V moldavskej stepi 118.

Špeciálna teória relativity a potom všeobecná teória relativity? Už je načase stvoriť relatívnu teóriu relativity, do tretice. Ktovie, či by k tomu mala čo povedať Mileva Marić, ale tak ako onehdá, rovnako ani dnes, jej názor by sotvakoho zaujímal a v tom vidím problematickosť celého nafukovania bubliny okolo zatiaľ stále ešte iba „teórie“.
-Tisícky fyzikov vášho sveta prijalo géniovo dedičstvo v podobe neurčitej. Nechajte na nás rozhodnutie, či Einsteina zakceptujeme. Najskôr nie. Povedal polozhmotnený prízrak AI a odmlčal sa.
- Vášho sveta? V hlave sa mi rozsvietila červená kontrolka a svietiť naďalej neprestala. AI je naozaj prienikom nášho a toho „iného“ sveta?
- Ničomu nerozumieš, ty amatérsky nedouk a neprajný element! Vynadalo mi moje vlastné svedomie, stotožnené s trendovou AI a priam aktivisticky ústretovo vystrúhalo jej hlbokú poklonu.
Už ani svedomie mi nepatrí, osvojilo si čudné „inteligentné“ maniere, hodné Génia géniov, Absolútna, Vyššieho princípu, Alfy i Omegy, Veľkého tresku, Singularity, Božskej častice či nadchádzajúceho Konca sveta. Keď sa ho totiž nesmelo opýtam na do očí bijúco nedoriešenú kauzu Einsteinovej manželky, odvrkne:
- Nehas, čo ťa nepáli.
Prechádzam popri hlúčiku neskrývane nespokojných poľnohospodárov. Zámerne som nepoužil termín „farmárov“. Zhromaždenie je nervózne, až raz hlučné, potom nastane ticho a reční jeden z nich:
- Prídeme o chlieb! Chcú nás zničiť, pochovať, „tí“ hore. Robme niečo, veď nám ide o život, nielen našim ovciam.
V Dobrogei aj inde ich už pošlo takmer štrvťmilióna. Sa zastrájajú vykántriť ich všetky. Berú rad radom, ohnisko neohnisko, hlava nehlava. Zachytával som útržky pokrikov z davu a prechádzal pomimo, akoby sa ma to netýkalo. Ktosi mi podstrčil do dlane papier s heslom – UNITI VA PTR A SALVA MIOARELE! Zastal som teda a opýtal sa dotyčného:
- Čo je to PTR?
- Áaha, cudzinec. Podporte nás a povedzte u vás doma o tom dizastri, čo sa tu deje. Bez zaváhania mi odpovedal miestny gazda. Opäť zámerne nevravím „farmár“.
- PTR este abrevierea – pentru. Zareagovala k veci akiste jeho dcéra Mioara, asi štrnásťročná dievčina.
- Peste 230000 de oi au fost sacrificate. Astazi Dobrogea, Ialomita si Timis, miine Moldova. Ozývalo sa z rečníckeho pultu, ktorým sa stala napoly povalená betónová prípora dreveného stĺpu, ktorý už dávnejšie absentuje.
- Modlím sa deň, noc, za moje stádo. Hovorí do kamery miestnej televízie muž v strednom veku a so slzami v očiach, i tečúcimi cícerkami po opálenej chlapskej tvári, dodáva:
- Čo bude s nami? Čím uživím svoju rodinu? Štyri deti mám. Či mám ísť rovno za Ukrajincami do „Európy“ odtialto tiež?
- Nechápte ma zle, ale ak sa objaví ohnisko, likviduje sa plný počet. Vo vašom záujme. Vysvetľuje veterinár, kým polícia na niekoľkých autách, bdelo sleduje každý okamih vývoja situácie na zaprášenej hradskej, vedúcej krivoľako mestečkom.
Choré i zdravé? Za jednu chorú ovcu padne stádo? To ste z akej planéty, robím s ovcami desiatky rokov a viem niečo o tom. Rozčúli sa chlapík s pastierskym klobúkom na hlave.
- Ovčí mor by bolo krajne nezodpovedné rozšíriť ďalej do Európy. Netýka sa len vás, v hre je populácia na celom kontinente. Pokračuje zverolekár, s akýmisi ampulkami s odbermi v ruke.
- Keď ide o psa – domáceho maznáčika , ochranári sa idú pojašiť od záujmu o zviera, o jeho akože práva. Ovce a kozy sú im luft. Tak je to. Vykríkne z hlúčika nepríjemnú pravdu ktorýsi z pastierov.
- Zase je to hra korporátnych vývozcov a tých vonku, ktorým kolú oči naše úspechy v chove oviec. Že treba regulovať početnosť stád podľa smerníc. Kde inde nájdete ešte také rozvinuté ovčiarstvo ako v Rumunsku? A teraz Amen. Áaaaamen, tma. Zbohom pastier – ciobanasul. Od stáročí naši pastuchovia šírili chov oviec cez celé Karpaty smerom na západ, až kamsi do Čiech. Koľko národných piesní spieval ľud o pastve! Zakontroval obšírne iný valach a buchol ochodenou, hrčavou palicou o zem.
- Hai, hai,
ciobanas de langa oi
treci cu turma pe la noi
c-am si eu vreo trei mioare
le-as paste si n-am rabdare...
vino de le ia la stana
ca sa pasca iarba buna
cand te-ntorci de pe imas
a da-mi bade dulce cas.
Spieva Margareta Clipa, rodáčka od Suceavy, v piesni „Ciobanas din Iaslovat“.
Pobudol som s rozhorčenými i plačúcimi chlapmi dobrú hodinu, aby som ich podporil a vôbec pochopil, o čo presne im ide. Tínedžerka Mioara spozorovala, moje pohnútky a hrdo prehlásila:
- Som Mioara, po vašom Agnes, čo znamená po latinsky Ovečka. Akiste chápete, prečo som tu. Keď ide o existenciu mojich menovkýň, nemôžem stáť bokom.
- Naozaj som ani len netušil takú zhodu. Usmial som sa a podotkol tak nemiestne, až až:
- A nemáš náhodou sestry? Mioara 2, Moara 3 ?
- Sme štyri sestry, pekné stádečko. Zachmúrila sa a odvrkla s jasným odkazom na moju provokáciu.
- To nás teší. Aj my sme doma bratia a sestry. Iba ja sa táram tu vo vašich zemepisných šírkach. Mám sa, nie? Nenechal som ju na pochybách, že ma bavia inotaje a iné záludnosti..
- Ak máš vôbec nejaké svedomie, priznáš prehru. Si na ťahu. Povedala zmosta doprosta a pozrela sa mi uprene na špičku nosa.
Zatváril som sa nechápavo a zavrtel hlavou v rozpakoch, zapotácal sa mierne, akoby nastalo zemetrasenie, či čo.
Nad slnko jasné. Máš mor. Ide o prvý prípad ovčieho moru, preneseného na človeka. Asi ťa treba izolovať, najlepšie ihneď. Tato, tato, kde si? Tento človek je v tom až po uši. Ukázala na mňa a ťahala z hlúčika debatujúcich za rukáv svojho otca.
- Nepredvádzaj sa. Nemáš pred kým, Adrian tu nie je. Zahriakol ju rodič „jedna“, či „dva“, kto ho vie. V diaľke sa ozvalo húkanie sirén. Blížila sa posila, alebo tam došlo k inej udalosti, bez súvisu s touto tu.
Poskladal som sa do podrepu, lebo mi naskutku prišlo zle. Parom to vzal, bolo mi načim zamiešať sa do haravary.
- Priznávaš prehru? Zmárnil si príležitosť, sú také typy ľudí, čo radšej prehrajú, len aby mali pokoj. Vychrlila na mňa zatváriac sa kyslo a vzápätí rozosmiala. Nikto jej nevenoval najmenšiu pozornosť, akiste znalí problematiky s miestnym folklórom oveľa lepšie než ja.
- Jedna hra končí, druhá sa začína. Povedal som rozhodne v sebaobrane.
- Nuž, nemám čas. Môžeš hrať ten šach naspamäť. Sám so sebou. Odpovedala rázne, s odutými perami a odvrátila sa. Nestihla však prejsť ani pár krokov preč odo mňa, predstihol som ju. Nie som už len taký ledajaký hráč.
Ocenila to, viem určite. Jej zvraštené čelo povolilo a na perách, stále ešte v opovržlivom polmesiačiku s kútikmi stočenými nadol, blysol sa nebadaný úsmev.
- Bola zábava celkom. Povedala dostatočne hlasno, aby som ju v tej vrave počul.
- Tiež si myslím. Odvetil som. Nepočula, pretože nechcela. Asi bude v tom niekto na A...
Ak som zabudol na prízrak z dnešného rána, potom budem mať otupené to svoje prvotné, vlastné svedomie. Asi predsa len potrebujem aj to druhé, stádovité. Ono môže i zo zákona mať to svoje kolektívne svedomie. Ako príslušník ľudského stáda, mám očividne svedomia dve.
Jedno z nich mi promptne hovorí:
- Čo ťa nepáli, nehas! Relatívne.