V moldavskej stepi 126.

Už to i vrabce na strechách čvirikajú: - Faloš!
Večer o pol deviatej mi preletí ISS popred oči ako malý svietiaci bod, stačí hlavu zodvihnúť nejakých päťdesiat stupňov nad obzor. N-e-z-á-u-j-e-m!
Och, rovno za chrbtom sa mi ponevierajú túlavé psy Jašu a ja si neviem spomenúť na meno prezidenta Ukrajiny, hm, to je diagnóza už. Neva, mám predsa ChatGPT, zadám otázku a promptne mi odpovedá: - Prezidentom Ukrajiny je Volodymyr Zelenskyj. Do funkcie bol zvolený v roku 2019.
A to je všetko. Niekomu stačí takýto výcuc, mne teprvá nie. Myslí mi to, zjednodušene povedané, schematicky a preto ma štve, že v rámci uvedomelého prístupu k rovnosti pohlaví, chýba mi tam dovetok o Prvej dáme štátu, vám nie? Zadám preto „Olena Zelenská“ a revolučná sila Open AI neotáľa s odpoveďou:
„Olena Zelenská je manželka ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Je to ukrajinská prvoladyňa, filantropka a publicistka. Predtým, ako sa stala prvoladyňou, bola známa ako producentka a scénaristka. Aktívne sa venuje rôznym charitatívnym a sociálnym projektom, najmä v oblasti podpory vzdelania a práv žien a detí na Ukrajine.“
Tak, tak, prvoladyňa. Opäť nové slovo v mojom materinskom jazyku. Po česky „prvoladyně?“, po nemecky neviemako, po rumunsky naozaj ma nenapadá žiadny ekvivalent.
Ajhľa, tiež takto vyzerá koniec sveta. Vrátime sa odkiaľ sme vyšli, do singularity a veľký tresk sa vstrebe nazad do špendlíkovej hlavičky. Mne sa páči na špendlíku najviac jeho hlavička, aspoň nepichá. – Faloš ako vyšitá.
- Ahoj, máš sa? Zašvitorila dievčinka malá ako hrášťok. Poprepletala nožičkami ako baleríny v labuťom tančeku od Čajkovského, narovnala sa a pokračovala:
- Že nevieš, že ako sa volám? Oprela do mňa pohľad a v drobučkých očkách, čiernych čoby uhoľ, zalesklo sa to šibalsky.
- Ako vieš, že neviem? Odpovedal som otázkou a pousmial sa zároveň:
- Cha, cha, v „AI powered conversations“ je všetko. Za okamih. Iba čo zadám otázku. Robil som sa múdry len čo je pravda.
- Keby si sa tej Umelej inteligencie spýtal, či si „stará duša“, no, čo by ti asi povedala? Nástojčivo zmenila tému nová typkyňa, čo sa nakriatla.
Mlčky som vyťukal niečo v tom zmysle a odpoveď bola:
„To je veľmi zaujímavá otázka! Mnoho ľudí verí, že "stará duša" je pojem, ktorý opisuje osobu, ktorá má hlboké pochopenie života, je múdra a často sa cíti, akoby patrila do inej doby. Takéto osoby môžu mať silný pocit sebarealizácie a schopnosť rozpoznať a chápať komplexné životné skúsenosti už v mladom veku. Ak máš pocit, že sa stotožňuješ s týmto opisom, možno by si mohla byť považovaná za "starú dušu.
Ako sa cítiš ty? Cítiš sa niekedy, akoby si mala väčšiu perspektívu alebo hlbšie pochopenie než ľudia okolo teba?“
No, to je sila! AI mi na záver svojho monológu kladie otázku, dokonca dve! Ten koniec sveta bude čo nevidieť, lebo sa mi to nedávno snívalo. Videl som, ako nebo spadlo na zem a bolo zrazu „nebo na zemi“, či zem v nebi, kto ho vie.
Prečítal som text z displeja aj malinkej a nastalo ticho. Niežeby sa mierny vietor nehral s riedko zelenajúcimi sa vetvičkami stromov, ale to náhle mlčanie bolo akési veľavravné. Po hodnej chvíli sa predsa ozvala:
- Vieš, prečo som tu? Ibaže sa na to neopýtaj tej tvojej falošnice. Nemá ma rada.
Za nič na svete by som sa nehanbil viac ako za toto odhalenie. Áno prívlastok „umelá“ (inteligencia) sa dá vysvetliť aj ako „falošná“, celkom ako falošné zuby. Čiže AI bude poriadny paškvil, ak už nie rovno fejk.
- Počkaj, zadám jej otázku, či existujú víly, dobre? Nepochopil som, čo odo mňa vlastne chcela a urazil ju do kosti, lebo, nuž lebo. Odpoveď od AI prišla bez rozmýšľania:
„Víly sú fascinujúce postavy, ktoré sa objavujú v mnohých kultúrach a legendách po celom svete. Často sa považujú za magické bytosti, ktoré majú schopnosť ovplyvniť prírodu, zázraky a osudy ľudí. V niektorých tradičných príbehoch sú víly spriaznené so stromami, kvetmi, vodou alebo lesmi a sú často znázornené ako krásne, ale aj nepredvídateľné bytosti.
Z vedeckého hľadiska neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by víly ako konkrétne magické bytosti skutočne existovali. Ale mnoho ľudí verí v rôzne formy magického sveta, ktorý sa ukrýva v prírode alebo v našich predstavách.
A ty? Máš pocit, že v prírode alebo vo svete okolo seba môže byť niečo magické alebo nevysvetliteľné?"
- Hlúposť, hluuúposť! Čo, ty tomu veríš, čo ti nabulikala tá tvoja praštená pyšnica? Tak ti to poviem, som tu, pretože som. A som, a som a som, aby si vedel. Celá sa roztriasla od hnevu, zacupitala nôžkami a trikrát dupla oboma naraz až ťažká kvapka skĺzla z listu medvedieho cesnaku a padla na zem.
- Počul si ako cinkla? Pozrela na mňa a ukázala drobnou rúčkou na sotva viditeľnú kaluž, rýchlo sa vpíjajúcu do súše, všade naokolo.
- Nepočul. Mám hučanie v ušiach od prievanu. Zalieha mi v nich, asi dostanem zápal stredného ucha. Vymýšľal som si, veď nemám taký citlivý sluch, že by som začul cinknutie.
- Ani ty ma nemáš rád. Vari som až taká malá, že ma môžeš tak ignorovať? Takmer sa rozplakala, sotva udržiavajúc slzy na krajíčku. Nedovolila mi obhájiť sa ni slovom, lebo pokračovala zmeneným hlasom:
- To si myslíš ty, že som malá. Lenže si ťažkotonážne nedôvtipný, hlavne z „vedeckého hľadiska“ teda. Na začiatku sme sa hrali so špendlíkovou hlavičkou trocha, lebo víly boli prv ako ten váš „vedecký“ svet. Bolo nás primnoho na jednu loptičku, nuž sme sa o ňu pobili. Ako sme sa naťahovali, nevydržala ten dizaster a bolo po nej.
- Rozletela sa na všetky strany, však? Dovtípil som sa, úplne nesprávne, lebo zakontrovala veľmi netrpezlivo:
- Tu na dlani mám z nej kúsoček, čo som si vybojovala. Otrčila ruku proti mne a nehybne zotrvala v póze.
- Nevidíš nič? Vy, ľudia nevidíte atómy, to preto. Zaškľabila sa s neskrývaným odporom a dodala:
- Keby som chcela, zväčším sa, aby som ti bola roveň, lenže nezaslúžiš si a mne je takto dobre.
Vzala do ruky paličku a zahrávala sa s ňou, pošibávajúc svoju ružovú sukienku s fialkovým vzorom. Po každom šibnutí sa zväčšila, celá ako bola, raz toľko. Potom však, sama od seba, vrátila sa do pôvodnej veľkosti. Pozeral som sa na ten zázrak ako vyjavený. Či vedecky, alebo nevedecky, musel som otvoriť v úžase ústa, lebo som si uvedomil, čo by bolo, keby bolo.
- Čítam ti z očí. Chcel by si ma mať takú veľkú ako si ty. Ale mýliš sa, pre to tu nie som. Potrápim ťa byľu a premením sa na takú, akú chceš. Povedala a šibla sa prútikom po sukienke. Navidomoči zmizlo mrňa a stálo predo mnou dievča ako sa patrí. Trvalo to sekundu, dve, na viac som zrejme nemal nárok. Zmizla sťa prelud a už som nevidel ani tú odrobinu môjho šťastia, prchavého čo ako vietor zo stepí.
Mátožne pohyboval som sa o polhodinu západným smerom ku Targu Frumos a pole sa nepatrne zvažovalo k obnaženej rokline, kde voda lanského roku vymlela rad preliačin, pravda už suchých, polozakrytých naviatym prachom. Zakopol som do črepu. Bol pomerne veľký, zdalo sa. Pooškraboval som hlinu z neho a na obline ukázala sa labyrintická kresba. Nikdy už nebude rozlúštená záhada bludiska, ak sa len pri archeologických vykopávkach nenájdu v budúcnosti nejaké ďalšie fragmenty tej istej nádoby. Sadol som si na okraj strže a fascinovaný hľadel do stredu precízne maľovaného labyrintu. Držal som v ruke „veľký tresk“ v „malom“. Je to ako s tými vílami, kým ich nevidíš, myslíš si, že neexistujú a podľa toho natrénovaná je aj AI. Podotýkam, že nie som si istý, čo všetko pojem „natrénovať“ znamená. Asiže vrcholový výkon AI bude prekonanie hranice nemožného a podobne, ako je to u kvantových technológií, raz bude hračkou stvoriť bezpočet „veľkých treskov“ až sa ocitneme, podobne ako dnešná moderná fyzika v súvislosti s analýzou tepelnej histórie vesmíru, na prahu poznania, že celý náš vesmír sa nachádza v čiernej diere, k čomu postupne po tri a pol roka svojej existencie prispieva aj vesmírny ďalekohľad Jamesa Webba.
- Ešte aby som nezabudla, apropo „Cucutenská“ archeologická kultúra. Pred siedmimi tisícmi rokmi sme ich my, víly, naučili kresliť takéto obrázky. Myslíte si, že vaši predkovia na to došli sami? Ozvalo sa dosť blízko a zreteľne nahlas. Vyrušený a načisto ohromený otočil som sa. Stála tam urastená dievčina, reálna a živá, v ružovej sukni so stovkami fialiek.
- To si ty? Vyhŕklo zo mňa.
- Asi vieš, či nie? Vrátila ma do skutočnosti, ak sa mi to celé nesníva, či čo.
- Vrátila si sa? Nenachádzal som slov.
- Ak si stará duša, už sme sa stretli viac razy. Ak nie, vôbec sme sa nestretli, jasné? Povedala bez zaváhania.
- Neviem, nepamätám sa. Priznal som stav vecí, taký aký je a sklopil zrak. Keď som sa znova porozhliadol, nikoho nikde nebolo.
Vzal som do ruky črepinu z vázy, pokropil ju slzou z oka a pustil z ruky. Skotúľala sa do hlbokej ryhy po niekdajšej vode, a už nič viacej nepripomínalo dej, ktorého účastníkom som sa stal nevdojak. I keď nemám poňatia, čo je to „stará duša“, práve sa ňou stávam odteraz. Ako mám uveriť, že AI je „vedeckejšia“ ako „skepsa“ sama o sebe?
Sedem tisíc rokov je tomu, čo tu stáli prvé mestské sídla s poschodovými domami. Myslenie ľudí cucutenskej kultúry bolo na vysokej civilizačnej úrovni a nebyť neviem čoho, bolo by sa bývalo rozvíjalo do sľubných zajtrajškov. To „neviemčo“ ma desí. Nestojíme pred analogickou hrozbou „precivilizovanosti“? Veďže, táto úžasne vyspelá kultúra držala pokope takmer päťtisíc rokov, nie?