Princ a Snežienka

9
„Povedz, myslíš, že si tu sám?“ spýtala sa ma raz večer snežienka.
„Si tu ty,“ odpovedal som.
„Ja viem ale pred tým, predo mnou. Bol si tu sám?“
„ Áno...“
„ Mýliš sa,“ pošepla mi.
„ Na tejto planétke nik okrem mňa nikdy nežil,“ vysvetlil som jej. Ale to nebola tak celkom pravda. Snežienka mi začala vysvetľovať, že aj keď som tu bol sám, nikdy som nebol úplne sám. Napadlo ma: „Snežienka veľmi rada poučuje.“
Medzi nami narástla hradba ticha.

10

Deň sa striedal za dňom až raz padla noc.
Iná než všetky ktoré som kedy zažil. Hviezdy boli iné, tá tma bola iná aj vzduch bol iný. Sneh sa leskol inak a aj spomienky boli iné. Opatrne, aby som neurobil priveľký hluk, som vstal a prechádzal sa tmou. Snežienka spala.
„Aké je všetko zvláštne,“ povedal som si.
Ako námesačný som si sadol do kresla a pozeral na nočnú oblohu. Myslel som na tisíc vecí a na žiadnu zároveň, lebo prázdnota vo mne nič iné nedokázala.
Ráno, tak ako úplne na začiatku, ma zobudil smiech snežienky. Že snežienka vyrástla som si všimol hneď.
„Naučil som ťa čítať... Nauč teraz ty mňa....“ no slová mi uviazli v krku. A to bolo len dobre. V tých najdôležitejších chvíľach života sú slová úplne zbytočné.
„Zavri oči... rozhliadni sa... povedz, čo vidíš,“ povedala celkom vážne.
„ Zavrieť oči? Ale ako mám potom opísať, čo vidím?!“ zapochyboval som.
„ Však práve. Oči ti celý život bránili v tom, aby si videl.“
Opakoval som si to a skúsil som poslúchnuť, aj keď ma pochybnosti tak celkom neopustili.
A potom som uvidel snežienku.
Nie, uvidel som moju snežienku.