V moldavskej stepi 119.

Zvykol som si na dobré a preto ma prekvapilo, že to zlé je až také zlé. Rieka sa vyliala z koryta a ja som ostal na hlinitom ostrovčeku sám so svojím chatrným prístreškom, samučičký ako prst. Hladina sa dvíhala až k mojim nohám, čo mi trčali spod nepremokavej záštity, uberala z brehu po troške, no vytrvalo. Vysiľujúce horúčavy tohtoročného moldavského leta sa razom skončili a vystriedala ich neočakávaná nádielka vody, rinúcej sa z neba bez prestania, dni a noci.
- Tristo hrmených! Vykríkol som, keď sa odvalilo zo súše okolo mňa toľko, že naraz odnieslo zopár kolíkov so zemou, kým kotviace lanká ostali krútiť sa bezmocne vo víriacej krútňave, toť za posledným zvyškom môjho útočišťa. Bola ešte noc, veďže poraď si ako vieš. Najhoršie je stáť po pás vo vode a cítiť, ako sa ti tratí piesčité podložie spod chodidiel, i nedovidieť si pri tom na koniec nosa.
- Cod rosu de inundatii in judetele Vaslui si Galati incepind de la miezul noptii de duminica... Prečítal som si z displeja a vypol mobilný telefón, lebo ho nebolo ako nabíjať tu, na konci možností. Z diaľky som začul húkačky záchranárov, čo evakuovali najbližšie dediny v povodí Barladu, odvádzajúceho nadbytok vlahy z ohromnej plochy Centrálnej moldavskej planiny. Krajský výbor pre mimoriadne situácie (CJSU) monitoruje nepretržite riziká predovšetkým na dolných tokoch pri ústiach. Na mňa nemajú dosah, ja som si privolal skazu svojou vlastnou hlúposťou. Najmä sa obávam plávajúcich kmeňov vyvrátených stromov, ktoré ak narazia do sihote, na ktorej sa nachádza moja zanedbateľná súcnosť, rozdrvia ju na kašu, prekryjú mútnou záplavou a poďho najkratšou cestou rovno do mora!
Nie, hazardné hry som nehral, ctil si preventívne opatrenia a dodržiaval termíny prehliadok všetkého druhu, neskákal do neznáma rovnými nohami. Ibaže predminulého večera, neodhadol som správne vytrvalosť nadchádzajúcich dažďových zrážok, v presvedčení, že tri mesiace pekelných tridsiatok až štyridsiatok, nemôžu len tak odrazu otočiť o stoosemdesiat stupňov a nečas odkiaľsi zo severu zákerne udrie na malebný výbežok naplavenej riečnej lavice, odreže ho od brehu meandrujúceho koryta ešte predvčerom takmer vyschnutej, sotvaže bažiny a rozhodne sa ho zmiesť z povrchu zemského nadobro.
Akýsi klát udrel do piesku takou silou, že sa vzpriečil a vo tme počul som zaprašťať mokré drevo. Pazvuk ma vydesil, no potom sa rozhostilo ticho, prerušované iba špliechajúcim živlom, donekonečna.
Akési kvílenie podchvíľou, podobalo by sa asnaj ľudskému vzdychaniu. Sprvoti nevenoval som pozornosť hocičomu navôkol, lebo sústredenie na svoju vlastnú záchranu v tomto krajne nebezpečnom položení vylučovalo čokoľvek, z iných svetov včítane.
Na ramene som pocítil dotyk, zazdalo sa mi azda. No nie, to už začal citeľný tlak a čosi chlpaté ma odtláčalo, až som sa vyvalil naznak a z hrdla sa mi v plnej hrôze vydral výkrik, veľmi nepodobný ľudskému. Hneď na to som začul pri uchu zabečanie, dlhé, či krátke, neviem. Odľahlo mi, lebo som sa rýchlo spamätal a ubezpečil hlavne, že nenastal so mnou koniec. Baran, či ovca, triasla sa od zimy a strachu zároveň, čo ja viem. Zrejme prikvitla spolu s brvnom po rieke.
- Bolo ti to trreba, baranča rohaté? Bol som v tom, že čert si, aky ťa čert vzal. Zahundral som a zabékal nadôvažok solidárne na uvítanie.
Zviera sa ukľudnilo a triaška ho pomaly prešla. Nevideli sme sa vzájomne ani zbla, no držali sa blízko, takmer v objatí, naskutku zachránení a v istote, že prežiť sa dá všetko, len aby dal Boh už konečne svetlo v týchto tmách tmúcich, nad vodami, ako onehdá v časoch prvotných.
Nuž prešlo pár hodín do brieždenia a nezaspal som nadlho ani raz. Obapolne zohrievali sa tuná, na fliačiku zatiaľ ešte pevnej zeme, dvaja tvorovia z triedy Mammalia, ajhľa cicavce, vedomé si svojej odkázanosti druh na druha.
Šero ustupovalo od východu a mračná počali sa trhať na franforce, letiace v silnejúcom vetre na juhovýchod k Čiernemu moru. Nechránený mokrý chrbát mi nepríjemne chladilo, avšak na hrudi v predklone, mal som príjemne teplo.
Sprava kus svahu nad nami zosunul sa neočakávane do rozdivočeného prúdu, vyvolal nárazovú vlnu, čo rútila sa priamo na nás. Nápor záľahy mútnej vody zobral by nás so sebou, nebyť onoho drúka, naprieč votknutého do nášho refúgia, zázrakom asi držiaceho stále pohromade. Jednou rukou som držal nalomenú vetvu a druhou pritískal si na telo baranča, čo zabékalo tak úpenlivo, ako len stačilo, z plna hrdla. Najradšej by som zatvoril oči a nevidel nič. To čo nasledovalo, vrátilo mi však nádej na prežitie, ktorá naskytla sa tak očividne náhle, ako hrozila pominúť sa zas do nenávratna a navždy. Voda pod nami odtiekla a objavilo sa dno. Rieka na chvíľu zmizla, ani čo by čarovným prútikom pošibal ten element niekto súci na to. Priehrada tam nad nami plnila sa vodou a čakať nebolo radno, ani možno. Vyhodil som si plecniak na chrbát a vstal na nohy, čoby vystrelený, rozbehol som sa blatistým dnom vysoko dvíhajúc kolená, aby som nezapadol v brečke. Stádový efekt naplnil aj tentoraz svoje opodstatnenie a baranček ma nasledoval, skackajúc všakovak, ale verne v mojich stopách, krížom cez nakrátko opadnuté vody. Vyškriabali sme sa strmým brehom nahor a pobehli čo najďalej od záludných tekutých pieskov, ktoré hrozili vrátiť nás späť, odkiaľ sme práve vyviazli s akým-takým úspechom. Nakriatla sa tiahla vyvýšenina so skupinkou stromov a až na temene terénneho jazyka zastavili sme sa, udýchaní a konečne zachránení.
Nehybný zosuv v koryte nevydržal rýchlo narastajúci tlak, posúval sa nezadržateľne po čiastkach nadol, voda ho napokon celý prekryla, kým napitý vlahou odval nezmizol pod hladinou a nedal sa do pohybu rýchlejšie a rýchlejšie, melúc pritom pozrážané stromy i statné, objemné stromiská, lámajúc ich na skazu vydané kýpte na triesky.
Iba pred troma týždňami, na vlastné oči zrel som nárek chovateľov stád nad neúprosnými opatreniami úradov proti šíreniu ovčieho moru. Nestihli doznieť protesty gazdov i pastierov v samotnom hlavnom meste, hľa, už ďalšia z plejády hrozieb, čo visia ako Damoklov meč nad ovčiarstvom, nielen v Rumunsku.
Baranček tmolil sa za mnou všade a po ceste sem-tam popásal sa na zmoknutej matnej tráve, pomedzi ktorú zázračne rýchlo rašila zelená mládza. Celý deň obchádzali sme zatopené osady, odľudnené zavčasu, s domami s oknami, ponorenými spoly pod hladinu.
Ešte jednu noc strávili sme spoločne, pravda konečne v suchu, lebo prestalo pršať a aj oteplilo sa o poznanie viac. Zodiakálne svetlo nadránom na východe vyprevádza súhvezdie Barana, nízko nad obzorom. Môj súpútnik zahľadel sa pred úsvitom plný očakávania, k svojmu znameniu zvieratníka na nebi, zabékal, otočil sa ku mne naposledy a poďho v nohy. Netušil som, čo mohlo vyburcovať k úteku to nevďačné stvorenie. Vlastne mu krivdím, dostalo sa mi hádam viac, ako ono samo obsiahlo teda odo mňa vtedy. Nemôže si byť isté to zviera, akiste som ako človek vedecky príčetný a v prípade najmenšieho podozrenia z aktuálne šíriacej sa nákazy, zachoval by som sa vari (ne)pravdepodobne, vedecky (ne)korektne?!