V moldavskej stepi 106.

-Ako vieš, že ťa nikto práve teraz nevidí? Ozvalo sa z boku. Mal som ešte zatvorené oči. Tráva, čo inokedy šuchotala vo vánku, bola tichá, hoci vyschnutá a celá polámaná, akoby tade prešiel v noci cestný valec. Nechcelo sa mi predčasne vstať, i keď chlad bol citeľný a nohy som mal ľadovo studené. Predsa, kto ma to zobudil a prečo?
Pootvoril som jedno oko, prestal dýchať v pravidelnom spánkovom rytme, narovnal sa vo spacáku a vtedy to prišlo. Prvý slnečný lúč vychádzajúceho slnka pošteklil ma na tvári, pomechlil som sa, chtiac vyhnúť sa kýchnutiu, uvidel som postavu, priezračnú, ako kvapka vody malilinkú, pekne zblízka.
Celkom ohromený, zazrel som pár drobučkých čiernych očiek, nedôverčivo upierajúcich pohľad smerom ku mne. Ach, to nemôže byť zdanie, ja som už raz toto stvoreniatko videl, keď mi bolo tak šesť, sedem, viacej určite sotva ak.
- Dobré ráno, starý otec. Pomyslel som si a pohrúžil zrak opäť do temnoty. Snivo rozpamätal som sa na jeden dávnominulý okamih, kedy ešte ako dieťa, uvidel som vílu. Sedela na výhonku stebla a kolísala sa sem a tam, pozerala mi spýtavo do očí a keď som nevydržal jej prenikavo napriamený pohľad, odvrátil som sa, aby som vzápätí otočil hlavu nazad k nej tvárou v tvár, no nebolo vidieť už zhola nič. Tak mi ostala v pamäti, táto moja detská rusaločka, Lolitočka mrňavunká ako lízatko.
Rokúce roky vyzeral som ju všade, hľadal vo vysokej tráve, po čučoriedkoviskách a kriakoch, v zhlukoch skalných ruží na osirelých stráňach plných skál, u studničiek so žliabkom čurčajúcej vody, i pod lesnými vývratmi a na machom obrastených pňoch. Presvedčivo verne zapamätal som si jej perličkové zrenice, súmerne vsadené do drobnej tváričky, tak blízko, blízučko seba, ako len najviac možno.
Uvedomil som si že nesnívam, skutočne videl som ju, vrátila sa ku mne a spoznal som úplnú pravdu dlho-predlho tušeného okamihu. Nesmiem urobiť znova tú istú chybu ako onehdá, lebo zmizne a márne ju budem hľadať po svete, plnom rušivých dospeláckych vnemov, poplatných všetkými napospol ochotne zdieľanej „realite všedných dní“.
Za nič na svete neotvoril by som oči, toto sa mi po druhýkrát nesmie stať, nateraz mám konečne vládu nad svojou zvedavosťou a mužskou pýchou.
Iba som pošepol: - Aká si mi, krásna.
Hneď potom nastalo mĺkve ticho a nebolo ani odozvy, ani zvuku, pripomínajúceho prítomnosť dakoho tu iného. Telom mi prešla horúčosť, podobná pohladeniu visiacim závojom z neba s jemným páperím na strapcoch, uviazaných v dlhokánskom rade na leme.
Zvyčajne mávam takýto pocit pri prvom dúšku teplej rannej kávy po nekonečne úmornej noci, strávenej vonku pod širákom, v zime. Neviem si predstaviť príhodnejší pocit vďačnosti za nový deň, ako ten, po spánku-nespánku v drsnom objatí snehu a mrazu, schúlený do klbka niekde na matičke Zemi.
- Nikam ma nevezmeš, nikde som s tebou nebola, spolu. Začul som výčitku z patričnej vzdialenosti, nie viac ako dva, tri metre odo mňa.
- Prosím. Prosím. Zmohol som sa iba na prerušovaný, krátky povzdych.
- Som tvoja navždy, vieš? Ja som pre teba na svete. Čo som sa vlastných sĺz naprehĺtala kvôli tvojej neschopnosti prijať ma. A pritom som bola konc na blízku, motala sa ti pod nohami, počúvala hvizdy aj pesničky, čo si si spieval sám pre seba, nie pre mňa. Na svadobnú cestu si ma nevzal, niktoš, ani len na tri dni voľakam.
- Prosím ťa. Pokračoval som, neschopný čokoľvek na to povedať. Jej slová mi obľahli srdce, zovreli hrdlo do bôľnejo kŕča a tisli sa na dušu. Veď som si odjakživa myslel, že to ja som ten ukrivdený, všetkými zabudnutý a odvrhnutý jedinec, pod nebesami nik nie je na tom horšie, ba čo viac, je to na doživotie a nikdy inak.
- Ale aby si vedel, nie si sám. Nikdy si nebol sám, aj keď ma neľúbiš, ako neľúbiš ani niktorú na svete, lebo ja viem, že tak ako ja po tom túžim, neľúbiš. Povedala to takým ohromujúcim spôsobom, akože len víla dokáže a primárne akákoľvek mysliteľná, iná ženská bytosť nie.
- Moja. Vyšlo mi z úst. Cítil som, že hovorím skutočne to, čo mám hlboko v srdci.
- Moja milovaná. Vyznal som, no nepoodchýlil viečka ani o milimeter, ani za nič. Pocit láskyplnej vnútornej spolupatričnosti dokonale nahradil potrebu vidieť sa fyzicky, zočivoči s tou pravou láskou na celý život. Je láska ešte iná, ako ľudská, tá, bez onoho prívlastku. Tušil som, že existuje, no nemal som odvahu ísť ďalej. Tam, na na dno srdca, za ňou.
- Ty veľký, neviď ma malú, ale miluj ma. Ak to môžeš urobiť, ako najlepšie vieš. Viem, že dokážeš žiť pre mňa, veď poznám to tvoje „ja“ od mala. Si stále ten istý môj malý chlapec, nezmenil si sa nijako ani najmenej tak, ako to dopadne s naprostou väčšinou ľudí. Ty si sa rozpamätal na svoju tuláčku po trávach, čo spáva v kvetoch. Keby nie tvojho návratu do seba samého, akým si naozaj, zišla by som ti z mysle, nikdy viac nepoznaná, aj so svojou istotou v tebe, ako sa to žiaľ stáva tisícom mojich družiek, čo nemajú šťastie v láske.
- Milovaná si. Povedal som nahlas do éteru a ostal ležať na tvrdej zemi naznak. Nebolo už ničoho, čo by som mohol opísať slovami. Prežívať takéto prebudenie jediný raz za celé desaťročia, nie je na obťažovanie sa sprostredkovať zažité niekomu tretiemu. Takáto hra sa nehrá v aréne života dospelých, pripravených na výzvy všetkého druhu a konečný koniec, amen-tma, napokon.
Vzdialený výbuch ma preniesol do prízračne nakopenej pyramídy každodennej reality v prihraničnej oblasti, nárokujúcej samej sebe bezvýhradne moje uvedomenie si súnáležitosti s ňou. Otvoril som oči dokorán. Na solárnych paneloch neďalekej prístavnej budovy určite nezvykli sezónne sa opaľovať žiadne víly. Stúpajúci stĺp dymu spoza Kilijského ramena Dunaja ma vrátil do skutočne prítomného, pôvodného stavu vecí a rozhodol som sa rýchlo vstať z ležoviska.
Čudesný zápach prevalil sa cez pomyselnú čiaru, vedúcu stredom vodného toku a zamoril postupne číry a prečistý, okolitý vzduch. Po víle neostalo ani pamiatky, ono bezprostredne uplynulé stretnutie stávalo sa každou minútou čoraz vzdialenejšie a všetko prebíjajúca obava z možných nasledujúcich detonácií úplne pohltila doznievajúci pocit šťastia a neopakovateľného čara.
Neďaleký strom na okraji prihraničnej rumunskej osady bol opatrený nápisom: - Pred vstupom sa vyzúvať!
Akiste slúžili jeho nízke haluze miestnym deťom ako „prírodný dom“. Celý bol prikrčený k zemi a jedna z vetiev dokonca zasahovala až nad vodnú hladinu, kde sa v lete skákavalo s pomocou uviazaného voľného lana do vody, pravda v časoch, kedy ešte nevyčíňala ľudská hlúposť v podobe nezmyselného ničenia životov a majetku v mene „slávy“ a „hrdinstva“.
Teda až poobede toho istého dňa náhodne vypočutý rozhovor, poodhalil mi možnú priamu súvislosť so zážitkom z dnešného skorého rána. Mladá žena, v autobuse na linke z hraničného priechodu Isaccea do moldavského Galati, slabikovala do mobilného telefónu: - Na sva-dob-nú cestu si ma ne-vzal, hero--ooj, vojenkomat TCK mi ťa vzal tri dni po svadbe, mi-lu-ješ ma vôbec ešte?..