V moldavskej stepi 121.

Každý si tu žijeme v nejakej bubline, podľa nášho gusta. Sám sebe nikto nepraje neúspech, preto tieto bubliny prosperujú a zväčšujú svoj objem podľa miery spôsobilosti k dokonalosti ich majiteľov.
- Dobrý deň, chodím tadeto hala bala, krížom krážom, sem a tam, prepáčte, že som vám prišliapol hlavu. Ospravedlnil som sa bodliačej guličke, ktorú som zhodil zo stebla a teraz sa váľa na zemi, vedľa tuctu iných, jej podobných, čo bol pozrážal vietor a dážď, možno včera, či predvčerom.
Pripadám si čoby Jan Špaček, chodiaci po Národní třídě s mikrofónom v ruke, vyzvedajúc od účastníkov spomienkového 17. Novembra, čo by chceli z jeho kapsy „jako dáreček“ za milý podpis pod petíciou za „ústavné právo na pravdu a lásku“.
Kým som sa nedopustil chyby. Neodpustiteľne hlúpej. Posledná z pichľavých hlavičiek išla k zemi, keď som šiel ledabolo, práve musela stáť v ceste. Tá posledná z tisícok navlas podobných.
Guľôčka sa otočila v slabom poryve vzduchu a prehovorila ľudským hlasom:
- Padám za vlasť. Do posledného bodliaka, bránila som ju, sláva stepi!
- Bodliakom sláva! Pomyslel som si a zaúpel nad toľkou skazou. Všade naokolo sa váľala poľahnutá záľaha dolámaných rastlinných tiel.
Každý si tu žijeme, kým nepomrieme. Každý ako každý, kto ho vie? Do Nového roku 2025 ešte ďaleko a starý sa vlečie do stanice „Konečná“, s nákladom nesplnených predsavzatí, ako napríklad – už nikdy viac, ehm „neviem čo“, zabudol som.
- Neurobíš si so mnou selfíčko? Tenkým hláskom oslovila ma pokrkvaná bodlinka a zaplakala drobnými kvapôčkami rosy zo samých končekov ostňov. Identický to námet, ako v „Baraganskom bodľačí“ od skvelého Panaita Istratiho.
Celý ohromený stál som pred tou kôpkou nešťastia, nevediac, čo si počať. Pocit viny vlúdil sa mi do duše a odvrátil som zrak od zvyšku známky života v stepnej šírave, na počiatku druhej polovice novembra. Ruky sa mi roztriasli a nohy vrástli do zeme, tak som zmeravel. Už niekoľko dní nepočul som nič, okrem svistu severáka odkiaľsi odhora, za zo dňa na deň stále viac a viac temnejúcim obzorom, tam, kde Snehová kráľovná čaká na predom načasovanú príležitosť expandovať koľko sa dá, k juhu asi.
Vzal som sotva gram vážiacu vecičku do dlane a obzeral si ju zo všetkých strán, že odkiaľ tak čujne hovorí. Nenechala ma na pochybách, že je to ona, čo má záujem o moju pozornosť.
Je to jasné, snívam, mám už asi dosť toho jednotvárneho dennodenného pochodu striedajúcimi sa osirelými poliami a pastvinami a treba sa mi pozbierať najkratšou cestou domov, naspäť do civilizačného milieu, kde sa takéto niečo nestane, lebo je proti zdravému rozumu nechať zájsť všetko priďaleko.
Inak začína mrholiť a vskutku najlepším riešením by bolo ukončiť bezcieľne blúdenie v náhodnom režime. Stabilných šesť stupňov Celzia nad nulou sa môže pominúť v nasledujúcu noc pod širákom a nebude kde zohriať sa, nikde ani zákop, či zemľanka. Prut, Jalpug, Dnester, Južný Bug až Dneper pretínajú v poludníkovom smere môj pozemský stepný raj, achže, osudovo príťažlivá symfónia večného pútnika k Východu. Kedysajšie historické Ugrovlahia, Rusovlahia a Rus´ Ugroinna, sú mi nadostač blízke, na dotyk spriaznené, naveľa v presile.
- Uf, mal by som sa trochu zmenšiť, ale ako? Namietal som v obave, že pichľavú kamošku predsa nepôjde nafúknuť, čajsi primerane k mojej veľkosti.
- Žartovala som. Neholdujem selfíčkam, ani iným daromniciam tohto typu civilizačných návykov. Povedala opovržlivo a viem si predstaviť, ako by odula pery, keby ich bolo.
- Vieš ty čo? Musím učiniť ten krok a sfotiť si nás dvoch. Nik by mi potom neuveril, že je možné, aby som sa dohováral s bodlinou. Presviedčal som okrem nej vlastne seba samého a zrobil zopár záberov v prítmí aj s bleskom.
- Pošleš mi zábery? S odvahou v hlase riekla, možno zakliata švárna Ona.
- Ak mi dáš mailovú adresu. Podotkol som v určitej obave.
- Nedám. Odpovedala stručne.
- Lebo nemáš? Opýtal som sa s istotou.
- Čoby nie. Vysmievaš sa mi po celý čas, preto nedám. Odvetila spurne a nastalo ticho.
Popravde, čo by robil hocikto na mojom mieste? Čo by ho napadlo iné, kohokoľvek z ľudského pokolenia? Trápne. A ešte len bude náročné vysvetľovať komukoľvek, že sa mi neprisnilo, ale naozaj som takéto niečo zažil, há?!
- Keď tak rozmýšľam, vy ľudia ste vôbec nie to, za čo sa pokladáte. Včera som sa rozprávala s priateľkou, čo ju kýsi vietor prihnal až heno, od rieky Volčija. Bijete sa tam kvôli nejakej krivoľakej čarbanici na Zemeguli, striedavo víťazíte donekonečna a nič z toho, už vôbec pranič ekologicky, trvalo udržateľne ani náhodou. Rozhorčila sa a stíchla.
- Ona rozmýšľa? Všimol som si hneď na úvod.
- Vy si vravíte koruna tvorstva? Má to logiku? Nedala sa a pokračovala:
- Kántrite sa navzájom a s každým padlým v boji odchádza 1400 gramov hmotnosti mozgu, včítane sto miliárd neurónov nervového tkaniva, vy šialenci, veď taký jeden mozog je celý vesmír!
- Povedz mi, keď teda myslíš a vieš, ako takúto prebudenú skazu zastaviť? Sme naprogramovaní bojovať, víťaziť i prehrávať. Nikdy nebolo inak. Namietal som úporne.
- Zneužívaš skutočnosť, že nie som človek. Mýtus o sotva desať percentnom využití potenciálu mozgu na mňa neplatí. Povedala rezolútne a zaručene sa zaškaredila, čo som pravdaže nemohol vidieť.
- Monitorujem svoje rozhodnutia, či sú dobré pre moju vnútornú harmóniu, pritom mám v zálohe zakaždým inú voľbu. Dodal som neochvejne.
- Každý z vás má v hlave um, ktorý dokáže posúdiť, či človek urobil nejakú vec správne, alebo nesprávne. To nie je náboženstvo, to je fakt. Predniesla nakoniec zježená gulička a načisto zmĺkla.
Nepreriekla už ani slovo, len tak tam ležala na mojej dlani v polozovretí, aby jej nebodaj nebolo zima. Večerný súmrak sa zniesol nad krajinu, teplota neklesala a v noci určite mrznúť nemalo by. Dokedy ma bude hnať predtucha, že step ešte nepovedala všetko? Čo chcem od nej počuť, čomu sa chcem naučiť?
Duša stepnej krajiny nerešpektuje aktívne frontové línie, nemá pochopenie pre víťazno-prehernú brutalitu na striedačku. Nevolí mať s tým nič spoločného, lebo chce mier..