V moldavskej stepi 117.

Moldavská step je môj paralelný vesmír. Nemáš kde dobiť baterky, hoci tie sú tu dobíjateľné za každým rohom, akže ten roh nájdeš a zahneš zaň a zaiskrí sa ti v očiach. Hľadáš úkryt pred nekonečným priestranstvom za pomyselným rohom, ktorý na teba čaká kdekoľvek, kde sa dotýka zem s nebom. Toto tvrdí aspoň (ne)pravidlo, že nevidíš svojím prirodzeným zrakom všetko to, čo naozaj existuje, ibaže je časťou „sveta neviditeľného“.
Pod dojmom existujúceho, ale nevideného, kráčam vyprahnutou krajinou kdesi pod mestom Botosani, otáčam sa dozadu, aby som nestratil z dohľadu striebristé kupoly dedinského chrámu, nablýskané do absolútna, či „paralelna“, samého o sebe, ak chcete. Ešte pred hodinou sedel som v blaženom stave v prítmí svätyne, ktorá tak, ako tu, všade na okolí, otvorená je žízniacej duši i pre horúčosťou zmorené telo. Spomenul som si na rodné viesky doma, kde kostoly sú spravidla zavreté, alebo ťa vpustia najviac pred mreže, do „babinca“, odriecť strelnú modlitbu. Vždy ma triafalo do živého, keď som ako turistický sprievodca narážal na uzavreté dvere skvostov sakrálnej architektúry, doparoma. V dobe, keď zabezpečenie objektu technicky nemal by byť žiaden problém, chrámy sú spravidla hermeticky uzavreté a nie je tej sily, aby sa toto u nás zmenilo. Veľa závisí od ľubovôle, či neschopnosti podeliť sa s krásou, ktorú dávni umelci zanechali budúcim generáciám.
Prekročiac vyschnutý potok, zahol som inštinktívne na východ, lebo do večera by som bol rád k mestu nadohľad. Tráva mi sipela pod nohami ako had, lámal som steblá bez ohľadu na ich výšku, čo časom zakrývala výhľad, keď som sa ocitol v eróznej ryhe, ktorých tu napočítaš neúrekom. Pochod po stepi menia vo vysokohorskú turistiku, to dolu po trávnatej šmykľavine, to nahor zradnými výmoľami, čo ostali po prietržiach mračien. Vyschnutá hlina, stvrdnutá na kameň, nahrádza ten skutočný kus horniny, lebo desiatky kilometrov som na cestách a do pražiadneho som veru ani nezakopol.
Štverám sa po neviemkoľkýkrát z akejsi úžľabiny a zrazu oproti mne civí psia hlava. To mi nechýbalo, pravda?
Napodiv sa nerozoštekal, brániac tak stádočko ovcí a rožkatých baranov. Osmelil som sa a podišiel bližšie k malátnemu zvieraťu, melúcemu podistým z posledného, rovnako ako ja. Dal som mu z dlane napiť sa, vrtelo chvostom a vďačné oči sústavne ono upieralo na mňa.
V skromnúčkom tieni zaprášeného kriaka ležal pastier a s neskrývaným až údivom konštatoval som, že mu nie je azda viac, než dvadsaťpäť. V ušiach mal sluchátka, hluchonemý teda nie je.
- Salut. Pozdravil som nenútene, ale odpovedi sa mi nedostalo. Všimol som si jeho omrk mojej fľaše s vodou, lebo pes stál blízko a oblizoval mi dlaň, v ktorej som ju zvieral. Ponúkol som mu tých pár hltov, čo tam ešte ostali a neodmietol.
Vytiahol z kapsy cuiku, odskrutkoval vrchnák a ponúkol ma, prv dajúc si z uší audio dolu. Nenechal som ho na pochybách, že veď tekutina ako tekutina, dá sa to piť.
- Chcete do Botosani? Trochu povyše, pár kilometrov, je železničná trať, stačí naskočiť za pohybu, tak pomaly tadiaľ chodí vlak.
- Nechcem. Hľadám dcéru Matky lesov. Tú, čo stretol raz chlapec, menom Fat-Frumos din lacrima (Krásavec, zrodený zo slzy).
- Čítaval som v detstve Mihaia Eminescu, tuhľa, v Ipotesti žil. Boli ste sa tam pozrieť? Opýtal sa ma.
- Nie, nebol. Smutne, akosi, stíšil som hlas.
- Vykašlite sa na župné mesto, tam ju nenájdete, to fakt, urobíte lepšie, keď sa vrátite. Presviedčal ma zanietene.
V Botosani som už dávnejšie bol, nuž začal som váhať, či sa zvrtnem. Mladý pastier pokračoval:
- Predstavte si, jeho rodičovský dom zbúrali, potom znovu postavili, zase zrovnali so zemou a tretíkrát postavili. To stihli v priebehu jedného, dvadsiateho storočia. Našťastie je presnou kópiu toho pôvodného, vraj. Rozrozprával sa.
- Eminescov život bol veľmi pretkaný záhadami, narodenie i jeho skon. Doplnil som ho tým, čím som vedel.
- Bol romantik Ako taký vyznal sa v paralelnom súcne, to hej. Napriek zhoršujúcemu sa telesnému i duševnému zdraviu, napísal, čo napísal, nech pamiatka naň žije naveky. Zadumane ukončil dovetkom ovčiar.
-Sú vaše tie ovečky? Opýtal som sa od veci.
- Boli by, keby. Urobil som niekoľko chýb vo svojom živote a nepatrí mi nič, okrem týchto sluchátok v ušiach. Povzdychol si a zmĺkol. Fat-Frumos z Eminescovej povesti určite nevyzeral inak, ako on.
- Úporne a s pomocou milej podarilo sa mu preľstiť Matku lesov výmenou pohára s vodou za pohár s nápojom sily, ktoré boli na nerozoznanie podobné. Ona sa potom napila z nesprávnej nádoby, silu nezískala a podľahla mu v osudovom zápolení na život a na smrť o vydaj vlastnej dcéry. Napokon v ľútom boji získal nevestu, odetú v bielom, svadobnom šate, akoby v oblaku prelínajúcich sa lúčov a tieňov, s perlovou korunou v zlatých vlasoch. Doplnil dej a znovu sa odmlčal.
Keď som sa otočil čelom vzad, dlho mi postava ošumelého pastucha neschádzala z mysle. Stál tam pri ovciach, hľadiac neprítomne do neba, akoby čakal na svoju vyvolenú, čo mu prináša svadobný oblek z oslnivej priadze, utkanej bielymi prstami ako vosk. Pes ma odprevádzal hodnú chvíľu a keď som si začal popiskovať príhodne vymyslenú pesničku, vrátil sa k stádu.
-Paralelný vesmír, mám ťa na dosah. Pomyslel som si.
Tam kdesi na opačnej strane Európy práve frčia Olympijské hry. „Paralelný vesmír“ je i tam prítomný, pre niekoho úžasný, pre iného nie. Ale nie je identický s tým mojím, tu. Zachádzam za roh. Mení sa všetko, akoby vo sne, no bdiem. Vidím svet cez plameň zapadajúceho slnka - ohromnej sviece, vyhárajúcej z útrob zeme. Jemný zvuk krokov, čoby rozčerené vlnky blízkeho jazera Lacul Nuferilor „Mihai Eminescu“, sprevádzajú ma až do večera, kedy ohromná, pýriaca sa guľa, mizne na západe za obzorom. Žiarivý hodváb v povetrí, postriebrený je tenkými papršlekmi ako laserovými, z práve vychádzajúcieho mesiaca, ktorý sa dal túlať nebeskou klenbou po celú noc až do rána.
- Dnes je štvrtého augusta 2024 a má byť predsa nov! Napadlo ma.
Neveriacky zahľadel som sa na oblohu. Nikde nič i všade všetko, len čo zapaľujúce sa hviezdy robili spoločnosť ohromnému disku satelitu Zeme, s Mare Tranquilitatis na vypuklom, ako prsia, popredí.
Privrel som jedno oko a Mesiac zmizol. Na nebi ho nebolo. Privrel som druhé a zopakovalo sa to. Striedavo som privieral viečka, aby som sa presvedčil, že som v normále a normálny. Isteže, očný klam nastal iba pri otvorených oboch očiach odrazu.
Dokedy ešte? Akože hráme sa na schovávačku, či čo? Pohoršene som upodozrieval svoje vlastné oči z toho, čo naozaj vidím, či nevidím.
- Zahni za roh, tam ti poviem, kto som. Zaznelo akože spoza rohu, ktorý som nevidel.
- Prižmúr oči a uvidíš! Zaznel nežný, ženský hlásoček.
Urobil som tak a zašiel za prekážajúce nárožie, črtajúce sa jasne či priamo už predo mnou, či tamto na obzore, ktohovie. Vzdialenosť sa predlžovala a skracovala toť na dosah podľa toho, ako mi tep klepotal na zápästí.
- Vidíš ma konečne? Som to ja, ktorú hľadáš. Naposledy ma videl básnik menom Mihai. Nebudú ti to veriť, rovnako, ako jemu neverili. Napíš o nás dvoch, aby si vydal svedectvo. On tak učinil pred stopäťdesiatimi rokmi. Prehovorila ku mne dievčina, krásna ako sen.
Nesvoj som sklopil zrak, znovu ho pozdvihol, aby som sa mohol vynadívať na toľme krásna pokope.
- Čo si praješ? Zadal som otázku byľu neslobodne.
- Ostaň so mnou. Som vernou kópiou tvojej predstavy o osudovej láske, na ňu budeme prisahať. Odpovedala veľmi pohotovo.
Už, už by som bol vyslovil súhlas, lenže... Lenže, prečo kópiou? Ševelil som otázku nezrozumiteľne, pološeptom.
Rozumela mi, čo som povedal a vysvetlila hneď, zahorúca:
- Originál ostal v tvojom vesmíre.
- Kde tam? Kde ho nájdem? Neklam, nechcem sa ťa vzdať! Vykríkol som a začul ponúkajúcu sa odpoveď:
- Som dcérou Matky lesov a neurobím tú istú chybu, ako mama vtedy. Ona v súboji s prešibaným Fat-Frumosom prišla onehdá o život a teraz nastal čas pomsty. Tuhľa sú tie dva poháre, jeden s obyčajnou vodou, druhý s nápojom odvekej a nepremožiteľnej sily. Nevymenil ich z miesta nikto a len ja viem, v ktorom z nich sa nachádza skutočne ten pravý elixír. Som však veľkodušná a vybrať si môžeš ako prvý, z ktorého si upiješ pred zápasom. Povedala studeným tónom, cvendžiacim ako kov.
Hádam uhádnem, čo ak nie? Šťastnú ruku mať tak do daru, lotéria môže, i nemusí výjsť. Ramená sa mi začali triasť, i kolená. Neviem ani za mak, do čoho idem. Je toto (ne)rovný boj, presne ako v tom boxerskom ringu na Olympiáde v Paríži? Predsa skúsim, aj pokus sa ráta – hovoria múdri a odvážni. Preletelo mi hlavou a siahol som po pohári...