V moldavskej stepi 112.

- Dobrý deň. Voláte sa? Oslovila ma stará dáma, len čo som vošiel.
- Dobrý deň, volám sa. Odpovedal som promptne.
Zvraštila obočie a pozrela sa na mňa, povstanúc zo stoličky do pózy predátora, pripraveného na skok. Bola oblečená v pestrofarebnom sárí, „cousu mains“, ladenom do bordova.
- S vami bude veselo. To sa mi už dávno nestalo, začínať deň prorokovaním bez toho, aby som mala o vás základné údaje, meno a čísla. Vyšlo z nej bezprostredne po tom, ako si opäť sadla na vankúš na sedenie, z pamäťovej peny, proti hemoroidom asi.
- Ak sa toto nehodí do vášho algoritmu, môžem zopakovať entrée. Povedal som viac menej pokojne a bol pripravený otočiť sa na mieste, alebo vycúvať von.
- Hm. Počkajte. Nie je dôležitejší váš algoritmus, ako ten môj rituál? Čo vy na to? Položila mi otázku a ja som ihneď odpovedal:
- Správne. Ja som objekt skúmania. Máte to z prvej ruky, logika nepustí. Vyjadril som sa, nakoľko bojovne to len šlo.
Postrehla výstražný podtón a dala si ešte väčší pozor, aby klienta nestratila skôr, ako sa začne točiť biznis. Čím dlhšie bude trvať seansa, tým viac sa to oplatí.
Evidentne som ju nateraz podcenil, pretože uprela skúmavý pohľad na špičku môjho nosa a prehlásila:
- Dnes pre vás robím zadarmo. Nie kvôli vašim pekným očiam, ale mám iný dôvod, ktorý nie je ani tak zaujímavý, ako prospešný nám obom. Vidieť za všetkým peniaze, mnohým zatvára oči. Keby sa ľudia nehonobili po ziskoch, neboli by chorí. Jedlo podávané pred hlavným chodom by nemalo zasýtiť.
Sadol som si, po tom čo mi pokynula a priestor medzi nami sa zmenšil až natoľko, že som zacítil jej prirodzený ľudský pach, premiešaný dymom z vonnej tyčinky, určenej na vydymovanie všadeprítomného šera a jeho nabitie pozitívnou energiou.
- Ďakujem. Odpovedal som stručne.
- No, povedzte mi, čo ste robili takto presne pred rokom? Prekvapila ma nečakanou otázkou.
- Úprimne, neviem. Odpovedal som jediné to, čo som vedel.
- K autizmu nie ste na rane, hoci Elon by mohol byť vaším dvojníkom. Konštatovala s presvedčením, priam odborne podkutým.
- Musk? Doplnil som nešikovne, na čo ma zahriakla:
- Priezvisko som nepovedala. Si rozmyslite, čo hovoríte, lebo ja síce odpustím, ale pravda býva krutá. Usmiala sa po výroku zlovestne, až ma pichlo pri srdci, čo ani z ďaleka nebolo dobrým znamením.
- Neviete prestať. To nie je len váš problém. Môžeme si tykať? Lepšie bude pre nás oboch. Znateľne včas zdôraznila obom nám prekážajúci odstup jeden od druhého.
- Neviem, máš recht. Povedal som smelo, z mosta do prosta.
Máš neopakovateľnú výhodu, ani nevieš akú. Nielen, že nevieš prestať. Ty však nebudeš vedieť prestať, hm, napríklad žiť.
Zatváril som sa, že sa ma to nijako nedotklo. Musel som ukrývať svoju istotu, v neistote, nakoľko to bolo možné.
- Nechceš sa podobať umelej inteligencii? Tá by to isté mohla presvedčivo tvrdiť o sebe, hoci zatiaľ je ešte neživá. Zvrtla rozhovor do inej roviny.
- Neviem, či by človek mal v takej podstatnej otázke zaostávať za ňou, byť zraniteľný, hoc´ len na päte. Nesmrteľnosť AI je iba jednou stranou mince. Zatiaľ som sa spokojil s vyslovením takéhoto príspevku do diskusie, lebo pravdu povediac, na ňu sa začal meniť náš doterajší systém počiatočného oťukávania sa navzájom.
- Smrteľnosť AI v rámci celého vesmíru je tou druhou stranou mince. Pohotovo doplnila chýbajúcu časť tajničky.
- Človek smrteľný telom, má nesmrteľnú dušu. Preto v matematike nieto poučky o nesmrteľnosti. Táto veda sa týka len hmotného sveta. Snažil som sa vyrovnane odviesť pozornosť od mojej osoby, na čo ona od prvej chvíle upriamovala svoj záujem.
- Ty si nejako podozrivo doma v „tónkych mírach“. Pomohla si v moldavskej rumunčine ruským slovom, pre označenie „nadprirodzena online“.
- Ak áno, určite nie svojou zásluhou. Podotkol som zmierlivo.
- Si myslím. Zásluhy človeka v tomto ponímaní nepodliehajú obchodovaniu. Nejakú tú príčinlivosť možno priznať aj tebe, to však neznamená, že v prevažnej miere. Počkaj, otestujem ťa. Navrhla vzápätí a vyzvala ma, aby som sa za ňu pomodlil.
Neprekvapil ma druh požiadavky, skôr to, že uverila sama od seba, že som veriaci. Ako môže ísť na istotu v takej intímnej veci? Ja by som si určite netrúfol odhadnúť po desiatich minútach známosti, či dotyčný verí, či neverí v Boha. Veriť v Boha možno, ale „veriť v existenciu“ Boha nie je podľa mňa logické. Musela teda prečítať mi na čele, že v Boha nie, že verím, ale som s ním „uzrozumený“. Výraz pochádza z podstatného mena „rozum“, čo mi dáva „pochop“ o ňom, ako o Inteligencii, v zmysle „Absolútna“.
Sklopil som zrak a modlil sa. Nikdy som nepovažoval modlitbu za prežitok, hlúposť starien. Taká „starena Step“ naučí každého, kto sa s ňou spriatelí, vážiť slová, čo sa týka výrokov o veku, ako takom. „Staré bytosti“ sú paradoxne obľúbeným, zjednodušujúcim termínom v slovníku dneška, príkladno aj na internete.
Zvoľna, zľahka poklonil som sa jej a ukončil modlitbu. Vedela táto žena s výraznými kruhmi pod očami, že som nemárnil čas predstieraním uzobranosti, ale skutočne sa prihováral za ňu? Vždy som šokovaný naskrze rozšíreným zjavom mladého človeka, pohrúženého do komunikácie s displejom gadgeta akoby v modlitbe. Ibaže „akoby v modlitbe“. Toto „sťaby“ znamená napodobnenie, falošnú interakciu, je vítaným predchodcom obcovania s umelou inteligenciou. AI všakže nie je originálna, osobná Inteligencia a je priamo i nepriamo protipólom, mimo algoritmu a jej pravým autorom nie je ani tak človek, ako ním je práve opozičný chaos. Neschopnosť umelej inteligencie úplne definovať chaos (pretože je jeho neoddeliteľnou súčasťou), nemožno nahradiť domnelým vývojovým predpokladom, že schopnosť urobiť to, bude jej nádejnou cieľovou rovinkou po absolvovaní absolútneho výkonu, alias „božského“ potenciálu.
- Vymenili sme si role. Vieš, mám už dosť toho nepreberného davu, čo sa mi tu tmolí okolo veštiarne, za tie roky. Tebe pomôžem, koľko môžem tiež. Ľahni si na lôžko pri stene a uvoľni sa. Poručila náhle a ja pomerne dosť zaskočený, predsa len poslúchol som ju a uložil sa tam pohodlne.
Naprávala mi chrbát zľava-sprava, až mi v hlave prašťalo. Keď som potom vstal, cítil som sa neuveriteľne zdravo a voľne. Telesná tiaž sa mi zdala zrazu polovičná a z lôžka som povstal svieži, sťa znovuzrodený. Za krátku modlitbu, čo ma nič nestála, sa mi dostalo takého zadosťučinenia, toľké blaho!
- Nechystá sa nič zvláštneho. Svet pôjde ďalej, lebo Zem sa krúti a krúti. Analógovo, nie digitálne. Kto toto nechápe, zbytočne potom umiera hlúpy. Umrieť hlúpym, či múdrym nie je jedno a to isté. Povedala na odľahčenie, ktovieskade majúca túto svetobornú ľudovú múdrosť.
- Nie? Prečo potom umrieť? Namietal som znepokojene.
- Časom ľzä hýbať dopredu i dozadu, možno umrieť i ožiť, kedy sa komu zachce. Musíš sa to naučiť a je po probléme, no nee-viem, prečo na to neprídeš sám, keď si taký múdry, ako vyzeráš, že si. Povedala a figliarsky sa pritom prehla v páse dopredu a dozadu. A pokračovala veselo ďalej:
- Ty si nedáš rady, čo potom ešte ja? Máš kontakt s inými svetmi, na to ja dám ruku do ohňa, ver mi, poznám ľudí, tých ja teda prevetrávam denno-denne na tucty, neujde mi nič. Závidím ti, že máš navrch. Ja sa môžem aj roztrhať a nevidela som, nepočula, nikoho zo záhrobia, ani kukuk, ani muk! Čuduj sa svete, všetci ma majú za jasnovidku a médium. Keby vedeli, koľko bije, nebol by tu taký napospolný a cezpolný stisk v predsieni! Vyhŕklo z nej prúdom, až sa zadýchala ako po spešnom výstupe na desiate poschodie.
- Vidím cez kameru, že v čakárni to už vrie nespokojnosťou, prečo tak dlho nevychádzaš odtiaľto. Dobre im tak, nemajú potuchy, prečo. Nuž, nakoniec azda to ti poviem, čo viem od jednej Ukrajinky, karpatskej moľfarky. Niet digitalizácie, je to bluf. Informácia ani v informatike nič nerieši, keď nerozpoznáš, že ide o dezinformáciu. Jeden krát jedna nie je jedna, ani jeden, ale 2. Nechápeš? Inak ti to vysvetlím, veďže daj na zrkadlo a zistíš to hravo sám. Viditeľný i neviditeľný svet je symetrický a jeden, či jedna vlastne ani neexistuje. Už len pre samú existenciu symetrie ty sám si symetrický so svojou vlastnou harmóniou, veď harmónia nemôže byť solitér, harmonická sama so sebou, atakďalej, atakďalej.
- Ďakujem. Neviem, po čo som vošiel. Viem, po čo som nevošiel. Bolo mi čarovne dobre spolu s tebou, ... Chcel som osloviť ženu, podávajúcu mi na rozlúčku pravicu.
- Alfa je moje meno. Alfa a Omega je niekto iný-iná, ak mám byť rodovo korektná, však? Pošepla a otvorila mi dvere.
- Na chodbe ľudia sedeli i postávali pod oknom, cez ktoré prenikavo svietilo dovnútra slnko, nezúčastnene ale výrazne spoľahlivo.
- Á počkajte. Minútu pozhovejte. Povedala rázne zhromaždeniu a pobrala sa k úzkym dverám na konci chodby, oproti hlavnému vchodu. Ľudia ma vyprevádzali úkosnými pokukmi, navyše nepríjemným pokrútením hlavy, podajedni z nich. Ešte naposled otočila sa za mnou žena v dlhom sárí s tmavými kruhmi pod očami, ktoré som i v prítmí na opačnom konci koridoru videl z diaľky zreteľne jasne..