V moldavskej stepi 108.

- Pozrite sa s otvorenými očami okolo seba a uvidíte to „krypto“ samo o sebe v priamom prenose. Pokrčil nosom a viac zafunel, ako to povedal zreteľne, nakriatnuvší sa na turistickej štreke, osemdesiatdvaročný „mladík“. Vyzná sa, tento šikovník na pohľadanie v podobných vekových kategóriách, v jednoducho ovládateľnom investovaní cez transakčné platformy, nepretržite sleduje štatistiku výkonnosti inštrumentov v rolovacích online trading špecifikáciách a obhrýza si nechty celé dlhé večery, často do neskorej noci, lebo aj tak trpí chronickou nespavosťou. Takýmto fígľom sa mu stali kryptomeny prostriedkom ako „overcome insomnia with gentle harmonies of eternal cryptocurrencies from now“.
- Vítaná téma na tunajšie riedko značené, náučné chodníčky. Poznamenal som, skôr zo súcitu samého so sebou, lebo mám za sebou neprespatú noc, keď som sa krčil od zimy celučičkú noc v lese, s opusteným mraveniskom pod hlavou, namiesto vankúša.
Zívol by som, ale zo skúsenosti viem, že prednosť by mali mať tí starší odo mňa, nuž ovládol som nutkanie k takému poriadne psiemu zívnutiu na celé štyri doby.
Neopýtal sa ma, odkiaľ idem a kam, nezaujímalo ho nič, s výnimkou nálad na trhoch a či momentálne prevažujú kupujúci, či predávajúci.
- Doparoma, stráca sa signál. Hromžil neprestajne, lebo životodarné trhové analýzy mizli mu z displeja mobilného telefónu a jeho odhodlanie stoj čo stoj zachytiť info-niť nadobudlo rozmer totálne vypätého nasadenia, pretože celosvetovo nepretržite pomerne vysoké percento „of accounts lose money“.
- Nemajte obavy, tam hore, na vyhliadke, bude excelentný príjem. Nestrácal som optimizmus, ale uvedomil som si zároveň, aké to môže byť utrpenie pre niekoho, ocitnúť sa v stave „offline“. V rámci nevyhnutnej dávky duševnej hygieny, zvyknem niekedy nadávať nehlasne, poťažmo polohlasne, drmoliť cez zuby nedefinovateľné zvuky, syčať a vyventilovať zo seba zlosť koľko je treba a ako dá sa.
- Moja žena si vybrala lepšie. Sedí v reštike na parkovisku a preberá si medzi suvenírmi. Sama sa čudovala, že čo ma to napadlo, zdolávať zrazu „everesty“. Vtedy sa vo mne prebudil predátor a teda dosť samozničujúci. Smiala sa, lebo ma pozná, ibaže som to nepochopil správne a vyrazil som do terénu prekonať zase raz sám seba. Vychrlil v krátkych intervaloch, aby stačil ako tak s dychom.
- Po osemdesiatke ste príkladný borec. Konštatoval som uznanlivo.
- A to by som ešte chcel prejsť krížom krážom Island. Kamčatka je príliš ďaleko. Zasníval sa s otvorenými očami dokorán. Konečne sa mi podarilo vytrhnúť ho zo spárov túžby po neutíchajúcom sebavyjadrení sa v sociálnej skupine ťažiarov kryptomien.
- Viete, mám dcéry, dvojičky. Jedna, tá staršia je po mne, tá druhá po žene. Tá prvá, Elisa, ma naučila investovať, poviem, že úspešne. Elvira, tá druhá v poradí, ma od toho zakaždým pravidelne odhovára. Mám z toho v hlave zmätok a vôbec, sú také odlišné, nedá mi nepovedať, že žiadne ťapiti-ťap. Keď jedna tlieska rukami, tá o poschodie vyššie začne dupať nohami, sú si podobné výzorom, no dušu má tá prvá ako otvorený dáždnik a tá druhá by ho mala zatvorený i v najväčšom lejaku. A vtedy obyčajne píše komenty do sociálnych sietí od rána do večera. Doma nikomu po celý ten čas nepovie ani slovo, len tam vo svojej izbe neuveriteľne rýchlo ťuká do klávesnice tie svoje litánia, jedno za druhým.
- Určite ich veľmi milujete, keď ich máte tak dopodrobna prečítané. Povzbudil som ho uznanlivo v krátkej prestávke monológu.
- Viete, niekto raz povedal, že ten, čo má čisté svedomie, má krátku pamäť. Žena mi často pripomína, že by som bol určite tyranom, keby mi to dovolila. Jej genialita spočíva vo fakte, že jej ako prvej napadne niečo samozrejmého. Ale ja zasa viem, že na chybách rastú výsledky. Preto sa realizujem v kapitálových pákových efektoch, ktoré nie sú pre niekoho také dychberúce ako tuto pre mňa. Ibaže Elvira je na ženinej strane a robí mi zo života ešte ďalšie také peklo, navyše. Vyšla z neho pravda pravdúca, akože sme zhodne v obraze.
- Leverage je zmluva s diablom. Hovoril mi o tom jeden priateľ, čo sa vyzná a často spomínal investičné legendy na pár klikov. To je ako s tým dolievaním paliva do deravej nádrže. Napomenul som nechtiac citlivo svojho súpútnika.
- Počkajte, mám kontakt. Nezneistilo ho moje konštatovanie a zastal, aby sa mohol venovať návratu k svojmu biznisu.
Stromy neveľmi šumeli v miernom vánku, zato vtáci spievali odušu. Codru sa zdal byť nekonečný, ponúkajúci prekonávať nespočetné rokliny a prepadliská po predvekých zosuvoch, ktoré boli odkryli početné krasové javy. Dnes chodníky nie sú frekventované, pretože tu mladých takmer niet a starí nevládzu. Celková opustenosť možno aj prospieva chránenej náhornej plošine uchovať si zvyšky prastarého čara erodovaného reliéfu s hlbokými údoliami riek Bac, Botna či Lapusna, ukrývajúce pred svetom útesové pustovne a poobnovované kláštory.
- Práve som zarobil, som v pluse! Zvolal starší „mladík“ a podskočil od radosti. Lesný porast pohltil víťazný pokrik a mohutný gorunský dub s bútľavinou na samom spodku zíval nepretržite, akosi príslovečne, tou svojou otvorenou na celý svet jazvou a určite myslel si svoje, tam hore, v korune.
Muža muselo zabolieť v kolene, lebo sa mu v mihu byľu podlomili nohy.
- Takže z mojej strany, nech vám to vydrží celý deň, a taktiež každý deň. Úprimne som sa radoval z jeho úspechu.
- Musím naspäť, lebo trend je vynikajúci a ja chcem byť pri tom. Vyhŕklo z neho a porúčal sa chvatne, podávajúc mi ruku.
Stisk mal neskutočne pevný, no naozaj, ako iba o niečo málo starší „mládenec“.
Kráčajúc osamote, ani nie štvrťhodinu do mierneho stúpania, začul som svist v povetrí a rachot, sťaby hromu. Zastal som prekvapený, nechápavo sa poobzeral po nebi, ale nič nenasvedčovalo tomu, že by sa blížila búrka. Na poslednú dekádu marca bolo cez deň neobvykle teplo, určite cez dvadsať stupňov Celzia. Oproti mrazivej noci poriadny skok.
Načúval som hodnú chvíľu, akže by sa zopakovalo hrmenie, bude treba nasledovať príklad môjho náhodného známeho, predvídavo vracajúceho sa do bezpečia v údolí. Sadol som si na vyvrátený kmeň jaseňa a započúval sa do zmesi bližších i vzdialenejších zvukov prírody. Pohľad mi utkvel na vlaňajšom torze vstavačovitej Orchis maculata, z ktorého ostali vyschnuté zvyšky, smutne nahnuté do čerstvo rašiacej jarnej trávy.
Neviem prečo, motala sa mi hlavou Elvira. Ani len foto mi z nej neukázal, o to viac som šokovaný. Som v poriadku? Neviditeľné nite ženského fluida sa mi omotávali okolo úst, nosa i zátylku, cítil som jej dych a vôňu, temer sa dotýkala mojej súcnosti, predtým nepoznaným, nežným prstokladom. Či to nesúvisí s tým nedávnym hromobitím? Sú to čudesné pocity niečej prítomnosti, vtierajúce sa do mysle ako už dávno nie.
Všimol som si medzi korunami stromov na kúsku sýtomodrej oblohy, výraznú bielu stopu. Nie, od lietadla nie je. Smerovala šikmo k zemi a pripomenula mi odrazu záhadný rachot.
Nie je tomu tak dávno, ako sa istý Nicolae Chictenco po štyridsiatich rokoch dopátral rozuzlenia navlas podobného zážitku. Vo svojej záhrade v obci Rediul de Sus našiel konečne onen kameň, čo s hukotom spadol kedysi z neba. Kebyže ho ako amatér, zberateľ fosílií, roky nebol hľadal, kde sa podel v šírom priľahlom prostredí, po cestách necestách, zarastených kriakmi lúkach, lesoch a svahoch až po rieku Prut, využívajúc pritom každú voľnú chvíľu? Kebyže to nebolo v očiach ľudí hocijako viac či menej nápadne bezozmyslu? Keby sa bol vzdal nádeje na nález posla z nadpozemských výšin, bolo by sa mu stalo, čo sa napokon stalo? Pred jeho vlastným domom?
Svet je už raz taký. Neverí a nebude veriť. Ach, Elvira, budem ťa čakať desiatky rokov, možno štyridsať, lebo toto je úplné, kýžené biblické číslo, deliace človeka od dosiahnutia vytúženého cieľa? I ty trpíš pre mňa tak, ako ja umáram sa teraz pre teba? Veď nevieme o sebe zhola nič, nikdy sme sa nestretli. A predsa mám ten pocit, že si tu nablízku, možno úkosom pozeráš po mne spoza niektorého stromu, alebo vznášaš sa mi nad hlavou.
Kto vie, či si to všetko nenahováram. Také pletky, až slaboduché vytešovanie sa v samote už zopár dní, v tomto zakliatom lese.
- Nu poti face din coada de caine sita de matase (hodvábne sito zo psieho chvosta neupletieš). Prišlo mi na um rumunské príslovie v celej svojej pravdivej a triezvej bezútešnosti. V opačnom prípade stavu vecí, rozbehlem sa lesom hľadať kameň, možno ešte horúci, s čiernou, na hladko ohorenou škrupinou a zbohatnem, ako nikdy predtým, v tom jedinom prešťastnom momente. Iba ona mi bráni to urobiť, šialene prečesávať porast a nájsť talizman, zázrak na počkanie, veď sa mi priam nenúka, bodajho?
- Elvira moja, delí nás tenká hranica poznania, keď ani ja, ani ty, nepadneme si vzájomne z neba!
Populárna speváčka Marcela Barbos v príznačne melodickej piesni spieva:
- Primul om pe lumea asta, se numea Adam, dar nu stie nimenea ca era si Moldovean,
Si din coasta lui facuse Dumnezeu pe veci, o sotie care face una ca cincizeci.
Moldoveanca-i cea mai frumusica, la talie – albina, la lucru ca furnica,
Nu-i barbat pe lumea asta, care nu ar vrea, sa si petreaca restul vietii, cu asa o stea,
Moldoveanca-i ideala, in gospodarie, iar in dormitor e sigur, o bijuterie!

( Samoprvý muž na svete volal sa Adam,
však nikto nepozná ten fakt, že bol Moldavan
z jeho rebra Boh naveky stvoril ženu zas
ktorá jedna je za takých päťdesiatich v raz.

Refr. Moldavanka, je sama najsamkrajšia
Driek má tenký, v práci vrchy prenáša!

Nieto muža v šírom tomto svete
Kto by nechcel žiť s ňou v zime, v lete
S takou hviezdou, Moldavankou, ideálnou proste,
V spálni nielen sniť o naozajstnom skvoste.. )