V moldavskej stepi 107.

- Len hlupák tvrdí že vie, keď vlastne nevie, a to len preto, že si to môže dovoliť. Začul som spoza chrbta, podistým ani nie mne adresovaný citát.
Muž popíjal z čiašky kávu a hrabal sa pritom ľavou rukou vo svojom zápisníku. Zodvihol zrak, taký duchaprítomný a vševidiaci, akiste spozoroval, že som ho počul. Iba čo si napravil okuliare, skĺznuté na špičku nosa a previnilo, aspoň tak sa zdalo, zaachkal do prítmia slaboosvetlenej cofetarie, už neviem s akým názvom. Takmer drgol lakťom do prvej načatého „tort special cu blat de cacao insiropat“, ale zamazal sa primálo na to, aby zahrešil nahlas.
Usmial som sa zmierlivo, lebo divadielko ma pobavilo a nemohol som už nijako skryť tú nechcene vynútenú účasť na náhodnom dianí. Naokolo nesedeli žiadni hostia, nuž následne vyrieknuté „Buna ziua“ patrilo mne.
Prikývol som s ľahkým poloúsmevom, čoby cudzinec a oprel zrak o stenu za ním, kde z farebného plagátu pútal nápis „ENJOY CHISINAU“. Nebolo treba prisadať, lebo stačilo sa so stoličkou pomknúť.
- Poftiti! Ponúkol mi urobiť to a vcelku ochotne som sa stal spolustolovníkom. Starší človek trochu odpratal náčinie na stole a začal recitovať z ďalšej stránky svojho zošita nasledovné:
„Každé leto chodia všetci bohatí ľudia z Jehupecu na svoje chaty v Boiberiku. Oni sú napospol veľmi rafinovaní, súc zvyknutí, že sa im všetko naservíruje – drevo na oheň i každodenná poživeň. Prečo by si niekto nemohol dať za povinnosť priniesť každé ráno pred ich dvere mlieko, syr, maslo a kyslú smotanu?“
- To je asi nejaký „štedtl“, ten Jehupec? Zachytil som intuitívne literárny podtón nadhodenej témy ponúkajúceho sa rozhovoru.
- Kyjev, Šoloma Aleichema. Akiste vám niečo hovorí príbeh „Fidlikanta na streche“.
- Samozrejme, ten trojoskarový Jewisonov film o mliekárovi Tovjem so starosťami o vydaj svojich piatich dcér.
- Ešte pred pár dňami som tam bol. Aj v Boiberiku, teda v Bojarke neďaleko od premedializovanej Búče.
- Veľa cestujete, no, to by sme mali spoločné. Zauvažoval som mimovoľne, trochu odbočiac.
- Moji predkovia boli viacerí odtiaľto. Z Keshenevu, aj zo štvrti Moldavanka v Odesse. Tam, pri Potemkinových schodoch, som si toť nedávno dal foršmak a chalu naslano i nasladko.
- Mal som kolegyňu, ktorá rada pripravovala židovské recepty. Keď bola na programe hoci malá oslava, spravidla neobišla sa bez mrkvového „kaviáru“ s pikantnou harrisou, alebo náročne a dokonale prihotovenej šafránovej vianočky. Potvrdil som živý záujem o gastrotematiku, čo zjavne nebolo v úmysle spolubesedníka, lebo pokračoval takto:
- Keď som bol išiel v Kyjeve po Bankovej ulici popred Ofis prezidenta, pochopil som dôvod spisovateľovho výberu mena, totiž, spočíva v súvislosti s textom knihy Exodus. Predobrazom mnohorakého, „boháto“ opakovaného utrpenia kyjevských Židov, bolo egyptské otrocké jarmo, popísané tamto.
- Vis a vis na tej ulici stojí Horodeckého „Dom s chimérami“, na ktorom povedľa morských panien a delfínov, zobrazené sú potápajúce sa lode a iné exotické dekorácie v secesnom štýle a la Antoni Gaudí. Podotkol som znalecky.
- Viete, svet je plný paradoxov, ale iba zdanlivých. Kto číta medzi riadkami, lepšie vidí za roh. Veď povážte, hľadieť denne z okien na tie potvory oproti, očami človeka - prezidenta, ktorý hral predtým v seriáli rovnako prezidenta, jazdiaceho do práce na bicykli... Nestihol dopovedať, lebo som mu vpadol do reči:
- Chceš-li poznat co je dřina, kup si kolo Ukrajina. To bolo u nás už dávnejšie vymyslené. Doplnil som akože pre ilustráciu, potom aj v preklade do rumunčiny.
- Ste odkiaľ? Zarazilo ho to.
- N 48, E17. Naznačil som nahrubo polohu v zemepisných súradniciach.
- Nepovedzte! To je ďalej, ako som si myslel. Ale dobre. Ober ir zent ništ fun Vin... Dokončil vetu v jiddiši.
- Nie, nie som z Viedne. Mám však bližšie do Viedne ako... Ako napríklad do Prahy, či Budapešti.
- Som počul od niekoho, že „Chatam Sofer“ má byť názov zastávky električky u vás, vo vašom hlavnom meste, je to tak? Opýtal sa so šibalsky zdvihnutým obočím. Jeho pohľad bol jasný, sivomodrooký.
Potvrdil som nemým súhlasom pravdivosť oného predpokladu a objednal si dupľovaný zákusok, aby som tak vyrovnal faktický kalorický náskok u môjho náprotivka.
- Ináč, boli ste si pozrieť budovu štátneho cirkusu, tu, v Kišineve? Zmenil smerovanie prúdu myšlienok, ale len na prvý pohľad. Hodne neskôr, až keď som cestoval maršrutkou okolo spomínanej budovy, symbolu takzvanej brutalistickej architektúry, napadla ma spojitosť s prv povedaným. Nad hlavným vchodom sa vyníma okázalé súsošie ohromných rozmerov. Predstavuje dvoch klaunov, priateľsky mávajúcich návštevníkom pred vstupom do sveta zábavy a smiechu. Sochár Matvej Levinson si dal nesmierne záležať na tvarosloví dvojice vztýčených pozývajúcich rúk. Nepočítal však s recentne záhadným zmiznutím hlavy jedného zo šašov a tým aj s výpovednou hodnotou, ktorá sa priam natíska dnešnému svetaznalému okoloidúcemu: Nie je to informácia o tom, že strata súdnosti jedného, strháva do horúcich pekiel, okrem davu, aj toho druhého, ktorý tak trochu priblblo usmieva sa bezo zmeny aj naďalej, akoby o tom nič nevedel?
- Ak sa niečo nestane, tento skvost architektov monumentalizmu, Alu Kiričenka a Simiona Šojheta, rozsype sa ako domček z karát. Zneistene dal som bodku za nedopovedaným. Spolustolujúci sa však nedal a pokračoval:
- Apoteóza „líderstva“ ako takého, privedie svet do záhuby. Je „líder“ v preklade „vodca“, alebo sa mýlim? Nestačilo raz, v druhej svetovej, poraziť „vodcovstvo“ aj s jeho odpornými vodcami? Svet neustále vynalieza ďalších a ďalších lídrov, čo majú právo užívať si nadrozmerné tituly, bohov olympských prevyšujúce, čo do kýženej popularity, ako aj masmediálnej štylizácie?
Našu pozornosť zrazu upútala staršia dáma, ktorá práve vošla. Elegantne sa posadila, vytiahla z kabelky akési drobnosti a dala sa ich prezerať. Mimo všetkých pravidiel etikety, obaja pozerali sme sa mlčky tým smerom, nevediac pritom, že usvedčení sme z nepatričného záujmu, okamžite. V neustráženej chvíli otočila sa tvárou k nám, teda zvlášť ku mne a vtedy sa stretli naše oči strmo dokorán.
- Tyýýý! Ona je to. Pomyslel som si celý ohúrený a sklopil zrak až na dno nedopitej šálky s kávou.
- Svetlana Toma. Šepol môj sused nečujne, no zachytil som ten pohyb v nárazoch molekúl ovzdušia v blízkosti jeho pier.
- Jej matka sa volala Ides Saulovna Suchaja. Židovka, aristokratka, stačí? Dopovedal stručne a jasne.
Objednala si čosi a už sme si boli sťaby dobrí, starí známi, filmová cigánka Rada na jednej strane a ja, čoby vďačný divák, na strane druhej. Ako pomerne často a periodicky obsadzovaná herečka a speváčka, zvyknutá bola na podobné situácie. Nestratila nič zo svojej identity, čo sa mi náramne hodilo do prvotného obrazu o nej, získaného po vneme jej nekonečne slobodného prejavu osobnosti vo filme „Tabor uchodit v nebo“, alias „Šatra“ (v rumunskom jazyku), režiséra Emila Loteanu.
- Tá žena nestarne, neuveriteľné. Pomyslel si polohlasne zrazu to isté, čo práve ja, po poslednom dúšku kávy, môj nový známy-neznámy.
- Idem sa dať previezť ešte do vínnych pivníc Cricova a zajtra odlietam. Povedal ešte na rozlúčku IxYpsylon.
- Ja mám sto chutí vrátiť sa a požiadať ju o krátke interview. Priznal som sa úprimne.
- Rád si prečítam. Odvetil, odchádzajúc k taxíku.
- Onemel som. Pomyslel som si a v duchu pripísal tento môj momentálny stav navšetkoschopnému, uhrančivému pohľadu krásnej Rómky z nesmrteľnej scény, keď iba svojím párom hlbokých, čiernych očí zastaví rútiaci sa na ňu konský dvojzáprah..