V moldavskej stepi 122.

- Hlúuuposť, á! Nonsens bé! Kričal muž ako zmyslov zbavený.
- Nikam nepôjdeš, nepustím ťa a hotovo. Nepotrebujem viacej problémov ako mám. Vypisuješ si v mobile s kadejakými, čo majú na teba zlý vplyv. Nedopustím, aby si sa mi zhumpľovala, pre teba tu nebude nijaký Západ. Zdupľoval, vrieskajúc dievčine do tváre.
Sedemnásťročná tínedžerka sa ani nepohla, zjavne zvyknutá na podobné výpady. Odkedy ušli z krajiny severne od Moldavska, matka si nedala rady s manželom, ktorý v každom okoloidúcom, susedovi, spolucestujúcom, či spoluveriacom v cerkvi, predvídal skrytého nepriateľa.
- Nechcem ti na zle. Bola čoraz väčšmi používaná fráza, ktorú notoricky opakovala pri akejkoľvek príležitosti, hoci v bežnom rozhovore u večere. Dcéra si to neosvojila kopírovať od matere a bola celé dni ticho. Nijaký zázrak sa nečrtal na obzore, tma hustla a čas sa vliekol zo dňa na deň v úpornom strachu z otcovej prítomnosti. Ohohó! Vedel on vždy zasiahnuť v pravý čas. Chcela ísť von - dostala za hocičo trest nevychádzať.. Išla do školy - z vyučovania ako vystrelená domov, inak bolo zle nedobre. Kontrolný pohľad neveštil žiadne zmilovanie, chladný svit jeho očí prevŕtaval sa do jej duše ako inkvizícia.
- Veď ti chcem len na dobre, nechaj to na mňa. Pôjdem na štvrťročné rodičovské ja, aby si mohol odpočívať. Všetko ti zreferujem, do bodky. Presviedčala muža žena, keď šípila, že bude celý týždeň, čo nasleduje, doma peklo. Dievča sa učilo ako najlepšie vedelo, v strese a obavách z každého príchodu zo školy domov. Malo ešte sestru, kráľovnú krásy, nadanú a chytrú, čo znásobovalo zo strany otca tlak iba na ňu, nedoumnicu z chutora, skazenú od narodenia sto razy. 0ch! Vedela sa tá druhá obracať, i štýlovo potrhané rifle mohla nosiť, čo ona nie, nadávať sprosto, čo naučila sa od spolužiačok hravo. Pritom si obidve rodné rozumeli, nemali od seba odstup. Vyzerali vlastne ako dvojičky, iba v oblečení bol medzi nimi priepastný rozdiel. Jedna už tri roky v rovnakom, nevyberane staromódnom, druhá v top cropoch s krátkym i dlhým rukávom, tielkových alebo zo sieťoviny, mom-rifliach so zvýšeným pásom, na kolenách porvaných ako krave z pyska.
- Na koncert? Nie, nepôjdeš. Hneď dovedieš z koncertu do domu šamstra, ja toto nemôžem pochopiť, čo ťa nemá? Budeš recitovať ako z Biblie, že druhé môžu a ty nie. Vedz, že ty nie si ako ony. Pozri, kým som tvoj otec, nebudeš mi dávať rozumy, to si zapamätaj a basta. Vypadlo z neho ako z taligy a opäť sa zabodol do nej pichľavým pohľadom, naučeným ktoviekde a ktovieprečo.
- Keď budem plnoletá, nebude ma, zmiznem čo najďalej. Aj od matky, nedrží so mnou ani mak, bráni iba seba samu, neverím už nikomu na svete. Zdôverila sa kamarátke.
- Len preboha, pred nikým sa nepreriekni, čo som teraz povedala. Dodala a striaslo ju ako vždy, viditeľne, až človeku tiež prebehol mráz po chrbte.
- Z tréningu rovno domov! Kedy končí, o siedmej? Rovno domov, s nikým sa nebav, nevieš nikdy, kto je kto. Ak bude autobus v zápche, ihneď volaj, aby sme vedeli, čo je s tebou. Ak „zabudneš“ zavolať, si pod trestom. Odrecitoval ako socha, bez jediného pohnutia, iba čo ústami.
Klopila zrak, trasúc sa znateľne po celom tele. Vyšla na chodbu k výťahu a sestra po nej fľochla nakrátko, aby nebolo vidno, čo si myslí. Vedela sa ona maskovať, dokonalé mimikry. Otec sa jej hádam i bál.
Pozoroval som scény z rodinného života vedľa, chtiac nechtiac. Uchýlil som sa náhodne do ubytovne, lebo koncom novembra už riadne prituhlo a step sa ráno čo ráno prebúdzala do sriene a hmly. Nebolo mi všetko jedno, rozbolelo ma koleno a prespávať v takom stave pod širákom neveľmi radno.
Neskoro večer začul som spoza kantovej priečky buchnutie na stôl. Tlmené zvuky sa ozývali dlho, jednotlivé slová síce dali sa rozoznať, ibaže „movu“ neovládam perfektne, takže som si miestami domýšľal. Niežeby ma zaujímalo, čo zasa tliacha ten rodič jedna, či dva od susedov, ale už som sa pohrúžil do osudu dievčaťa natoľko, až mi to pripadalo príkro. Čo je ťa do toho? Poradil by niekto skúsenejší a rozhľadený.
Skončilo to hodne po polnoci, tentoraz bez buchnutia dvermi, lebo som sa bol včera pripomenul tiež a na oplátku tresol bagandžou do steny k susedom. V nasledujúce ráno sme sa náhodou stretli na chodbe a ľadovým pohľadom bol by ma môj náprotivok zmrazil v momente, keby som ja nebol horkokrvný typ. Nemávam studené ruky, čo patrične oceňujem a s obľubou vyhľadávam zimu a chlad.
- Dobroho ranku!! Zreval som na plné hrdlo ako medveď a odpochodoval dôrazným krokom k východu, bez toho, aby som vedel, čo bolo-nebolo ďalej.
Nechápem. Nepochopím, prečo niektorí ľudia z voľe šírej stepi, nedokážu ctiť slobodu. Náhoda, či výnimka z pravidiel? Ani jedno, ani druhé. Vo vzduchu cítiť napätie a stupňuje sa to. Nie, po slobode niet ani stopy, paradoxne je to sústavná obava, či nejde po tebe z neznáma guľka, z neba vražedný dron a ty sa v tej širote širočiznej nemáš kam ukryť.
Celý deň som sa ponevieral po opustených vinohradoch a zbieral primrznuté a zošúverené bobule, ktoré chutili a boli nadmieru sladké. Táral som sa okolo pivníc v Milestii Mici, kde sa podľa Guinessovej knihy rekordov nachádza najväščia zbierka vín na svete. Aby som sa predsa len trochu zohrial, uliali mi tam Negru de Purcari, potemnelý cabernet s magickým rubínovýn odtieňom.
Stačí mi! Tvárou v tvár stretávam známu zo spoločnej chodby ubytovne v Kišineve. Krásavica v módnej inšpirácii, či výpredajovej kolekcii (neviem to posúdiť) s kamošmi a kamoškami! V strečových skinny džínsoch a sebavedomom pletenom džerseji so vzorom s vizuálnou hĺbkou, ležérne elegantne odzdravila a nevenovala mi viac pozornosť. Dal som si ešte dva deci Trandafiru Moldovei, aby som si vychutnal dokonale ten prchavý vnem a išiel von na mráz stopnúť si maršrutku do hlavného mesta.
Dve sestry, dva osudy z jedného hniezda a predsa také rozdielne. Vypadol som z rýchlika asi, lebo neviem popravde, kde je sever. Čo sa napríklad odohráva práve teraz v hlave tej druhej, ktorá trieli ozlomkrk ulicami, sledujúc čas na mobilnom telefóne, len aby sa kvôli piatim minútam nedostala do týždňovej izolácie domáceho väzenia?!