V moldavskej stepi 110.

- Vyvolenec! Lezieš mi na nervy, ty vy-volenec, volový. Otočil som sa za oslovujúcim, ale nikoho tam nikde nebolo. Dolu podo mnou sa zevila priepasť a Reut tiekol hnedý, mútnotemný, pripravený zhltnúť ma, kebyže skočím. Od príkrych previsov nado mnou sa ešte zo dva razy odrazil ten hlas, podobný čoby vzdialenému hrmeniu a zanikol v čudesnom, ťaživom bezvetrí, ktoré sa tu opieralo o kilometre dlhú skalnú stenu, vymodelovanú podľa fiktívnej Coriolisovej sily v meandroch napodiv veľmi pomaly tečúceho toku. Lenivá voda ešte len umocňovala majestátnosť brál, prederavených skrz naskrz nekonečnou spleťou príbytkov pustovní, tvoriacich nesmierne pôsobivé panoptikum tohto azda najduchovnejšieho miesta na matičke Zemi, v porovnaní s ktorým kampanily mohutných katedrál sa mu svojou vyhlásenou spiritualitou nechytajú ani za pätu.
Stál som na sotva poldruha metra širokej terase a za mojím chrbtom sliepňalo jediné, jednoducho presklené okienečko, vysekané do skalného chrámu, hneď vedľa nízkych dvierok, ktorými som vošiel naspäť dnu, nádejajúc sa, že prízračný prílepok ostal vonku. Temnejúce búrkové mračná zotrvali s ním mimo vnútra svätyne, kde sa ikony ponárali do čoraz väčšej tmy. Staručký mních, celodenne dohliadajúci na všetečných návštevníkov tohto „posvätného srdca Moldavska“, ani nemrkol, iba sa trochu zahniezdil na kobercom prestretej lavici, za pultíkom so sviecami a devocionáliami, určenými na predaj.
- Veď sa poď pozhovárať! Začul som zreteľne zvonka. Aj starček v tmavej kutni sa zachvel a pozrel spýtavo na mňa, že či je vonku niekto.
Zavrtel som hlavou a hromobitie sa ozvalo znova a znova, stále bližšie a bližšie. Nuž, počuť rozprávať hromy, ma v škole neučili. Preto som sa znepokojene pýtal sám seba, či nárazový účinok rýchleho pádu tlaku vzduchu nemohol spôsobiť onen vnem. „Manastirea rupestra Pestera“ pohlcovala vo svojom členito vyhĺbenom interiéri zvuk prírodného živlu a zdalo sa, že úspešne po dlhé stáročia slúži azylom každému, kto sa chce očistiť, zbaviť akokoľvek útočnej hrozby večného zatratenia.
- Zapáľ, prosím, svetielko pred ikonou. Starček podával mi na tenko ušúľanú sviečku a priložil si pritom pravú ruku na hruď, ktorú ňou hádam celú, celučičkú zakryl. V prítmí sa mi javil ešte menší, než som ho videl po prvý raz pred necelou štvrťhodinou, keď som bol zostúpil jedinou spojovacou chodbou so strmým schodiskom do tohto jeho pozemského „kráľovstva“ nebeského. V chráme mal aj miniatúrnu celu, ležovisko zároveň, rovnako vydlabané do zvislej skalnej steny.
Práve vo chvíli, keď som škrtol zápalkou, vonku udrel hrom takou silou, že by som odprisahal koniec sveta, napríklad. Namiesto plamienka na konci zápalky, som tam spozoroval ksicht, mihotavý ohnivý a škeriaci sa vyzývavo. Ihneď som doň v panike fúkol.
- Na, vezmi tieto, sú nové. Povedal mních a podával celú krabičku krížom cez pult, za ktorým sa krčil, či od zimy, či strachu.
- Vyvolenec! Hučalo mi v ušiach, hoc´ obecne bolo počuť len prvé ťažké kvapky dažďa, plieskajúce snažne o rozhorúčenú stále, kamennú plošinku predo dvierkami, vedúcimi z nízkeho chrámu, rovno do priepasti, číhajúcej za ňou.
Mních začal šepkať niečo nepočuteľne, sklonil hlavu na svoju malú hruď a keď sa konečne rozhorel čistý plameň pred ikonou Bohorodičky, trikrát sa prežehnal.
Vonku sa strhlo peklo. Blýskalo sa nepretržite a lialo tak, že voda nestačila odtekať. Tŕpol som, že prerazí odkiaľsi z kamenného masívu stropu do vnútra svätyne, no mních vyvrátil oči stĺpkom hore, držiac tak azda rozbesnené živly na uzde. Tresk hromov neustával, naopak, s čoraz väčšou neprístojnou odvahou hrozil rozčesnúť tento náš spoločný „hrad prepevný“ na štvrťky.
Z čista jasna všetko prestalo a zavládlo hrobové ticho. Vzďaľujúca sa mätež zvukov očividne strácala na sile ani nie po polhodine svojej nadvlády nad pokojom a mierom tohto bohabojného kútika na Zemi.
- Všetko má svoj začiatok i koniec. Pomyslel som si.
- Vyvoleneeéc! Strhol sa huk, až zaliehalo v ušiach.
Mních, ohlušený zrejme vyčínaním besov, nič nezačul, lebo ani ním nehlo. Je nepočujúci, či... Ustrnul v nehybnej polohe, so zrakom upretým striedavo do stropu i na ikonu, povedal by som, že sa pritom nepatrne vznášal.
- To nikdy nedosiahneš. Na také niečo nemáš, ty úbožiak. Ozvalo sa dosť blízko na to, aby som uveril, že je to naozaj počuť.
- Máš pravdu. Ale to je všetko. Nedal som sa, za nič na svete.
- Mám pravdu? To rád počujem. Z tvojich úst teda. Začul som zreteľne, no nevidel v pretrvávajúco ponurom, podzemnom priestore nikoho a nič, čo by mohlo byť zdrojom prebiehajúceho fenoménu dialógu s kýmsi „neprirodzeným“.
- Živý odtiaľto nevyjdeš. Aj to mi veríš... že hovorím pravdu? Dopadlo mi k ušným bubienkom z oboch strán súčasne, čoby detonátor aktivovaného trhacieho uzáveru.
- Mŕtvy tiež nie!!! Zreval som z plnej sily a rozbehol sa schodiskom na opačnej strane smerom nahor, na denné svetlo, ako po iniciácii rozbušky laserovej munície cez optické vlákno.
- Predsa som ťa dostal von a ešte ako! Vypálil si odtiaľ sťa strela. To je zábava! Posmieval sa mi hlas.
- Máš to za jedna. Ukázal som palec nahor.
Vyzeralo to naokolo akoby na morskej pláži. Tisíce mušieľ sa povaľovalo v piesku i tráve, kam až prižmúrené oko dovidelo. Umyté dažďom svietili napospol leskom ich biele, mokré ulity. Našiel som si jednu na pamiatku a strčil ju do bočného vrecka na kraťasoch. Skamenelinu som neskôr zahodil tamtiež do kríkov. No, na čo by mi bola taká príťaž, keď valím denne desiatky kilometrov krížom krážom, po samom dne kedysajšieho Sarmatského mora?
- Napíš o tom zážitku. Nejakú literatúru, zvečni to. Pobádal ma.
- Nemôžem. Počuť hlasy znamená, pre väčšinu ľudí, byť zrelý k psychiatrovi. Namietal som.
- Nieže môžeš, ale musíš. Vyvolával spoľahlivo ďalší konflikt v poradí.
Otočil som sa a zamieril k zastávke autobusu v nádeji, že tam niekto bude. Deň bol naďalej teplý a po búrke už ani stopy.
- Zákon schválnosti. Nie je tam nik, uvidíš. Spoje do tohto zapadákova idú tak dva razy za deň. Čítal mi myšlienky hlas.
- Tam je jeden príhodný turistický povoz. Pomiešam sa s nimi a hotovo.
Vyrazil som odhodlane k zaparkovanému komfortnému, klimatizovanému autobusu, do ktorého sa trúsili po jednom, po dvoch, voľajakí cudzojazyční účastníci „religiózneho“ turizmu, vymetajúci všetky moldavské kláštory zaradom. Že si naozaj dobre vybrali, tí dôchodcovia, práve takúto menej frekventovanú destináciu, nemám najmenších pochýb.
Pohodlne som sa usadil v samom strede busu a tajne dúfal, že nikým neodhalený zmiznem z dosahu toho vtera-vtierneho.
- Ha, haha! Ozvalo sa zo sedadla za mnou.
- Asi tam nikto nesedí! Keby radšej hej. Pomyslel som si.
Vozidlo bolo prakticky pripravené na odchod. Dúfal som, že do Kišineva, lebo by som nerád ostať dakde na vyľudnenej periférii s tým óbr neodbytným „ príveskom“ na krku.
- Spomeň si pred smrťou ešte na Bulgakovovho „Majstra a Margarétu“. Nechcem byť trápnym svedkom nešťastia, ako to bývalo tam, nuž padám. Ozvalo sa zas.
- Fantazmagorická davová hypnóza, ako v tom románe? Nič mi nehrozí, som ja šťastný pochábeľ. Vsugeroval som si svoju pravdu tri razy prekotne a prehlušil úspešne všetky vnucujúce sa obavy.
- Už len nejaká lokálna preplnená maršrutka je bezpečnejšia ako tento tátoš! Pomyslel som si pobavene.
Keď po tom všetkom, naveľa nemohol zrazu ničnetušiaci vodič naštartoval toho svojho „tátošiaka“, stuhla mi krv v žilách. Turisti, takisto nezvyknutí na podobné nepríjemnosti, zaplatiac vopred nemalé prostriedky za luxus na cestách, začali sa nepríjemne obzerať okolo seba a šomrať. To jeden, to druhý, pozerali sa cez operadlá dopredu, dozadu, prirodzene ľudsky hľadajúc vinníka. Jedna staršia pani si ma obzerala už po mojom nástupe do vozidla nedôverčivo, no, teraz už očividne podozrievavo. Naklonila sa k susedovi, asi svojmu mužovi a gániac po mne, ševelila mu čosi dôverne do ucha.
- Der da? Ukázal prstom na mňa pánko, čajsi Nemec.
Nečakal som viac, nebolo treba, využil otvorené dvere vodiča a vypadol na čerstvý aprílový vzduch. Henten práve volal komusi mobilom a čo bolo ďalej, neviem.
- Ha! Vyvolenec. Začul som v mojej blízkosti za prvou zákrutou.
- Ha! Vy-volenec. Nenechal som dotyčného pridlho čakať na pádnu odpoveď..