V moldavskej stepi 115.

- Einsteinov vyplazený jazyk je symbolom, napríklad hmm, takej nezzzlomnosssssti? Alebo je to vulgárne gesto? Patrí k nadmernej inteligencii vyťahovať mľaskadlo z úst, keď vieš, že ťa fotia? Vychrlilo zo seba prostoreké a nebojácne teenstvo v podobe chalana z ulice, lebo zo steny náprotivného múru, s pozadím kontajnerov na smeti, svietila podoba jadrového fyzika, nasprejovaná cez šablónu, raz v čiernom, hneď sprava v modrom, tak zľava v žltej farbe.
- Si študoval na vysokej škole? Opýtal som sa ironicky.
- Máš na to, aby si sa ma opýtal? Potykal mi, ako inak.
- Futbalista si, ja som bol tiež. Zakontroval som.
- Ste sa predviedli na UEFA. Prekvapil ma promptne.
- Odkiaľ vieš, odkiaľ som? Nevychádzal som z údivu.
- Chcel by si vedieť? Nebudeš. Odpálil ma až za roh.
Bol to charakteristický zjav z periférie vidieckeho mesta, či spádovej obce. Nemenej zaprášený ako každá tunajšia vozovka s nejasnými krajnicami, nevyzeral smädno, či hladovito, s do diaľky svietiacimi bielkami tmavohnedých očí, pripravených zacieliť jasný gól z najnemožnejšieho uhla.
- Poď si zahrať so mnou, nemáš nič na práci. Vyzval ma presvedčivo.
Strieľal na bránu s prehľadom lepšie než ja. Po chvíli som vycítil jeho slabinu. Nieslo mu loptu trochu bokom, hoci kopy boli presné.
- Nečuduj sa, na jedno oko vidím slabšie. Podoprel moju nevyslovenú hypotézu faktom. Vystihol podstatu, čítajúc z očí perfektne.
- Sa nečudujem. Poznám takéto. Som ľavý ako nepravá retroaktivita a ešte k tomu ľavák. Prezradil som mu tajomstvo aj ja o sebe.
- Ty, to ma zaujíma. Vyhlásil s nepredstieraným zápalom frkan a pokračoval:
- Neprípustná v demokracii retroaktivita bola uplatnená v Norimberskom procese, lebo s predmetnými nacistickými zločinmi sa dovtedy v medzinárodnom práve nepočítalo. Preto to aj nazvali iba procesom.
- Uff. Toto chlapča oddiali koniec sveta najmenej o sto rokov. Pomyslel som si.
- Som pridnestrovský, Ukrajinec. Oboznámil ma so svojou identitou bližšie.
- Hovoríš so mnou moldavsky, nie? Opýtal som sa.
- Som zvyknutý hovoriť trojako, ako je tu zvykom. Poučil ma.
- Ukrajinsky rozumiem, no nehovorím. Podotkol som.
- Samo sebou. Ukrajina je rozlohou najväčšia v Európe, no ukrajinsky sa naučí sotva kto. Paradox, ktorý sa nedá vysvetliť? Čo povieš? Nastolil tému.
S írečitým Ukrajincom by som vyberal starostlivo slová, lebo, pretože lebo. Ibaže títo tu, pridnestrovskí, sú predsa len viacej „online“, zdá sa.
- Mám kamošov tam. Naposledy sme riešili, či bude tretia svetová. Jeden z nich, predstav si, tvrdí, že ak bude, tak to bude v poradí ešte len druhá svetová. Tá vaša „WWII“ bola podľa neho Veľká vlastenecká a dosť.
- Chápem. Podľa mňa to však bude dvaapoltá svetová, lebo sú u nás takí a je ich čoraz viac, čo tvrdia, že druhá svetová v štyridsiatompiatom neskončila.
- Rád konšpiruješ? Nemal by si. Povedalo zrazu prísne to chlapčisko.
- Vieš, nerád, ale čo je zakázané, to najlepšie chutí. Vynašiel som sa.
- Prví ľudia v raji naleteli košpirátorovi a bolo vymaľované. S hrôzou v tvári priam vypenil a vsietil tentoraz perfektný gól z bezprostrednej blízkosti.
Vymenili sme sa a začal som sa pokúšať navrátiť rovnováhu síl. Skóre bolo hodne v môj neprospech. Neviem čím to je, ale mladí ľudia generácie Z, i tí ešte mladší, majú strach z onak dobre čitateľných fejkov, ako by to bolo niečo z iného, konkurenčného sveta. Podľa mňa, matrix ako matrix. Prečo robiť rozdiel medzi jedným a druhým, keď je to z jedného a toho istého vreca?
- Normálne to skončíme. Nemôžem hrať s pilátom, ako ty. Navrhol po chvíli a ja som si vyzul kecky, a vytriasol odtiaľ omínajúcu drť. Čo robiť? Keď nie, nuž dobre i tak. Mám spotené tričko a zaprášené nohy.
- Kámo, Einstein nebol konšpirátorom, na úrovni svojej doby? Zavŕtal som, aby som trochu pohladil svoje ego.
- Tesla bol, Einstein nie. Odvetil.
- To ti kto povedal? Zvýšil som hlas pobúrene.
- To vie predsa každý. Si nekonečne dezorientovaný, aj keď starší odo mňa. Nenašiel rýchlo pádny argument, nuž dal sa pokračovať v osobnom útoku.
- Len ma napadlo, že je azda lepšie byť nekonečne dezorientovaným ako cezpríliš zorientovaným, ak mi dobre rozumieš. Napálil som ho, prekročiac všetky mysliteľné i nemysliteľné červené čiary.
Po celý čas úporne hľadel do zeme a tentokrát zmĺkol bez odozvy, hryzúc si do pery.
Zobral som do rúk svoj batoh, chystal sa odísť, pozdraviť ešte. Nebolo ľahké vyznať sa v jeho detskej duši, opúšťajúcej svet hier. Tie dnešné decká stratili kus detstva vinou dospelých a zákonite potom vzniká také predčasné „osvietenie“, akýsi harrypotterovský syndróm napodobňovanej dospelosti v ošiali honby za „kameňom mudrcov“, nezávideniahodnej veruže.
- Nemáš hrubú fixku? Opýtal sa ma znezrady.
To nie ale mám zopár uhlíkov z pahreby. Nosím ich zo sebou, aby sa rýchlejšie vznietil oheň, keď táborím. Povedal som, podávajúc mu jeden, ten najväčší z nich. Zobral ho do dlane a dokreslil prostrednému Einsteinovi v čiernom, na jazyk lizátko.
- To ťa baví, táboriť? Ty táboríš? Nedôverčivo zagánil na mňa. V očiach sa mu zračil záblesk záujmu, napriek hlbokému pohŕdaniu spred ani nie niekoľkých minút.
- Motám sa teraz Pridnestrovjem a tak. Naznačil som svoj spôsob života v aktuálnej podobe.
- Si ty aký týpek! Ty vieš, že máš po predkoch niečo, o čom nevieš? Ale ja viem, že máš. Vypočul som si s úľavou zmierlivý tón v jeho hlase.
- Čo mám, nič nemám, okrem slobody a dobrej nálady ani nič nepotrebujem. Zahlásil som uvoľnene a rozhodil rukami.
- Si ako ja. Presne, taký som. Zahlásil tiež.
- Ty a prečo, to mi povedz... Prečo doparoma naši ľudia chcú ísť niekam do Európy, keď to má byť presne naopak? U vás je vraj vaša sloboda a neviemčo ešte. Ale takej slobodnej voľi, ako u nás v stepi, na západ odtiaľto nikde niet. Tú si do batoha nevezmeš, do záhati niekam neodnesieš ani v celku, ani po troške. Vyšlo z neho ako náhly a nezadržateľný príval, pričom z hlasu bolo cítiť to detstvo, ktoré, povedal by som, kompatibilné je s tým všetkým tu naokolo, neprestajne a naveky.
- Preto chodím ja k vám. Zmohol som sa na krátku odpoveď.
- Máš ty kozácku dušu, chlape. Predniesol s plnou vážnosťou chlapec.
Nechcel som tresnúť hlúposť, konšpirovať na svoju vlastnú adresu, nuž neodpovedal som.
- Mám sestru a je dobrá v šachu. Si dobrý v šachu? Opýtal sa vzápätí.
- Mám brata, ktorý je vynikajúci v stolných hrách všetkého razenia. Povedal som.
- Naučí ťa šach. Vidím, že nie si dobrý šachista, to sa pozná, keď máš niekoho takého v rodine. Poď. Zavelil a šli sme.
V dome na konci ulice nebolo živej duše. Veranda bola čisto uprataná a na hlinenej dlážke svietil nový behúň žiarivými farbami v ľudovom štýle. Moldavský dom, ladený do modra, nelíšil sa nijako zvlášť od ostatných v susedstve a pokrytý bol sivastou vlnitou lepenkou ako aj drvivá väčšina z nich.
- Bohdanna! Kde si, ozvi sa. Vykrikoval po dome mládenec.
- Nie je doma. Má dnes meniny, išla asi za kamarátkami. Dúfam, že povedala otcovi, že odišla, lebo on je strašne zaujatý a nedovolí jej nič, bez jeho vedomia. Rozpačito oznámil, keď sa mu nepodarilo dievča nájsť ani v záhrade za domom.
- Ukáž fotku, to stačí. Podotkol som.
- To nestačí! Čo ti je zle, si normálny? Vypustil na mňa prudko a zhora.
- Je to ona? Opýtal som sa, ukazujúc na čiernobielu portrétnu fotografiu v ráme na stene.
- Si pri sebe? To je jej matka pred neviemkoľkými rokmi. Moja nie, ona je nevlastná sestra. Ale sa podobá na nerozoznanie. Vniesol do situácie trochu viac svetla.
- Máš fajn rodinu. S určitou nepriznanou predtuchou som sa vyjadril.
- Choď do stepi za mesto. Tam sú, do kofetárie by nemohli, kvôli otcovi. Vysvetlil známu vec nadôvažok.
Keď som o štvrťhodinu míňal skupinku dievčeniec, ktoré si plietli z poľných kvietkov vence na hlavu, zbadal som ju. Och, bola to ona, taká bezprostredná a svieža. Polodieťa, položena. Skvost.
Aké je detstvo krehké súcno. My, v „našej“ Európe nevídame dievčatká pliesť vence. Čoraz zriedkavejšie vídame vonku chlapčiskov hrať „fócik“...