V moldavskej stepi 114.

- Čo ty komu nadávaš? Sebe vynadaj, veď už kto iný ťa sem ťahal? Začul som posmešný hlas, akoby spod zeme, tlmený, ale povedomý. S hrôzou som si uvedomil, že okrem kíl blata na topánkach a mokra v nich, mám do činenia ešte aj s vlastným rozmazaným proťajškom, lebo cez cícerky dažďovej vody, stekajúcej z obočia a rias, veruže nerozornal by som svoj vlastný obraz v zrkadle.
Moje druhé „ja“ sa rado rozpamätalo na stratené pohodlie sladkého domova, pol druha tisíca kilometrov odtiaľto, kde som mohol práve teraz hrať sa s ovládačom a dopriať si onakvejšiu zábavu pred obrazovkou s najneviemakou ponukou programov, počítačových hier, alebo sociálnych sietí. Namiesto toho sa tu plahočím v tri dni nekončiacom nečase, vlečiem sa z nohy na nohu stále ďalej na juhovýchod a neviem prestať víťaziť sám nad sebou, nadávajúc pritom všetkom šeredne až vugárne, ako inak, však?
Viem, v tomto prípade mi aspoň nesvištia guľky nad hlavou. Tu, na poludníku 28 a pol supňa východnej dĺžky, pekných zopár stoviek vierst na západ od línie „nula“, kde sú polia osiate mínami a na hlavu cielene môžu sa ti vyšpiniť droníci-vtáci, nieto dôvodu bezbožne hrešiť, Bohu sa rúhať.
I tak preklínam svoje rozhodnutie ísť pešo do Cimislie, namôjveru z duše. Nikde nikoho, holotná prázdnota bez záchytného bodu na obzore, ponorenom do oparu, zdvíhajúceho sa nevysoko v ponurom príšerí rozsmoklených dní. Držím sa južnej výpadovky z Kišineva, ktorá sa časťami podobá na diaľnicu vo výstavbe. Vzdialený jednotvárny hluk motorov povozov najrozličnejšieho druhu, kamiónov a iných plechární, ochráni ma ako pupočná šnúra pred nástrahami paniky z neznáma.
- Naozaj si presvedčený, že ujdeš tomu, čo ťa neminie? Si obyčajný Európan a nijako nemáš na to, aby si sa mohol rovnať hocikomu, kto je zo stepi. Začalo to znovu a znovu, po ix-tý raz, aj na en-tú.
- Mhm. Potvrdil som zúfalo sebavedome. Práve som míňal stádečko ovcí a početní psi, ktorí ho strážili, ani nebrechli, iba čo si mokré chvosty ešte viac privtiahli medzi zadné behy. Zvyšky opusteného vinohradu dvíhali sa v ostrovčekoch zo spásanej trávy a koly pripomínali náhrobné pomníčky akejsi zašlej slávy, nakrivené a polorozpadnuté, kde tu týčiace sa sťa by kolozuby štrbavého chrupu navzdory nepriazni všetkého druhu. Ak by som bol tadiaľto opodiaľ prefrčal na luxusnom fáre, nevedel by som o tom. Presne, čo by ma bolo po nejakom torze kolchozného hospodárstva, všecíčko všetko bolo vtedy zle a teraz je dobre, stále lepšie, no nie?
- Mal si sa o tomto čase nachádzať inde, suchý a v pohodlí hotela, ty, šašo počmáraný. Pokúšaš sa o nemožné a ver mi, nikto na svete nemá pre tvoje bláznovstvo pochopenie. Zaplač nad sebou, zanariekaj. Iní muži sú milovníkmi rýchlosti, prekotne adrenalínových zážitkov, užívajú si preteky Formuly 1, zápasy ligy majstrov UEFA a Európskej ligy, kajtovanie či rafting. Ty si aký vadný. Potĺkaš sa stepou bez konca-kraja, zbieraš vodu z lopúchov, aby si sa napil, ješ rozmočený chlieb bez chuti, ale so zápachom, spievaš si budovateľské piesne, lebo iné ťa v tejto katarzii, neustále opakujúceho sa „déja vu“, ani nemôžu napadnúť. Takto sa mi prihováralo moje európske, civilizované a hodnotovo orientované povedomie, zdedené po predkoch a školách, po kreovaní zovňajšieho výrazu presvedčenia o rozvoji súladu s hodnotami, dôležitými pre komplexný rozvoj osobnosti.
- Tak márnim čas. Neprogresívne a nelogicky. Fatal error. Došiel som nesporne k záveru pri hodnotení môjho konania, či vlastne nekonania. Kým iní sa derú vpred, sledujú výdobytky doby a neujde im nič z toho, čo ponúka súčasnosť, ja sa tu zahadzujem ako v najhlbšom stredoveku. Hanba mi.
Kišinev za mojím chrbtom ostal v diaľke, nevrátim sa, bolo by to bez prestania hore kopcom. Nuž, poručeno, idem nadol a tá Cimislia nebude už priďaleko. Vysuším sa niekde pod mostom a nasadnem na najbližší bus do Bolgradu. Ten je už za hranicou na Ukrajine, i keď sotvakto tam ukrajinsky ce-kne, zato po bulharsky tam i „vrabčetata šte čurulikat“.
- Daj nabok presvedčeného vodopijca a štrngni si na zdravie svoje i všetkých tamojších Bulharov, s čašou vábneho lokálneho moku. Vinohrady sú tam zaliate slnkom zhora, ba i zdola odrazom lúčov od hladiny najväčšieho sladkovodného jazera Ukrajiny, limanu Jalpug. Začal súpútnik inú nôtu a pokračoval bez prestávky:
- Destiláty im zrejú v originál francúzskych sudoch, v režime „very special“ dva roky, „very special old pale“ celé štyri roky a „extra old“ starnú dobrých desať rokov.
- Nadovšetko preferujem vermút „Buket Moldavii“ s 18 percentným obsahom alkoholu. Zbožňujem ho v koktailoch. Predhodil som.
- Dobre. Zmena je život. Ešte nie si za čiarou. Dal sa počuť hlas môjho alter ega. Konštatoval som možný zmier s ním, i keď poznám jeho vrtochy a neverím na zázračnú trvácnosť nepodliehajúcu v koniec koncov nevyhnutnej skaze.
Prestalo pršať a blažene som si vydýchol. Také dlhé, niekoľkodňové zrážky dajú zabrať potulnému živočíchovi v rozmočenej stepi. Mesto už vidno ako na dlani a oproti ide iná bytosť, skúmajúca zrejme niečie stopy v poľahnutej tráve.
- Nevideli ste psa? Takého ryšavého, bez polovice chvosta. Zavolal ku mne zo vzdialenosti asi desiatich metrov.
- Musím vás sklamať, niekoľko psov pri stáde hej, ale s polkou chvosta nie. Odpovedal som stručne.
- Vagabondul. El imi face asta intentionat! Vychrlila z neho zlosť.
- Nerobte si starosti. Určite sa ukryl po ceste pred lejakom a teraz sa vráti naspäť. Chlácholil som domnelého majiteľa štvornohého „vagabunda“.
- Vy ste celkom premokol? To ste neuhádli, to počasie, teda vravím, že nie. Premeriaval si ma od hlavy po päty a dodal iba jedno slovo s otáznikom:
- Vagabond?
- Až na to, že nikomu zrejme nechýbam. Zasmial som sa.
- Nie? Neveriacky pokrútil hlavou neznámy.
- Som na cestách, nuž nie. Zdupľoval som presvedčivo.
- Vždy niekomu chýbate, verte mi. Aj ja som si kedysi myslel, že ma nikto nemá rád. Trvalo to nekonečne dlho, kým... Kým mi Ona neotlačila namaľované pery v bytovke na našom poschodí na stenu, pri vchode do výťahu. Povedal a stíchol, pomaly odchádzajúc.
- Jedna báseň. Nezmohol som sa na nič iného.
- Tak. Báseň. Keby ste nevedeli, som z hlavného mesta... Nedopočul som koniec vety, pretože ďalší verš bol vzal náhly pohyb vzduchu, ktorý sa zdvihol zdola od juhu a zobral so sebou tahet aj posledný tiahly, vlhký závan od Čierneho mora. Oteplilo sa citeľne a stratený psík azda zacítil už pach svojho pána. V neďalekej rokline sa vraj našli fosílie prehistorického tigra, tak i toho hafana aby už našiel ten, čo ho hľadá.
Prapradávno mladík Cimis vyšiel na pole s pluhom a pôvabná Lia so zlatistým zrnom. Zasiali tak budúcu úrodu a zároveň svoju vzájomnú lásku, ktorá napriek nesúhlasu ich rodičov našla tu svoj šťastný domov v podobe prvého postaveného domca. Neostalo pri jedinom rodinnom hniezde a časom povstalo tam mesto.
Držiteľ najdlhšieho nepretržitého potlesku na svete, rumunský spevák Dan Spataru zaspieval o nej :
- Pentru Tine, doar pentru Tine, Iubirea mea, vreau sa cant,
Iubirea e un cantec nesfarsit, un cantec pe sub stele risipit
poate uneori l-am cantat, insa versul lui l-am uitat,
poate in viata mea, Tu mi-ai dat primul gand curat...