V moldavskej stepi 123.

- Kto si zač? Vyrval sa mi z hrdla výkrik, až by som povedal, že rev.
Stratil som trpezlivosť, keď už tretí podvečer objavilo sa nado mnou čojaviemčo, či dron, abo čo.
- Však napáľ to do mňa konečne, alebo vypadni, ty!
Nehlo sa nijako nikam, a bez najmenšieho pohybu zotrvávalo nad mojou hlavou, čoby „Oko Božie vševidiace“. Nevydávalo to žiaden zvuk, viselo ako autovrak, asi tej veľkosti napríklad a nepodobalo sa to na zábavku, ani na bojový bezpilotník.
Vedel som, že po polnoci zasa odplachtí na juhovýchod k moru. Čakal by som prirodzene reakciu na moje provokácie, ale posmešky, vulgárny prstoklad a panika rovnako tak, míňali sa svojím účinkom na beh udalostí.
- Nedohovoríme sa. Je mi to jasné, nuž triafať do teba nejde, lebo nemám čím. Povedal som pekne nahlas a zreteľne slabikujúc v rumunčine, ruštine i na move. Krátko nato, keď som vyčerpal všetky možnosti, napadlo ma použiť ešte posledný spôsob komunikácie. Na dne môjho batoha ležal náhodný nález z kišinevskej ulice, na ktorý by som bol už aj zabudol, pravda, nebolo tu kam ukazovať, ani komu, laserovým ukazovátkom.
Vylovil som prezentér spod nálože šatstva a proviantu, zapol gadget a zistil, že indikátor slabej batérie ukazuje blížiaci sa koniec funkčnosti integrovanej batérie, pre tentokrát zaiste čoskoro.
Namieril som zelený papršlek na objekt hore a onemel úžasom. Zareagoval.
- Zareagoval si, nakoniec som ťa presvedčil! Víťazoslávne a s ohromným zadosťučinením skonštatoval som po tom, čo neobvykle rozmerný „dron“ rozblikal sa farebnými svetielkami vášnivo po celom svojom obvode.
Týmto to však akosi opäť aj skončilo, no mne stačilo, naozaj vrchovate, lebo budem mať do činenia s celkom určitým Kýmsi. Ak by to bola Ona, tým lepšie.
Rojčivo som si začal predstavovať, že sa vozidlo znesie postupne nižšie a nižšie, dotkne sa zeme a vystúpi z neho krásna Neznáma, v spŕške Geminíd okolo hlavy zhora, dnes v piatok, trinásteho. Bolo by sa nepochybne stalo, nebyť dotieravého zvuku približujúceho sa vrtulníka, ktorý flagrantne porušiac zákon neopakovateľnosti, prihrmel a dal sa prenasledovať unikajúci objekt so striedavo svetielkujúcimi zeleno červenými periódami. Hodil som sa inštinktívne do rokliny medzi tŕnie, aby ma nezbadal. Netuším, áno, či nie. Pilot bol zjavne zameraný iba na svoju korisť vo vzduchu a to do samých krajností. Tá hru na slepú babu roztáčala bravúrne a helikoptéra sa išla zjavne potrhať, len aby vyzývateľku donútila zosadnúť. Predvádzala neuveriteľne krkolomné manévre, časom také riskantné, až som pocítil, že mi už vôbec nie je jedno, ako to celé skončí, lebo išlo zhola o nič iné ako o život. Nie, nebola to jedna z početných verzií minivrtulníkov na diaľkové ovládanie, so zabudovaným barometrom na automatické udržiavanie výšky letu, ani prípadná vítaná zábavka pre abnormálne zvýšenie tvorby hormónu a neurotransmiteru, zvaného adrenalín. Išlo skutočne do tuhého, nevedno prečo a medzi kým a kým. Napadlo ma, že by mohlo ísť o vojenský incident, no charakter tej naháňačky bol príliš bizarný na to. Neidentifikovaný anomálny fenomén stváral vývrtky, ktoré privádzali pilota vrtulníka do stavu bezmocnosti, lebo ak sa snažil napodobniť úhyby a úskoky takrečeno nedostižného „joja na povrázku“, nedarilo sa mu to ani mizivým percentom, lebo meniac uhol nastavenia listov vyrovnávacieho rotora nožným riadením natáčal trup striedavo naľavo i napravo, stúpajúc a klesajúc pomocou ručnej páky kolektívneho riadenia ramien nosného rotora. Ak chcel zachovať stabilný minimálny odstup od cieľa, čo sa mu neveľmi darilo, let vpred riadil pákou cyklického riadenia. Úsilie nevychýliť nos príliš strmo k zemi mu muselo pripadať nesmierne otiažne, pretože objekt nepredvídateľne a obratne menil smer letu, ako by to bolo možné realizovať tak akurát v počítačovej hre.
Šero naberalo na sile a čoskoro objekt bolo vidieť iba vďaka jeho zopár signalizačným svetlám. Prenasledovateľovi muselo dôjsť buďto palivo, buď skončil s nervami. Nevystrelil, ani nič podobného nepodnikol, otočil veľkým oblúkom na západ a zanechal nerovnú potýčku napospas zdarnému nedzaru.
Vec zmizla nenadlho z dohľadu. Po prvýkrát hodnotil som udalosť a neprišiel na nič, aspoň nie na to, čo videné malo znamenať. Nemám potuchy, kedy na to prídem, čoho som bol práve svedkom. Niekto by mal veľmi promptné vysvetlenie po ruke, ale ja som obozretnejší, neponáhľam sa v dosahu stepi s úsudkom bez toho, aby som sa na to nevyspal. Naporúdzi bol opustený salaš aj s kolibou, nuž výborne! Bude i teplo, nakoľko bolo tam na podstienke dosť a dosť drúčikov na kúrenie. Urobil som si pohodlie, otvoril konzervu s fazuľkou a najedol sa, ako sa patrí, rozmýšľajúc o všeličom možnom i nemožnom, aj o ničom akoby, hľadiac do ohňa vo tme. Nezvyknem sa báť osamote v tejto koncoročnej dobe v pustatine, nemám mať prečo obavy o svoj majetoček do jednej dlane hádam, veď niet naokolo živej duše. Padať hviezdy nevidím, zamračenou oblohou sa stelú zo dve vrstvy oblačnosti a ani náhodou nevykukne čo iba jedna jedinká hviezdička. Dochádzajúci Mesiac spôsobuje, že tma nie je úplná. Ako dobre!
Cez zívajúci otvor v streche, po spadnutom komíne, pozorujem nejasné kontúry letiacich oblakov a pomaly zaspávam. Môj spacák, šitý do arktických mrazov, poskytuje pohodlie ako niekde v teple na hoteli.
Čiste náhodou som sa zobudil na prerušované záblesky v žlto zelenom slede, rýchlo za sebou. Ponajprv sa mi neveľmi zdalo vhodné otvoriť oči dokorán. S privretými viečkami polovičato sledoval som cez otvor po chýbajúcom dymovode to čosi, čo nevedno bárs prečo, protiví sa mi nazvať dronom. Inštinkt stepi som si osvojoval dosť dlho na to, aby som prepadol teraz nepokoju a začal vystrájať ako zmyslov zbavený. Moldavská krajina nie je, kamarát môj, ako iné. Tu si spoločne s ňou. S Bytosťou. Ak mi bude dané, pochopím, ak nie, chápem prečo nie. Ak by som pozoroval presne takýto jav doma, tam, na strednom Dunaji, spomenul by som si v okamihu na naučenia, ktorých sa mi dostalo tu, na dotyk priamo s podstatou pominuteľna i nepominuteľna. On, skôr Ona, pár desiatok metrov nado mnou, vie, že viem. Naoplátku viem, že vie. Je to to, čo ma napĺňa, aby som sa nebál, hoci o márny kúsok od môjho ležoviska, o niekoľko desiatok kilometrov východne, bojuje sa o všetko a o nič.
Premáha ma spánok a spať v lone stepi je hotovým návratom do raných mesiacov mojej existencie tu na tejto Zemi. S pocitom vďačnosti pokojne odoberám sa znovu do ríše snov, aby som ráno spomínal, v dobrom, na blízku prítomnosť Toho, Tej, ktorá mi vyslala svetelný signál, odzdravila sa na môj pozdrav. Zajtrajšok prinesie iné poznanie. Toto dnešné si odnášam do svojej budúcnosti s dobrým pocitom, skutočného mieru a všeobjímajúcej nádeje..