala som, že tu časom padá na zem kdejaká skaza od susedov! Zanariekala a prosebne pozrela na mňa s očami plnými sĺz.
Bolo to chytľavé, tá panika, lebo rozbehol som sa za neskúseným prospektorom, preskakujúc živé ploty okolo briežkov vodnej hladiny s rozmŕzajúcim tenkým ľadom pri okrajoch.
Zazrel som psa, ako vrtí chvostom v prosebnej polohe, opierajúc sa pritom o dve prikrčené zadné behy, rovno pred predmetom, trčiacim z rozčesnutého ľadu. Nebol som schopný vydať hláska, len som civel na výjav, akože na púhe „true or false demonstrative“ zjavenie.
- Puf! Zmohol som sa osloviť ho v takmer nemom úžase. Lesklý predmet v bezprostrednej blízkosti jeho čumáka sa pomaly ale iste ponáral do vody pod svojou vlastnou váhou, strácal sa nenápadne z dosahu božieho svetla.
Ísť som za ním nemohol, to v žiadnom prípade. Riskoval by som kúpeľ v ľadovej vode a možno i horšie. Podľa bližšie nerozvedeného scenára bol som pripravený každú chvíľu hodiť sa o zem, no pokoj a mier zároveň prebiehajúceho deja na hladine ma udržiaval pri patričnej dávke smelosti. Keď pes nemá strach, prečo by som ho mal mať ja, nie?
Puf nakrátko otočil sa ku mne, potom si stal na rovné štyri, zodvihol pravú zadnú a úsporným „crk, crk“ opakovane označil si dotyčný predmet. Potom spokojne zavrtel chvostom a odbehol na breh.
Keď som pohľad uprel opäť do stredu jazierka, nič tam už nenarúšalo pokojnú hladinu s lesklou škrupinou, vytvorenou predchádzajúcim nočným mrazíkom.
- Puf! Miláčik, kde si sa mi zatúlal? Robíš panej starosti, si nezbedný a raz na to doplatíš, uvidíš! Napominala psa žena, keď ho dávala na vodítko.
- Nestalo sa nič? Opýtala sa ma napokon.
- Nie. Koniec dobrý, všetko dobré. Zopakoval som nahlas to, čo som si pred malou chvíľkou povedal sám v duchu.
Šťastne sa skončila bezvýznamná epizódka v mojom i psom živote, bez toho, aby sme sa boli o to, čo i len v najmenšom pričinili. Až teraz som si všimol opodiaľ po chodníku prechádzajúceho človeka, telefonujúceho komusi, stojac tvárou k oslnivo vyleštenej ľadovej kruste. Začul som jasne, o čom hovoril a to ma ubezpečilo o fakte, že o pár minút tu bude príčinne rušno.
Pristavil som sa pri múriku s nedokončeným dialógom. Podumal som, zotrel svoj „duchaplný“ príspevok a vynechajúc voľné miesto pre prípadnú ďalšiu doplňovačku tajničky, dopísal tam namiesto toho svojho „od veci“, vo výške asi tri desiatky centimetrov od zeme, nasledovné:
„Crk, crk“ Puf