V moldavskej stepi 125.

-Však prestaň! Zmizni a nevracaj sa už nikdy. Pláchni, zalez, odpáľ, vypadni konečne, túlavá bota, naničhodný snílok, zástanca pokútnych únikov od normálu, nevratný motaj z tramtárskych stepí, takých vzdialených tej najeurópskejšej Európe, bodaj by som aspoň daraz pochopil, o čo jej vlastne ide!
Nadávalo vám svedomie niekedy do bláznov a šašov, že si nezaslúžite, aby vám slnko nad hlavou svietilo, na každý krok? Zažili ste onakvejšiu vzburu svojho najintímnejšieho vnútra, čo spôsobí taký prievan vo vašej trinástej komnate, že neviete ani, prečo ste sa narodili tam, kde ste sa narodili, tej matke, ktorá vám darovala pupok, tomu otcovi, čo prvý zatienil vám svetlo božie, v ten deň, ktorý vás bude sprevádzať do konca života ako pripomienka, že nie z vlastnej vôle Som.
Dievčina potácala sa čistou únavou okrajom cestičky v šírej krajine bez jediného orientačného bodu na obzore. Išla mi od severovýchodu naproti, hoci by som nečakal, že tak nebojácne sebavedome, v takom zjavne nezávideniahodnom stave. Minuli sme sa mlčky a nič. Čo by nič, ale zhola nič. Ani sa neobzrela, ibaže ja hej. Oči sa nám nestretli, asi som vzduch, možno ešte menej, vákuum, zbytočná diera do sveta a bolehlav kýsi, naničnesúci.
Pôsobila ako robot, no ja tiež. Sám sebe som pripadal odrazu taký odosobnený, až mi dalo zabrať, kým som pochopil, že sa mám za čo hanbiť, viac než ona, bo som „on“. Keby sme sa stretli niekde v rušnej metropole na ulici, bolo by to v poho, aleže sme si tu vzájomne rovnako takí vzdialení, nie je spoľahlivo vysvetliteľné nijako veľmi.
Prešla polhodina a obrátiac hlavu smerom na západ, stále som videl vzďaľujúcu sa siluetu vo vetrom vyfúkanom ovzduší, ktoré veštilo pomaly zobúdzajúce sa predjarie, v tomto roku nezasneženej krajine Pridnestrovja. Sucho je, žiadne blato, ani vlaha. Sledoval som horizont i nebo, bo potĺkal som sa pozdĺž hranice s Ukrajinou, aby teda nedošlo k náhode, ktorá môže mi nepríjemne zavariť, obzvlášť nebárs načim dotýkať sa hrubých čiar na mape, o to viac nebezpečných v teréne.
Vrátil som sa tou istou cestou, hnaný predtuchou. Inštinkt mi nahováral možné scenáre končiaceho sa, pomerne dlhého, už februárového dňa. Potreboval by som vrátiť sa do civilizácie, osprchovať a poprať si prepotené veci. V meste, o nejaké dve hoďky neskoršie, zamieril som k ubytovni a skúšal šťastie.
- Obsadené, nemáme žiadne miesto voľné. Odpovedala mi recepčná za pultom.
- Samý Ukrajinec. Dodala.
- Ďakujem, skúsim inde. Ozval som sa v nádeji, že to určite vyjde. Nevyšlo. A zákonite stretol som poznove svoju novú známu z polí. Rovnako neúspešnú.
- Nemáme šťastie, no šťastie na seba máme. Prehodil som, akože iba sám pre seba, ale tak, aby počula, keď som prechádzal popri nej.
- Ščo, ščo? Začul som akúsi odozvu.
- Stihneme hádam maršrutku do Kišineva. Nadhodil som.
- Ne rozumiju. Odvetila s dôrazom, takže ma ani nenapadlo pokračovať v dialógu.
Pred železničnou stanicou bol pristavený večerný cezhraničný linkový spoj Tiraspol – Chisinau a za posledné pridnestrovské peniaze kúpil som si lístok, uvelebil sa vzadu a čakal kým vodič naštartuje motor.
Dievča sa opäť objavilo a čítajúc v azbuke napísanú cieľovú stanicu pod rohom čelného skla, začala hľadať oboma rukami vo vreckách riflí i v bunde, zjavne neúspešne.
- Stratili ste, vypadli vám. Ja znajšou jich pered hurtožytkom. Presvedčivo pokýval som súhlasne hlavou a podával cez pootvorené okno bankovky.
Neprijala ich. Zavrtela hlavou a smutne pozerala do zeme. Pochytil som batoh, vyskočil z vozidla von a vodičovi hlesol – lístok je jej.
- Sidajte v mašinu švidko. Zaznelo rázne a šofér – Ukrajinec ju oslovil:
- Chodimo, ja jdu.
Počujúc rodnú movu, osmelila sa napokon a nastúpila. Mohol som vojsť za ňou, ale nedalo mi. Neponáhľa to, nič ma neuháňa, nuž strávim v Pridnestrovskej moldavskej republike ešte deň navyše. Nemá pršať a fúkať, ani snežiť a mrznúť. Mrzí ma len, že si už zapácham sám sebe, zakaždým ako si pričuchnem pod košeľu.
Maršrutka vyrazila, urobila oblúk po širokom vydláždenom priestranstve pred staničnou budovou, a stratila sa v zákrute za priľahlým Pokrovským parkom. Nebo nad mestom potmavelo a zväčšujúca sa Luna čoskoro vyjde nad Dnester, prirodzene zvedavá na svoju krásu v odraze na pokojnej hladine rieky pri lodenici.
Obišiel som chrám Dieťaťa Ježiša s blízkym ženským monastierom opodiaľ a vrátil sa do širšieho centra. Pred ubytovňou stála recepčná, vyprevádzajúc kohosi a keď ma zbadala, zvolala:
- No, vidím, že čakáte na zázrak, tak poďte dnu. Dám vám prístelok, ale budete v miestnosti s dvomi batoľatami, ak chcete.
- Nevadí, zátky do uší mám. Odvetil som celý natešený, zbla netušiac, čo ma čaká.
Na druhý deň som si poriešil guču prádla a v sušiarni stretol som ju, lebo prišla upratať.
- Aký ste vy poriadny! A to ste muž. Zanôtila spevavo recepčná.
- Určite preháňate. Usmial som sa a požiadal o „prokat utjuga“.
- Nemám vo zvyku, no viete, v tomto povolaní sa cibrí nos na ľudí. Točia sa tu davy a klientela je za posledné roky nemenná.
- To máte pravdu, sama viete najlepšie. Snažil som sa prispôsobiť nenapodobiteľnej melodickosi jej prejavu.
- Je nás tu na stoosemdesiattisíc navyše. Doplnila ona.
- Aj dosť, naozaj. I vy? Neubránil som sa krajnej nezdvorilosti.
- A čo ste si mysleli? Máme na čele všetko napísané. Nenaučili vás v škole čítať? Odpovedala úsečne a rozmrzene.
- Veď hej, nenaučili, pomyslel som si v duchu.
- Načisto nenaučili, prepadáci sme, vieme len pramálo, ani mačný mak z čela prečítať, beda nám! Zastonal som po svojom polohlasne, hanbiac sa pod čiernu zem za svoju nespôsobnosť. Druhý na mojom mieste by sa stopro nedostal do takejto nezávideniahodnej šlamastiky.
- Donesiem vám čaju, ak chcete. Ponúkla ma nečakane milo žena v stredných rokoch.
- Len čo sa otočím. Dodala o chvíľočku a vyšla schodami o poschodie vyššie.
Vezmime si obyvateľstvo v Republike Moldoveneaske Nistreane: Tretina Moldavanov, tretina Rusov a to samé Ukrajincov. Čo som sa napremýšľal, že prečo a aké neoverené informácie na túto tému kolujú vo verejnosti u nás, na západe. Cítim sa tu svojím spôsobom ako doma a rád sa sem vraciam.
- No, nenechala som vás pridlho čakať? Vrátila sa za moment s podnosom s voňavým čajíkom.
- V žiadnom prípade, máte toho na starosti neúrekom. Vyjadril som pochvalu spontánne, poznajúc už mentalitu ľudí nedobrovoľne mimo domova.
- Tie vaše dvojičky sú zlaté, takmer v noci ani neplakali. Pokračoval som systematicky.
- Petryk i Pavlyk, ten druhý po mužovi. Vyslovila mená láskavo.
- Som Peter a mám brata Paľka, ale nie sme dvojičky. Zdôveril som sa i ja.
- O čom som to chcela s vami, je iné. Hmm, kam sa podela tá dievčina zo včera, neviete náhodou? Veľa chodila sama raz sem, raz tam, akože tomu rozumieť? Zadala staronovú tému.
- Také výčitky svedomia som už dávno nemala. Azda som mohla niečo pre ňu spraviť, keď som bola mohla vyhovieť vám, nie? S plačlivým tónom v hlase sa ozvala neisto.
- Viete, že áno... A porozprával som jej celý príbeh zo včerajšieho večera.
- Zlatom, zlatom by som vám posypala hlavu, vy, och, och! Vy och, och, och. A rozplakala sa.
V podvečer, s čistučkým obsahom bielizne v batohu, vydal som sa dlhokánskou „Strada Lenin“ na predstaničné námestie chytiť posledný odvoz do Kišineva. Na sedadle nespal som po ceste, iba chvíľami premietal si spätne ako vo filme odohrávajúce sa banálne prosté udalosti týchto dvoch dní. Viezol ma tej istý vodič mikrobusu, čo včera odviezol neznámu Ukrajinku. Mal som sto chutí opýtať sa ho, čo sa dialo potom, lenže predbehol by som záver dnešného večera, keby som nedočkal rozuzlenia, pretože on sám cítil asi potrebu vyrozprávať mi, ako sa dej odvíjal ďalej.
- Nie ste v obraze, očividne. Povedal na úvod.
- Ani nemôžete byť. Pokračoval asi tak šesťdesiatnik, možno o málo mladší.
- My sme Ukrajinci a Ukrajinci, chápete? Nie? Pozrite sa: Celkom ako dvojičky, rovnaké a predsa nie rovnaké. Jeden po otcovi hovorí a koná, druhý po materi inakšie možno. A predsa sú rodnými bratmi. Jasné? Odmlčal sa na okamih, aby vzápätí dokončil myšlienku:
- Akože prišli sme na konečnú na „Piata Centrala“ v Kišineve, kde ju čakala, čo ja viem, sestra, navlas jej ale podobná. Hotové dvojičky, žasol som teda. Taká nachlp zhoda, že som bol z toho totálne mimo. Také si človek zapamätá nadlho, poviete na to dačo?
- S tými dvojičkami sa vrece roztrhlo, zaiste. Pološeptom som zaúpel a dodal:
- Som vám vďačný za zdielnosť. Nemám s ňou pražiadnu známosť, ale odľahlo mi ohromne, verte. Vodič mi podal ruku a rozlúčil sa slovami:
- Zažívam rôzne na cestách. Každý deň prináša niečo nové. Príde aj deň a nenadarmo, jeden jediný, ten, čo prinesie mier i Dvojičkám..