V moldavskej stepi 127.

- Sláva! Pochopil som! Vyskočil som ako jeleň z chrastia. Čím to je, že človek z pocitu návalu slávy skáče? Niekedy predčasne? Aj masovo? Na námestiach?
Dnes je štvrtok, dva dni do čiastočného zatmenia Slnka. Predpoveď počasia pre judetul Iasi nie je priaznivá, no nič, i tak tu bude zatmenie sotva viditeľné. Kto sa môže tešiť na najbližšie nasledujúce úplné zatmenie Slnka 3. septembra 2081, nech sa teší. Ja sa budem nemenej radovať z totálneho zatmenia Mesiaca 7. septembra tohto roku, lebo do Antarktídy sa nechystám a neúplnú slnečnú eklipsu 21. septembra 2025 trebárs na Novom Zélande, si musím nechať újsť ako eklatantný príklad zmeškanej príležitosti povyskočiť si, hoci.
Sláva-a-a-a-a-áu... ako na konci starej, obohratej platne. Pochopila, že zle pochodila? Vyskočila prvý raz, druhý raz a neprestala skákať. Ibaže namiesto výskokov sú nateraz, po rokoch, úskoky stranou. Aj to sa stáva a opakovane tisícom ľudí, ba celým spoločenstvám, ktorí pre mätúcu slávu na pomyselnom výslní nevnímajú hrozivo blížiacu sa umbru. Desaťročie, ale ani tridsať, ani sto rokov nestačí na to, aby sa vymanili z penumbry – polotieňa, siví v tvárach od nedostatku svetla, so šeďou na duši, kvárenej raz tak, raz onak. Nestačí prestať skákať a začať pre zmenu trebárs pochodovať. Kto už poradí tomu, čo si radiť za živý svet nedá? Pochmúrnejšiu karikatúru nevymyslíš.
- Daaáj bani! Priblížila sa ku mne postava, o hlavu nižšia, s napriahnutou dlaňou. Premklo ma neblahé tušenie, lebo v prenikavo modrých očiach, zbadal som zjavný úbytok potápajúcej sa osobnosti.
- Nemám. Odpovedal som promptne, lebo periférnym videním zaregistroval som sotva badateľný, ale predsa len záujem okoloidúcich, zjavne poznajúcich tento lokálny pritržištný „folklór“.
Otrčila druhú ruku s pripraveným papierikom, kde stálo tlačenými písmenami, o čo ide. Kým som (ne)čítal, priblížila sa natoľko, že ma ovanul jej pach s alkoholom. Zložila prosebne ruky a dokolečka začala opakovať predošlú žiadosť.
Zrýchlil som krok, strčil obe ruky do vrecák a neobzrel sa už. Nestačila za mnou, isteže, neodpustila si nadávku, či prekliatie a keď som cez prechod nakoniec prešiel na druhú stranu ulice, bolo po všetkom.
-Sláva nebeská! Pomyslel som si so zadosťučinením, ako zdarne som unikol nástrahe z chodníka a ušetril na tom polymérových dvadsať lei, lebo drobnejšie som nemal. A idem ďalej, nepozerám pod nohy, stúpim do prázdna, lebo v obrube trotoáru chýba jeden jediný kameň v dĺžke asi pol metra. Zahreším, vstávam zo zeme s narazeným palcom na nohe, pretože nemám obutú obuv, vystuženú oceľovou špicou.
Spomenul som si znova na nedávne stretnutie a preblesklo mi mysľou podozrenie, že to za trest. Nezvyknem byť vzťahovačný, ale uhrančivý pohľad „žiadajúcej“ osoby ma sprevádzal od tej osudnej chvíle spoza chrbta vytrvalo.
Udretý prst mi určite krváca, lebo cítim mokro v ponožke. Zabehnem do najbližšej kaviarne a dám si kávu na precitnutie z maléru. Zároveň si na toalete riešim boľačku. Nevyzerá to dobre, budem si musieť kúpiť nové ponožky. Vrátim sa ku káve na stole, dopijem tmavohnedý mok a volám čašníčku, že zaplatím.
- Hrôza! Nemôžem nájsť peňaženku a idem sa prepadnúť od hanby. Servírka stojí nado mnou ako socha z mramoru a vyčkáva. Pozriem sa na ňu, potom ku dverám a rýchlo sa rozhodujem, čo urobiť.
- Kým nezaplatíte, neodchádzajte. Povedala a zmizla na okamih. Kaviareň bola inak prázdna, napotvoru, či našťastie. Keby zniesol sa na obláčiku z neba anjel s bankovkou v ruke! Alebo vošiel niekto, nejaký dobrák a bol ochotný zaplatiť za mňa obnos, modlil by som sa denne zaň, ráno, na obed, i večer.
- Máte peniaze? Prišla opäť ku mne a pocítil som príležitosť:
- Zabudol som si peňaženku v hoteli. Do desiatich minút som nazad!
- V ktorom hoteli? Opýtala sa ma stručne.
- V hoteli Dacia. Tresol som, čo ma prvé napadlo.
- Ten nie je v prevádzke kvôli rekonštrukcii. Klamete. Spravila nado mnou kríž rezolútne, mladá, športovo vyzerajúca čašníčka, akiste džudistka, nositeľka čierneho opasku na kimone, pripravená na skok.
- Prisahám, prisahám na všetko, čo mi je sväté, nevolajte políciu. Nejako sa pokonáme, nie som zlodej. Vyšlo zo mňa v panike.
- Dobre, choďte. Dám vám desať minút. A počítajte s tým, že mne neujdete a nemám tu moc dobrú povesť. Zahlásila a ukázala prstom na dvere.
Vyšiel som na denné svetlo ako zmoknuté kura, uberajúc sa tým smerom, odkiaľ som prišiel. Peňaženku najskôr nenájdem, ale možno, že tá žobráčka bude mať pri sebe nejaké drobné, čo ma vyseká zo šlamastiky. Všetky financie som tam mal pokope a budem musieť zavolať do banky, aby zablokovali účet z dôvodu stratenej platobnej karty.
Prešiel som sa teda naspäť k trhovisku, s očami po zemi, až ku miestu kde opretá o múrik stála žena s natiahnutou rukou k davu, pohybujúcemu sa v oboch prúdoch širokým chodníkom. Zamiešal som sa do toho bližšieho k nej a ona, akoby ma naistotu očakávala, uprela na mňa tie svoje prenikavé oči, roztopené v alkoholovom roztoku a dovtípiac sa, prečo som sa vrátil, iba zamumlala:
- Po čo si sa vrátil? My dvaja nemáme nič spoločného.
- Ale máme. Nedokázal som povedať už ani slovo viac.
- Potrebuješ peniaze, viem. Poznamenala sebaisto a ponúkla mi za hrsť mincí, čo vysypala z plastového vedierka od jogurtu.
Nevdojak natiahol som rameno za kôpkou peňazí a prevzal úslužne do dlane poklad nevyčísliteľnej hodnoty.
- Ten palec na pravej nohe veľmi bolí? Opýtala sa ma, akoby o veľa nešlo, len tak málo. Zodvihol som hlavu, pozrel sa krížom cez ulicu s výhľadom trochu bokom na onen nešťastný plácek s vylomeninou na okraji cesty a...
- Pochopila! Sláva, sláva, sláva! Videla tým svojím vodnatým zrakom presne, čo sa stalo. Usmiala sa akože nie škodoradostne, ale predsa. A videla aj to, že keď som sa zbieral zo zeme, vypadlo mi z vačku niečo hranaté, čierne.
Nie, nerozbehla sa tam, ani za mnou. Striehla si to miesto ako sova, zamierila pohľad na predmet, ležiaci na dlažbe a takmer nedýchala. Áno, cudzinci sú majetní, majú na rozhadzovanie a toto sa každý deň nestáva. Čo by asi mohlo byť vnútri? Výhra ako v lotérii, odrazu mala by na lepší trúnok, i klobúčik by si kúpila na trhu, módne slnečné okuliare a ešte by ostalo aj na druhý deň!
Myslela si, že sa tam vráti ten, komu patrí portmoné. Nevracal sa. Zato prechádzal tadiaľ študent, taký dlhovlasý a zamyslený. Pohľadom blúdil rovno popred seba, ako takým svojím odmeraným krokom šiel tou stranou. Zastal v polčase. Pohľad mu prestal bezcieľne narážať do kmeňov stromov a náhle zmeravel. Zohol sa, vzal predmet do ruky a strčil do zadného vrecka riflí. Prešiel prechodom pre peších cez cestu a podistým zamieril práve tým správnym smerom.
- Daj bani! Ozvala sa nástojčivo, keď práve prechádzal popred ňu. Študák sa pozrel letmo žene do očí a spomalil krok.
- Počkaj! Povedal a hriebol do vačkov. Ničoho sa nedohmatal a pokrčil plecami. Potom ním myklo, vyňal zozadu peňaženku a otvoril ju. Bankovky sa tam tiesnili v usporiadanom poriadku, od najnižších hodnôt po tie najvyššie.
- Koľko potrebuješ? Spýtal sa osoby oproti.
- Daj mi všetko. Celú, komplet. Povedala ona.
- Na! Povedal ako počarovaný kýmsi a podal jej otvorenú, tak ako bola, peňaženku do rúk. Odvrátil tvár a bol by odišiel bez slova, keby ho nepotiahla za rukáv.
- Tu máš, o nálezné sa podelíme. Vytiahla z nej stovku a podala mu ju.
- Vďaka. Odvetil mladík a poberal sa preč. Pochopil, bol dobrým študentom na univerzite. Skončí s červeným diplomom, má na to. Sláva sem, sláva tam...

- Bolí. Nech len neopuchne. Lebo zvyšok času u vás v meste budem musieť stáť na jednom mieste, koniec prechádzkam. Odpovedal som obšírnejšie.
- Tu ju máš! Podala mi nález do oboch dlaní, kde som už mal plné priehrštie drobných. Ústa sa mi rozšírili od ucha k uchu. Zrazu som bol iný človek. Taká zmena, tá sa musí zvečniť, napadlo ma, notorického selfíčkára. Spamätával som sa zo dve, tri minúty a celý ten čas usmieval sa ako slniečko v kaluži, šťastný, prešťastný.
- Sarut mainile – ruky bozkávam! Dotkol som sa perami o jej ruku, takú privyknutú na tú príšerne vyrovnane strnulú polohu vo vzduchu, nech žije zmena!
- Poďte, pozývam vás. Zvolal som takmer, v ošiali eufórie. Majú tam naozaj dobrú kávu. Je to neďaleko, hen na konci ulice, oproti.
- Čo, k Anute? Volá sa rovnako ako ja. Vídame sa, keď chodí na trh, hneď z rána. Dnes ani nebola, chodí obdeň. Minule mali volať políciu na takého chrústa, čo okradol trhovníčku o hotovosť. Ako utekal a ľudia kričali, ona sa po ňom hodila a vykrútila mu ruky dozadu, podkopla a zvalila na zem, akoby to robievala od narodenia, umelkyňa.
Vošli sme do vnútra, vybrali stolík pri okne s výhľadom von, keď pricupkala tá rúča servírka. Spôsob, akým sa približovala vôbec nesvedčil o tom, že by mohla otočiť hockomu svet hore nohami. Jemným hláskom sa opýtala, čo si želáme. Žiadna prísnosť v hlase, nijaký záblesk v očiach.
- Anuta, dnes som bohatá. Dones to najlepšie, čo máš, zo zákuskov. Povedala moja nová dobrodinka.
- Pán si dá ešte jednu kávu? Obrátila sa na mňa obsluhujúca dievčina.
- Dám si jeden dobrý koňak. A tuto panej tiež, dva koňaky teda. Objednal som bez toho aby som sa spýtal. Samozrejme.
- Odo dnes nepijem. Skončila som. Povedala rozhodne žena, sediaca na piaď odo mňa.
Stratil som reč. Nemám na to, aby som pochopil, čo sa stalo, márna sláva.
- Stavím sa, že to dokážete. Povedal som prekotne odhodlane, sám neviem prečo, asi čarami. Nebýva to často, čo zažívam abstinenčný, alebo iné šoky.
- O túto plnú kartu. Dodal som ukazujúc pritom na tmavomodrý trčiaci roh z peňaženky.
- Stop. Stop. Som v tom sama, nikto iný, než ja. Keď vás vidím teraz popíjať, najradšej by som vás zahlušila. Ak by tu nebola ona. Dodala s prečudesne temne zafarbeným hlasom. Poslednú vetu skoro vyslabikovala.
Spešne dopila kafe, vyskočila na rovné nohy a odchádzala k východu.
- Počkajte, nálezné vám chcem oddať! Zavolal som a popošiel za ňou.
- Nechajte u Anuty. Povedala iba, ponáhľajúc sa v nápore tlaku emócií neviemkam. Otvorila dvere, vyšla z kofetarie a zanikla v neustále pohybujúcej sa prúdnici živých tiel.
- Viete, boli sme najlepšie kamošky. Potom išla na Západ, zarobiť si cez agentúru. Tam ju naučili piť, alebo, stop. Nemôžem vám to povedať, lebo som jej dala sľub, že okrem mňa sa to nikto nikdy nedozvie. Chápete?