V moldavskej stepi 124.

Niekto číta Tolkiena, iný zase Smolena. Štěpána Smolena, toho farára, čo chcel byť predtým kozmonautom, pirátom aj kominárom. V aktuálnej dobe, kedy v staroegyptskej hrobke archeológovia našli podobizeň Marge Simpsonovej na veku rakvy. Áno, má dlhé modré vlasy, žltý ksicht a oblečená je v zelenom.
Preto som hodil cez hlavu všetky dezinformácie, spôsobujúce vz-ruchy na sociálnych sieťach, hodil o stenu ďalší mobil aj so sluchátkami a nabíjačkou, pod pazuchu si strčil knihu „Buď, kde jsi“ alias „Drtí vás rutina?“ a vykročil smerom na východ, čo je v zásadnom rozpore so zameraním jej autora k púštnemu juhu za Stredozemnou „Mlákou“ ( v porovnaní s Tichým oceánom napríklad, ktorý je päťkrát väčší ako Mesiac so všetkými jeho „oceánmi“ dokopy).
Myslel som si, že knihu cestou stratím, ale držím ju fest, nech stenkne v mojom podpazuší, nech ubudne z jej múdrostí na únosnejšiu mieru, však dôstojný pán Smolen?
A to potrebujem z nej dočítať už len posledných pár desiatok strán! Púšť alebo step – čo je inak? Piesok, či íl, voda zriedka, tak či tak, zaplať si radšej pobyt v turistickej destinácii a máš sa. Hotel s all inclusive v dosahu nosa, fakultatívny výlet k pyramídam si môžeš priplatiť, aby si tú púšť neodbil ako dotieravú scenériu bez dominánt na obzore.
Prečo práve tento titul? No, preto. Prečítaj si, ani lepšie nepôjde poradiť. Možno prerozprávať celého autora v skratke, ibaže autor sám by si to asi neprial, lebo do svojej výpovede vložil toľko obsahu, že poprečitovať si len názvy jednotlivých kapitol, bolo by veľmi slabým „prepitným“.
- Pozri sa sem! Uvidíš historické kontúry dávneho mníšstva a počiatky cenóbií. Ja som Ján Kasián, rodák tu odtiaľto neďaleko, zo Scythia Minor. Čierne more ma od detstva inšpirovalo k myšlienke, stanoviť si životný cieľ. Povedal na úvod človek, nepodobný predstave uhladeného „svätého za dedinou“.
- Úžas! Pomyslel som si. Akože nemám váhať o schopnosti preniesť sa v mihu cez horydoly a ocitnúť sa tu niekde na okraji Rímskeho impéria, v období na sklonku antiky? Ak by som nepoznal translokácie v mieste a čase z predmetnej knižky, mohol by som spochybniť všetky svoje skúsenosti s takýmto javom ako hypersebaklam. Môj spoločník ma nenechal dlho čakať a spustil:
- Toho chlapíka v habite z Čiech som nechal napísať knihu o našom spoločnom pátraní po otcoch púšte. Vidím, že máš danosť zhora o jej význame, keďže si si ju dotrepal až sem. Neviem, čo ťa motivuje čítať ju zas a zas, lebo je už ošúchaná, až hriech. Nezostúpil som z ikony v biserike a nechodím svetom láry-fáry, takže je na tebe, čo si sľubuješ od nášho stretnutia.
- Teší ma, som Peter. Skala teda nie, na to sa príliš dobre poznám. Skočil som mu do reči hneď, len čo som usúdil, že neskočí do reči on mne.
- Si skala, nepopierateľne si, máš to v mene, na čele napísané, ba čo viac, zlatými písmenami. Skalopevne presviedčal ma mních.
- Tvoje slovo je odvážne priame. Čím som si zaslúžil tvoju prítomnosť? Opýtal som sa skromne, neveľmi ukrývajúc svoju prirodzenú nedôveru za pomyselné tri rohy.
- Máš tú knihu? Máš. To je to. Odvetil a mlčky kráčal vedľa mňa, opierajúc sa o palicu s vylešteným madlom s krížom.
Vedel som z textu, že je schopný diskutér a stratég. Nenadarmo, duchovný zrak vypestovaný v stepi i lesostepiach Moldavska, ma neomylne uviedol do pozorovania hnutí svojho vlastného srdca a zavetril som teraz príležitosť zorientovať sa v hĺbkach štyroch kasiánskych pravidiel, vedúcich k majstrovstvu duchovného rozlišovania.
- Dobre, mám to chápať tak, že ťa zaujíma dnešný svet? Veď sa toľko zmenilo od vášho piateho storočia, nie? Namietal som rozhodne.
- Ak mních dosiahne vysokú znalosť ľudských duší, pozná, že sú myšlienky, ktoré pochádzajú od nás samotných, potom od dobrého ducha a takisto od zlého ducha. V tomto mlyne myšlienok má svoj počiatok rozhodnutie, ktoré uplatní voľbu. Prijmeme slobodne – áno, odmietneme slobodne – nie.
- Ale dobre, ale nie. Neviem, či je to tak, ako hovoríš. Aký dobrý, aký zlý duch? Nedalo mi neozvať sa protivne.
- Pravý mních sa dá na cestu poznania samého seba buďto v cenóbiu so spolubratmi, alebo v pustovni sám ako prst. Oboje býva cestou do cieľa, oboje však rozdielnym spôsobom. Nedal sa vyviesť z miery Ján.
- Tak o to ide! A čo, kto bude na vás robiť, há? Niekto musí predsa budovať a lietať do vesmíru a vychovávať generácie za generáciami. Klepať do klávesníc a riadiť tímy a ...
- Pravidlá rozlišovania sú tieto: Poznanie zlých a dobrých pohnútok srdca. Ďalej pravidlo miernosti, ktorá sa vyhýba extrémom a kráča priamou cestou. Zlatá stredná cesta, však?
Chcel som ho prerušiť, lenže akýsi prachový vír sa zodvihol z povrchu poľnej cesty a rozkýchali sme sa obidvaja až no. Dnes, na Hromnice, fúka vytrvalo a spoza hranice z ukrajinskej strany počuť podozrivé vzdialené zvuky, zlovestné pravda.
- Tretím pravidlom je pestovanie citlivého vnútra. Peňazomenci boli v našich časoch vytrénovaní tak, aby presne zadefinovali kvalitu mincí. Od toho závisela ich kariérna budúcnosť. Pokračoval Kasián a chystal sa uviesť posledné pravidlo, keď zreteľne vzduchom niečo preletelo a širokým oblúkom vrátilo sa späť dakam za čiaru.
- Nemali by sme ísť až ku rieke, lebo tam končí Naslavcea i Moldavsko. Podotkol som ustarostene.
- Štvrtým pravidlom duchovného rozlišovania je konfrontácia. Vysvetľuj si to tak, že sa máš motivovať životmi svätých, s pokorou a najlepšie pod duchovným vedením spoľahlivého majstra umenia umení, ktorým je správne duchovné rozlišovanie. Punktum.
Zadosťučinením mi bolo, že začalo tak fúkať, až bralo slová z úst a nebolo dobre počuť pre silné poryvy vetra skrz naskrz. Ocitli sme sa v najsevernejšom kúte Republiky Moldova, kde Nistru priteká na jej územie, vytvárajúc malebný ostrov s množstvom vodného vtáctva uprostred. Keby tu nepadali občas všakovaké kovové predmety z neba, bol by tu raj na Zemi akiste.
Nepovedal som už nič. Len tak potichu som si popod nos začal nôtiť pesničku:
„Lume, lume, sora lume
Cand sa ma satur de tine
Lume, sora lume
Cand s-o lasa sec de paine
Si paharutul de mine
Lume, sora lume“

- Túto melódiu poznám. Riekol spoluputujúci so mnou. Poopravil si kapucňu, čo mu vietor strhol z hlavy a napodiv pokračoval naistotu s druhým veršom, v inej rétorike samosebou.
- Všetko sa od tých dôb zmenilo. Dnes sa svet zmenil, mieri úplne inam a neverí na tie vaše rané filozofie. A tú knižku o tebe a iných pustovníkoch beriem ako retro. Takže tak nejako ma cháp. Mal som v úmysle dať bodku za diskusiou.
- Ničového nič sa nezmenilo. Akože máš v ruke akúsi hračku, že mobil. Akože si uhladený ako z obrazu na skle, akože necítim z teba ani len ľudský pach, akože vieš toho tak sebaiste mnoho. Ale dočítať knihu môžeš. Napísal ju predsa tvoj rovesník, alebo sa mýlim?
- Janko, si na správnej adrese. V jeho prípade. Povedal som to tak, že samého ma od toho zamrzelo.
- Viem, že vieš, že nie je pravda to, čo hovoríš. Klameš sám seba, ak tvrdíš, že poznáš pravdu. Ja som za tisícpäťsto rokov nenadobudol presvedčenie o tom, aký som svätý. Teda bol. Udrel klinec po hlavičke on, svätec z ikon.
- Chcel by som vidieť jedného jediného človeka, čo túži byť dnes svätým. Usmial som sa pobavene.
- Buď, kde si. A budeš svätým. Povedal on.
- Čo znamená ten svätý, stačí ti? Neovládal som sa a takmer vyprskol slinu.
Nikoho už nebolo, nikde navôkol. Zatíchlo i vetrisko, fučalo mi už kolo uší iba ako s ozvenou „Svätý, ty, ty, ty!“ Sadol som si na kameň s výhľadom do meandrov Dnestra ako na dlani a otvoril knihu náhodne. Zrak mi padol na zopár jednoduchých slov: „Zostať, neodísť, pokračovať v diele..