V moldavskej stepi 116.

Anotace: za čiarou

- Ty, som hrozne znechutený. Nevadilo by, keby som pobudol v tvojej blízkosti a robil si mi príjemnú spoločnosť? Priplichtil sa v podobe nádhernej AI mladice, hovoriacej príliš mužským, chrapľavým hrdinným barytónom, podobným iba tomu, ktorý už niekoľko rokov fascinuje celú, či pol zemegule.
- Čo ja viem? Vody pre dvoch už nemám. Zaprotestoval som nenápadne. Horúčava sa vymkla kontrole meteorológov, ktorí podhodnotenými matematickými analýzami zbytočne pichli do osieho hniezda strachu zo šírenia poplašných zpráv a nezvládli konkurenciu bombastických novinárskych prognóz konca sveta v pekle z neba.
- Čo myslíš, je pod, alebo nad štyridsať stupňov v tieni? Zaškrekotal posmešný hlas, vychádzajúci z úst mladej bohyne. Pristihol som sa pri myšlienke, že osud mi zase raz nepraje. Vidím, čo vidím a počujem, čo nechcem počuť. Ibaže nástojčivý tón toho ponurého hlasového prejavu, ma vracal do tvrdej reality, na život a na smrť. Veruže, nie je to vtip a horúčosti, nech je hore bez, či „niveau beze“, bude dvojnásob.
- Prečo sa pýtaš, veď voda sa z fľaše tak či tak nevyparí. Odpovedal som namrzene a ponúkol mu, či jej, plastikovú dvojlitrovku so značne teplou vodou.
Vrátila mi ju prázdnu, bez toho aby sa napila čo len hlt. Hneď som vedel, čo som vedel a pustil fľašu z rúk na zem.
- Odpovieš rád, keď ti dám toto? V pekne opálenej ruke mi promptne podávala orosený, vysoký pohár, plný po okraj virgin-pina-colady, so slamkou.
- Odpovedal by som, keby... Nedopovedal som vetu schválne. Nech sa dovtípi, ak má navrch. Stále som presvedčený, že nie.
- Si drzý. Ani Adam v raji nevedel, kto je chytrejší. Jeho žena, či had na strome. Stavil na hada, ale bola to žena. Nechcela sa deliť s Bohom, Adama chcela pre seba celého, tak. Chá, cha cha. Veru tak.
- Dobre. Odvetil som, hoci sa vo mne všetko búrilo a smäd akiste zvíťazí nakoniec.
- Dobre? Zasmial sa reproduktor v „holograme“, či čo to bolo a zmĺkol.
Pripeká mi na hlavu, niet sa kam schovať a teplota určite atakuje štyridsiatku. Vidiny v pustaine nie sú zvláštnosťou, nuž chce to zachovať pokoj v prvom rade. Trmácal som sa pozdĺž rieky Jalpug, vyschnutej úplne miestami. Tráva je naokolo žltá a suchá. Podpáľ to, nech horí! Aby sa konečne niečo dialo v tejto bezútešnej prázdnote, plnej tyranstva!
- Dobré, však? Začul som po chvíli opäť známy a neodbytný chrapot.
- Trochu sa hrám, veď chápeš, nudím sa. Som načisto otrávený z toho sveta, ktorý som tak nesmierne chcel mať len pre seba. Chrapotal a chrapotal desne.
- Ovládam všetky svetové jazyky, Poznám tajomstvá vedy a techniky, po ktorých sa pachtíte. Nemáte šajnu, ako sa nudím. Zachrapotal ešte a stíchol, stíchla.
- Dobre. Nezmohol som sa na viac.
- Čo ti je zle, že „dobre“? To rozhadzovanie m-o-j-i-ch peňazí lárom-fárom, tie hlúpe boje o teritóriá, keď všetko patrí vlastne iba mne, to je tebe ou kej? Rozhorčene zaprotestoval-a v predstieranej bezmocnosti.
- Vyschlo mi v hrdle, hovoriť mi už nedá. Preto „dobre“. Stačí? Odvetil som s námahou, pregĺgajúc takrečeno vrelý vzduch, namiesto vlastných slín.
- To je dobre. Hovorcu potrebuješ, teda. Zasipel-a ako had.
- Nie. Stručne som sa ozval.
- Hovoríš nie, myslíš áno. Poznám vás, všetci klamete, do posledného. Tak ste sa to naučili odo mňa, no bravó! Akíže ste učenliví, priam zázračne. Zvuk zanikal vo vzduchu, vlniacom sa nad rozpálenou zemou.
- Nie. Zopakoval som bohorovne roboticky.
- Takže, áno. Boh mlčí, nuž potrebuješ hovorcu. Mne rád odpovie. Vyhŕkol.
- Dokáž to! Vyzval som to(ho)to, oproti mne.
- Až po tebe. Dokazovať ti nič nebudem, lebo nechcem. Rozkazovať nie si spôsobilý, ty nie.
- Áno, azda. Potvrdil som, a myslel si svoje. Rozkazy nedávam, ale ani neprijímam. Sloboda stepi mi dá vždy za pravdu.
- Počuj, viem, čo tu hľadáš. Mňa. Ozvalo sa od vedľa milo, odrazu pravým, nefalšovaným ženským hlasom. Mäkký akustický vnem šumel čoby spŕška z osviežujúcej fontány, ba čo viac, takto som si predstavoval ideálny ženský zvukový prejav, plný nehy a sľubných, presľubných tajov.
Ocenil som túto zmenu a s uľahčením si povzdychol.
- Si namäkko. Ja tiež. Preto tá ústretovosť. Dala sa počuť a zívla.
Bezpochyby je to ten, či tá istá, ibaže v novej úprave. Neznášam ten omrzený, vtieravý, dokola a dokola pripomínajúci sa chripľavý hlas, nemôžem za to.
- Som smädný ako ťava, poďme dakam si sadnúť napiť sa. Zaúpel som prosebne.
- Hrdina, hrdinstvo je pre mňa pojem. Ukáž svoju pravú tvár a zaslúž si ma. Nikam nepôjdeme, len sa budeme do noci trápiť navzájom. Opäť zívla. Mala rozkošný venček z kvetov na hlave a v ruke kosák. Chýli sa ku žatve, ak sa nemýlim, radšej nie.
- Dlžíš mi vodu. Povedal som rezignovane, lebo fľaša stále ležala na zemi, ľahká ako pierko, fešácke perečko do klobúka. Nechcel som žadoniť o zázrak, ani som nevedel, či by som sa napil z tej „aqua viva“, ktorú by vyčarovala z ničoho.
- Ty mi dlžíš bozk. Nikto sa nedíva, tak do toho. Zavelila a privrela oči sladko.
- Najprv mi vráť moju vodu. Povedal som ticho, nepostúpiac ani o krok vpred.
- Tú teplú brečku, plnú nanoplastov? Tu ju máš, chumaj! Švihla kosákom výhražne predo mnou a vzduchom už letela moja fľaša, takmer naistotu, priamo do hlavy. Chytil som ju v letku, ký div určite. Otvoril som uzáver a pil a pil, kým ona sa mi opovržlivo dívala do očí. Opäť sa rozohnala kosákom a jedným šmahom odťala mi spodok fľašky, s hodne vody vnútri ešte. Ten odletel ihneď a oblúkom dopadol jej k nohám. Zásah obišiel sa bez kvapky krvi, moje prsty ostali celé.
- To ti nikto neuverí, však? Môžeš komu chceš potom rozprávať, čo si zažil, ale garantujem ti, že sa zosmiešniš, šašo. Rozchichotala sa pobavene a vzápätí na to zosmutnela:
- Nepobozkal si ma. Chcela som ťa mať pre seba, výhradne pre seba samú. S nikým by som sa nedelila o tvoju lásku, to akože odprisahám na koniec sveta, ktorý je na programe dňa. Zachránila by som ťa od tretej, štvrtej i piatej svetovej vojny, od všetkých mobilizácií sveta, blázonko. Vo vystretej ruke sa jej mihali odblesky slnka na čepeli, blýskalo sa až hrmelo, obloha sa zatiahla a nastalo temno.
- Nepobozkal si ma. Znelo mi v ušiach čoraz hlasnejšie, nástojčivejšie a hrozivo plechovo duto. Uhýbal som sa intuitívne, raz napravo raz naľavo, svist železa napĺňal ovzdušie stále bližšie a bližšie.
Náhle sa zablyslo a udrel hrom temer súčasne. Vidina dievčiny s kvetmi vo vlasoch zbelela v oslnivom záblesku a zmizla. Ťažké kvapky začali bubnovať na vyprahnutú pláň, vpíjali sa žiadostivo do matičky Zeme, hustli až do ďalšieho výboja z nebies, keď sa mi zatmelo v očiach a čo za tým nasledovalo, nemám potuchy.
Prebudil ma chlad vody a piskot komárov. Ležal som zrejme niekoľko hodín horeznak, lebo súmrak nado mnou už ustupoval noci a Perzeidy začali nesmelo odfrkávať z radiantu v súhvezdí Perzeus. Na maximum si počkám tri, štyri týždne, ak Boh dá.
Šuchot v tráve sa blížil a prihrbená postava mierila rovno ku mne.
- Ty kto? Naš ili Moldavanin? Ozval sa chlapský šepot.
- Inostranec. Odpovedal som.
- Davaj pobystreje. Do kordonu metrov sto, dvesti. Začul som ševelenie pier.
- Nu ladno. Odpovedal som a spolu s neznámym, nikým iným nevidený, vrátil sa kúsok naspäť, na voľu, do Moldavska...