Princ a snežienka

6
Niečo mi začalo našepkávať, že situácia sa mení a, čo je podstatné, ja stým nemôžem nič robiť. Bol to veľmi zvláštny pocit. Po toľkých rokoch som to TU riadil len ja, všetko som v pohode zvládal a bez môjho pričinenia sa nezmenilo nič. Premýšľal so, čo sa to asi deje, ale možnosť, že za všetkým stojí tá malá a nevinná snežienka som hneď vylúčil.
Pravdu povediac, už sa mi dvakrát stalo, že spod snehu niečo vykuklo.
Najskôr to bolo niečo zelené. Vtedy ma to nevídane potešilo, lebo sa mi zdalo, že život s niekým bude zábavnejší, no ani to poriadne nerozostrelo lístočky a už to zahynulo.
Druhý raz ma prekvapila akási zvláštna exotická rastlina. Vyrástla rýchlo, zo dňa na deň, a prezradila ju prenikavá vôňa. Bola vysoká s krvavočerveným kvetom, ale keď som sa s ňou chcel pozhovárať, zmohla sa len na chichotanie. Po týždni zahynula aj ona.
A teraz tu bola snežienka.
Tušil som, že ju postihne podobný osud a preto som ten deň s obavami očakával. Bolo mi jasné, že v mojom svete kvetiny jednoducho nemajú šancu. Keby tu vyrástla a breza, alebo niečo podobné, mohla by odolať večným mrazom a ja by som sa konečne mal s kým zhovárať a...
„Dobré ránko,“ prihovoril sa mi snežienka a ja som pochopil, že netuší aký koniec ju postihne. Skôr, alebo, v horšom prípade, neskôr.
„Ahoj,“ odvetil som.
„Dnes je krásne,“ pokračovala.
„Hm.“ Nič lepšie ma nenapadlo.
„Poď sem,“ zavolala na mňa. To ma mierne prekvapilo.
„A čo tam budem robiť?“
„No, stačí ak si sadneš vedľa mňa a na chvíľu si oddýchneš.“
„Len tak sedieť? To je plytvanie času. Za ten čas môžem dokončiť kapitolu...“ namietal som. Lenže snežienky toho o knihách určite veľa nevedia, kapitola musí byť pre nich neznáme slovo. „Aj tak je to len...“
„Naučíš ma čítať?“ prerušila ma. „Tak naučíš?“ nástojila, keď som neodpovedal.

7
Tak som začal. Príliš som neuvažoval nad zvláštnosťou jej požiadavky, ale bolo pravdou, že v encyklopédii sa o čítajúcich snežienkach nepísala ani čiarka. Pochybujem, že som bol dobrý učiteľ, pretože zatiaľ čo sa ona snažila z celých síl, ja som bol myšlienkami niekde úplne mimo.
„Načo, keď o pár dní to všetko vezme neslávny koniec?“ hĺbal som. „Znova sa tu rozhostí ticho, hlas snežienky zmizne a len v spomienkach ostane jeho smutná ozvena. A potom zmĺknem aj ja. Lepšie by bolo v tichosti vyčkať konca...“
Lenže bolo lepšie byť smutný s kvetom, než veselý bez neho.