V moldavskej stepi 113.

- Koho už len môže interesovať taký malý fľak na mape, také nič, ako sme my? Sa uvedomte, veď okrem Ukrajincov a kadejakých „horenosov“ zo západu, sem sa nikto až tak húfne nehrnie. A vy? Čo ste prišli špekulovať, otvoriť nové kasíno, či čo? Nevrlo privítal ma ujo na nijako neoznačenej autobusovej zastávke za mestom. Iba som sa dovtípil, že sa tu pristavujú maršrutky, lebo vyšliapaný chodník od areálu medzinárodného letiska na vyvýšenom horizonte, sem dolu k štvorprúdovej hradskej, sa zrazu skončil.
- Idem do Anenii Noi... Nedopovedal som, bo mi skočil do reči:
- Nepovedzte. Do Anen sa nechodí pre nič, za nič. Máte tam známosť? Alebo chcete ochutnať tamojšie víno. Kúpte si celý demižón, sudov majú bez počtu v pivniciach pod zámkom. Oceníte aj vizuály, lebo rezidencia je postavená vo francúzskom slohu uprostred parkovej výsadby.
Priznal by som sa, že som iba stepný vlk, no odmietnite pozvanie na degustáciu zlatého moku v srdci Moldavska! Také niečo by neprešlo, patrí to do kategórie sci-fi. Preto som súhlasne pokýval hlavou a radšej nepovedal nič.
- Nepresvedčili ste ma. Nie ste tu kvôli nášmu vínu. A nejdete do Bulboaca obdivovať Castel Mimi. Zamyslene si ma premeriaval starší muž.
- Pravdu povediac, nejako sa neviem rozhodnúť. Možno by som chcel dakam ďalej, za Anenii Noi. Motal som, až som sa zamotal.
- Ďalej je už iba jedno. A to je Transnistria. Posledná oáza v pustatine na východ od „raja“. Ubezpečil ma a zaclonil si oči pri pohľade smerom k dopoludňajšiemu slnku.
- Chcete isť na Ukrajinu? To by ste bol v tomto prípade jeden na stotisíc, v absolútnom protiprúde. Utekajte domov, kým neoľutujete. Zahriakol ma.
- Neviem, láka ma Odessa. Odvždy ma čímsi magicky priťahovalo pomenovanie tohto metropolisu. Od chlapčenských liet, lebo geografia bol môj najobľúbenejší predmet. Vysvetlil som, koľko to šlo.
- Počkajte si päť, desať rokov. Potom tam bude dobre. A budú tam skvelé baracholky, aj bezpečné pláže bez mín. Dobromyseľne ma odhováral ujec bez mena od môjho dobrodružného zámeru.
- Pôvodne som chcel cestovať inakade, cez Palancu. Keď ma odhovorili, že sa tam po lese potulujú levy, pôvodom z ukrajinských Zoo, zmenil som trasu. Vysvetlil som situáciu.
- Ale, to sú babské reči, akéže levie svorky. S tým jedným levíčaťom to nie je až také neosobné. Dostal meno Baghíra a spoločnosť mu robí okrem pána Vasileho aj jeho niekoľko čistokrvných psov a mačiek, ba dokonca i kôň a somár, všetko pod dohľadom veterinára. Inak, ten rozruch vznikol predošlého roku, i v televízii to dávali. Neinformovali, ako to celé dopadlo, lebo sa do voľného pohybu mláďaťa obul Inšpektorát pre ochranu životného prostredia Republiky Moldova. Aj colná služba dodatočne k tomu mala čo povedať. Dodal, loviac v pamäti informácie k trochu ošumelej udalosti.
- Nie som tunajší, nuž odkázaný som na všetko to, čo nájdem v internete. Vyjadril som sa k téme nie veľmi duchaplne.
- Vaša generácia je ľahko dostupný cieľ kadejakej propagandy. Uveríte hocičomu, čo nám starším, skúsenejším, by ani nenapadlo. A povery si namýšľate, lebo nemáte poňatia o tom, čo je pravda. Uľavil si, pozrel na hodinky a zadupal nohami do prachu, až sa zvíril. Hustá premávka na výpadovke z Kišineva, rovno pod letiskovou budovou, s nadmieru výrazným nápisom Aeroport na streche, nenechávala nás na pochybách, že každú chvíľku sa objaví mikrobus s nápisom buďto Anenii Noi, buďto Tiraspol. Ohlušený som bol ešte z lietadla a ak som sa chcel nadýchnuť čerstvého stepného vzduchu, musel som si počkať hodinu, dve, kým sa dostanem čo najďalej od neutíchajúcej riavy plechov s metalízou.
Maršrutka s tretinu čelného skla zakrývajúcim názvom cieľa v azbuke, kvôli viditeľnosti na diaľku, zastala po úpornom mávaní dvoch párov rúk. Bola plná až až, ibaže na najbližšej zastávke sa jej znateľne odľahčilo. Bolo to v poli, nikde naširoko žiadnej zástavby, iba čo prašná cesta strácala sa v riadkovanom vinohrade bez konca-kraja. Akiste tí ľudkovia strávia tam celý dlhočizný deň v požehu neúprosného slnka. A potom, že prečo „Smugľanka Moldavanka“. Neviem-neviem, lebo moldavské ženy sú pekne biele a ak sú aj opálené, tak nie viac, než tie naše.
Tá svetoznáma pesnička mi napomenula druhú svetovú, keď spojené sily pôvodne Stepného frontu, neskôr Druhého, v súčinnosti s 3. ukrajinským frontom spôsobili krach Heeresgruppe Sudukraine. V ranných hodinách dňa 20. augusta 1944 sovietske vojská neočakávane zaútočili súčasne na úseku severne od Iasi cez rieku Prut a z predmostia cez Dnester pri Tiraspole. Koordinovaný postup maršalov Sovietskeho zväzu, R. J. Malinovského a F. I. Tolbuchina, odobrený generalissimom J. V. Stalinom v moskovskom Kremli, pričinil sa o zničujúce dvojité obkľúčenie nemeckej 6. i časti 8. armády.
- Pozrite, tu bojoval môj dedo. Najprv proti nim a potom s nimi proti zvyšku Nemcov a svojich vlastných.
- Bol zajatý Sovietmi? Spýtal som sa.
- Nie. Prebehli zo zákopu do zákopu so zdvihnutými rukami. Partizáni v tyle ich presvedčili o nezmyselnosti zotrvávať v obrane rútiaceho sa spojenectva Rumunskej armády s Wehrmachtom. Je tomu presne osemdesiat rokov. Pokračoval v rozhovore, keď sme si mohli konečne sadnúť. Za oknami sa vlnili tiahle chrbty s vinicami, pamätajúce ťažké boje, pri ktorých padlo na štvrť milióna vojakov v priebehu púhych niekoľkých dní.
Mlčali sme hodnú chvíľu. „Nasleduje zastávka Hirbovat“. Zahlásil šofér do mikrofónu, keď predtým o niečo viac stíšil nepretržitý prúd najnovších hitov v podaní pánbohvie či ruskej, či ukrajinskej speváčky Nataši Korolevoj, Filippa Kirkorova a nemenej známeho Jaroslava Dronova, alias Shamana.
- Idete ďalej? No, drum bun, šťastnú cestu. Nezabudnite, mladý muž, že prekračujete poslednú hranicu. Pre nás, Moldavanov, tam ďalej hraníc niet. Až po Japonské more. Rus jak Rus, úplne iný svet, najlepšie tam si po zlom nič nezačínať. Hic sunt leones, doslova i do písmena. Kto nerozumie, jeho chyba. La revedere, si noroc, si sanatate. Podal mi ruku a pobral sa k odchýleným posuvným dverám. Vonku si poopravil odev a pozrúc smerom ku mne, veľavravne priložil si prst k ústam.
Po zvyšok cesty premýšľal som o zažitom. Kebyže samocenzúra, každý nech rozmýšľa, ako najtuhšie dokáže.
Prešli sme cez deliacu čiaru a po kontrole s výstupom z vozidla a vyplnením formulára, pokračovali do Tiraspolu až pred budovu železničnej stanice. Nebudem klamať, neodolal by som pokušeniu cestovať do kýženej destinácie, keby to nebolo ako zakliate. Do Odessy sa vyberiem azda nabudúce. Počká si vari sto rokov, na bozk od princa, spiaca krásavica..