V moldavskej stepi 111.

- Keď som odchádzala pred rokmi z tejto diery, išla som sa zblázniť. Od radosti. Precedila cez zuby a mávla rukou tak, že si skoro ublížila. Pohybom chcela vlastne zhodiť zopár kvietočkov z rozkvitnutej vetievky jablone, ktorá jej zacláňala výhľad do rušnej výpadovky. Tá sa potom vrátila na svoje miesto a skoro jej dala facku v obrátenom poradí.
- Ty čo sem chodíš, po čo? Stihla mi ešte znalecky položiť otázku, kým halúzku v návale hnevu neodlomila a nešmerila do mačky, čo sa v tom nesprávnom momente nachádzala na správnom mieste, rovno pred ňou.
- Nudím sa. Nebaví ma byť doma. Povedal som úvodom stručne, pretože som naozaj nevedel, či sa chcem zhovárať s náhodnou známosťou v takom stave beználady.
- Mohol si nastúpiť do lecina niekam na Mallorku, nie? Nazdávala sa logicky.
- Na Mallorke miestni nechcú turistov ani vidieť. A to je iba ani nie druhá polka apríla.
- Iisuse, ťa trápia tí degeši? Bola som tam viac razy, máš pravdu, sú zlí. Mne sa vysmievali takí osmahlí plážoví inžinieri, že som biela ako od vápna. Poťukala si po čele a pozrela neprítomne za mačkou, čo sa mňaukajúc ponevierala okolo mláky na chodníku.
- Nebol som medzi nimi, to ti garantujem. Zasmial som sa z chuti. Nikdy som tam nebol a bol by to zázrak, pretože smerom na západ nemám najmenšiu motiváciu letieť kamkoľvek by to bolo.
- Vieš, prečo som sa dala s tebou do reči? Prekvapila ma pokračujúcou snahou o úprimné nadviazanie kontaktu.
- Nie. Asi nie. Spresnil som svoju odpoveď.
- Nie si ani tunajší z tucta, ani taký priodutý západniar. Urobila grimasu, verne napodobňujúcu obecnú charakteristiku Vševedka Všadeboloviča Kryptomenného.
- Ďakujem ti za dôveru. Opätoval som jej náklonnosť k podstate veci.
- Keď sa pozeráš na mňa, nenapadá ťa isté svinstvo? Otvorila novú tému, ktorá sa akiste dala od úprimnej osôbky ako ona, čakať.
- Napadá? Napadá. Povedal som presne to, čo som povedať chcel a to z najkratšej cesty.
- Vieš, jeden surovec ma dostal do problémov. Pred rokom. Najprv na to nevyzeral, to sa vie. Vyliezlo z neho, že nech mu pomôžem, že ja som „jediná“, čo to môže urobiť. Oklamal ma. Takých jediných mal plnú p. Nedopovedala načaté slovo.
Zarazilo ma to. Mladí ľudia jej razenia nemajú problém spontánne hovoriť vulgárne, naopak, hrubosti používajú ako samozrejmú vstupenku do sveta nedospelo dospelých „navekyeštedetí“.
Bola oblečená v „must have“ kúskoch. Nahodený mala čierny, priesvitný trblietavý sieťovaný top a pupok jej trčal sponad modrých modelovacích džínsov. Obuté mala štýlové béžové topánky s elastickým zvrškom a dvoma prackami a plochým, športovým podpätkom. Na ušiach sa jej leskli polkrúžkové náušnice z pozlátenej chirurgickej ocele s rímskymi číslicami a dominantným v celkovej kompozícii úplne jednoznačne javil sa trendy žliabkovaný účes s parádnym messy drdolom, trochu bokom v úzadí.
- Bola som Lolita, teraz som Lilith. Vyviedla ma z omylu, keď si všimla, že som si ju začal lepšie obzerať.
- Si, i nie si. Povedal som rozhodne.
To ju zmiatlo. Nečakala polovicu, chcela vedieť ihneď všetko to, čo si o nej prípadne myslím. Moja hra na nedobytnú pevnosť sa práve začala.
- Chodíš na školenie k nejakej skúsenej, máš na to odo mňa poverenie? Zadala otázku z mosta do prosta a pozrela sa mi do očí neuveriteľne dlho bez jediného zášklbu viečka.
- To nie, prepáč, túlam sa a ak nejakú milujem, milujem výlučne slobodu. Snažil som sa nezauzliť sa príliš.
- Kedy ťa vyhlásia za svätého? Oponovala s prehľadom.
- Môžu hneď. Nakreslil som si rukou nad hlavou kruh a rozosmial sa naplno, akože bezprostredne. Potom ma napadlo vzápätí urobiť to isté nad jej hlavou. Zvážnela, čo som teda ani v najmenšom nečakal. Pohotovo zachytila moju ruku v povetrí a preplietla si prsty s mojimi. Krátko pošepla: - Poď so mnou.
Nepoznám step takú, akú poznala od mala ona. Viedla ma ulicami za mesto, kráčajúc pevne, držiac ma za ruku rovnako, ako deti v dvojstupe v škôlke na prechádzke. Vyšli sme hore tiahlym terénnym chrbtom, psi o dušu brechali za každou bránou a vzduch voňal orgovánom.
Zastali sme pod osamelým dubom, akiste dvestoročným, s vetvami polámanými na triesky, sotva zazelenanými. Oprela sa naznak o strom a očami vozvysok zapozerala sa do koruny jeho prírodného majestátu. Pustila moju ruku a ostala takto stáť, bezbranná a pripravená hoci zdrevenieť, vzplanúť za živa.
Nie, nebolo treba povedať profánne „What can I do for You?“
Nie, bolo by trápne domýšľať si.
Nie, nebolo treba vôbec nič. Stačilo byť a pochopiť. Tie dve bytosti, ona a strom, mali mi čo povedať. Záležalo iba na mne, čo urobím, či neurobím. Cap záhradníkom, slon v porceláne, „Zablatiť parkety a rozbiť zopár váz, nepovedal nikto – príďte zas“. Nejako podobne som si v návale krvi do hlavy spomenul na slová piesne Richarda Müllera.
- Na tomto mieste som sa nakoniec rozhodla. Prišla som na otočku domov, lebo tak je to istejšie. Povedala nahlas a s dôrazom na každé slovo. Vyzerala v tom svojom priliehavom, sexy príťažlivom outfite hrozivo odhodlane a pritom vrchovato nešťastne, až zúfalo temne.
Chápal som odovzdane, že nejde o málo. Ide o všetko. Ide o to, čo bude ďalej, pre niekoho konkrétneho, odteraz na desiatky rokov dopredu. Nehovoril som, nepovedal nič, čo by mohlo posunúť ručičky hodín ani dozadu, ani dopredu, práveže zastal čas. Žiadne mini-bacuľaté ručičky bieleho barokového anjelika nemajú moc, zvrátiť to ohromné koleso dejín, prinútiť ho k spätnému chodu, vrátiť spustenú ohromnú lavínu do prvopočiatku pohybu, keď ešte ticho a pokoj vládli nehnute a Duch vznášal sa nad vodami.
- Odkľaj ma. Nemusíš ma pobozkať. Zakliatu, poľutuj chuderu. Povedala hľadiac do zeme. Nie že by povedala „princeznú“, to sa hodí azda ak, tak do rozprávok pre deti. Len-len že dospelá mladá žena presadená z Východu na Západ, hľa, prosí o pomoc nakriatnuvšieho sa stepného maniaka, bosého telom i dušou.
Urobil som, čo mi bolo dané zhora, osvietený čímsi, kýmsi. Vzal som si právo, zdieľať ťažobu, napriek šteklivo podmanivému zjavu – dámy, s umierajúcim kmeňom nemého svedka na pozadí. Kdesi sa ozval štekot psov, zlo rozprášilo sa v tisíckach sklíčok rozbitého zrkadla poznania, zapichol sa mi do oka úlomok a odvčuľ až naveky ostal tam, zaseknutý v čase. Pobozkal som ju na čelo, odklial slovom aááá. Viac som nemohol, nevedel, neurobil. Otočil som sa na päte, odkráčal a neobzrel sa späť.
Úporne som rozmýšľal, či som niečo nepokazil, nezbabral, navnivoč neobrátil, naruby. Odkiaľ mohla o mne vedieť od samého počiatku toho toľko, že to všetko takto dopadlo? V priebehu ani nie dvoch hodín? Ako to, že som sa náhle ocitol tvárou v tvár osudu ženy z davu a jej údelu. Ako to, že tu nebol prítomný ten, koho sa to týka rovnakým dielom? Ako je možné, že nemožné stáva sa odrazu možným?
Do noci som sa táral po oblých stepných priehyboch, popretínaných spleťou poľných ciest. V ušiach mi rezonovali slová – tak je to istejšie. Čo mi vlastne prezradila, v čom bola tá jej poondiata istota?
Nedozvedel som sa to od trávy, nepovedala ni slova obloha s narastajúcim Mesiacom v apogeu, v súhvezdí Leva. Mohol by som sa opýtať padajúcich kameňov z kométy Thatcher v súhvezdí Lýry, ibaže silnejúca žiara Luny bráni tomu, aby sa nimi oko pokochalo. Navzdory tme chodil som nocou, blúdil bezcieľne. Step sa nepripomínala nejako zvlášť nahlas, nechcela bdieť vo dne, v noci so mnou, dušou zblúdilou.
- Najednou nebem letí, peříčka jako smetí. Prišla mi na um melódia piesne, ktorú tak nádherne citlivo podala Bára Basiková..