Princ a Snežienka

11
"Tak, povedz! Čo si videl?" vyrušila ma Snežienka. Bola dáka... nedočkavá.
"Ja..." zaváhal som. Vedel som, čo to znamená: ak vidíte LEN jeden jediný kvet a ostatné sú vám ukradnuté, môže to znamenať len jedno.
Lenže, otázne bolo, ako to prijme Snežienka.
"Nemôžem ťa učiť pozerať, ak mi nepovieš, čo vidíš," hovorila vážne a ja som skutočne zapochyboval, či jej to mám povedať... lebo ak je pre mňa Snežienka celý svet a ja pre ňu nie, môže to skončiť rôzne. Kvety sú vo všeobecnosti príliš vzťahovačne a cez takéto nezhody sa nedokážu preniesť. Ak by som jej to povedal, mohol by to byť koniec.
"Videl som, že nie som sám," povedal som nakoniec popravde.
"To je dobre, ale čo si...." začala vyzvedať.
Kvety sú už raz také: kladú otázky a nechcú počuť pravdivé odpovede.
"Ďakujem," skočil som jej do reči a odišiel som si všetko premyslieť.

12
A premýšľal som skutočne dlho, chvíľami som mal pocit, že sa zbláznim a inokedy zas, že už dávno som sa zbláznil: vtedy, keď som od Snežienky odhrabal sneh a nechal som ju tu. Lenže, netrvalo dlho a už som cítil, že musím s pravdou von, inak sa zbláznim celkom určite.
A aká bola pravda?
Veľmi jednoduchá, už som si nedokázal predstaviť život bez Snežienky: naše nekonečné rozhovory, spoločný smiech a pohľady sa pre mňa stali dôležitejšie než čokoľvek iné a to vôbec nepreháňam.
Lenže, ako to povedať?
"Eh," začal som raz večer, ale ruky sa mi tak triasli nervozitou, že som si ich musel schovať za chrbát. Snežienka na mňa spýtavo pozrela a mne náhle vyschlo v hrdle, pocítil som slabosť vo všetkých končatinách, srdce mi bilo ako o život (vlastne, tu išlo o život) a odrazu som premýšľal nad tisíckou rôznych vecí, len aby som nemusel dokončiť, čo som začal... ale nakoniec som si povedal, že aj keď to poviem úplne hlúpo, povedať to už musím. Risk je zisk. Niekedy.
"Áno?" spýtala sa ma, kým som premýšľal.
"Ja som chcel len...že ťa mám rád," vypadlo zo mňa nakoniec, ale vôbec sa mi neuľavilo. "Veľmi rád a... chcel by som vedieť, či to cítiš rovnako," vysvetlil som.
Chvíľa ticha.
"Nie," povedala Snežienka pomaly a ja som si vydýchol. Lenže akoby som aj svoju dušu, lebo náhle som necítil absolútne nič. Nervozitu vystriedalo nekonečné prázdno a nebol som si istý, ktorý z pocitov je horší.
"Ach," hlesol som a potom som sa odšuchtal preč. Snežienka nepovedala nič viac.
Ten večer som nezaspal. Ležal som na posteli a uvažoval, ale nie cieľavedome, ale myšlienky sa v mojej hlave uberali vlastnými cestami, ktoré som vôbec nevnímal. Bol som prázdny.
Po niekoľkých dňoch neschopnosti niečo robiť som sa odhodlal pozdraviť Snežienku, ale skôr ako som to urobil som tušil, že niečo nie je v poriadku. Neodpovedala. Vyhýbala sa môjmu pohľadu, akoby som ju obťažoval svojou prítomnosťou...
A to bola ďalšia rana. Zo smútkom v duši som jej nechal časť planéty a príliš som sa k nej nepribližoval. Sem-tam som začal rozhovor, inokedy som ju pozdravil, ale dostalo sa mi len úsečných odpovedí. Počasie sa začalo zhoršovať, pod klenbou mrakov zavládlo na mojej planéte šero a vrátil sa mráz.
Skúšal som niečo napísať, ale nálada mi to nedovolila. Každý deň bol dlhý ako celý vek ľudstva a horší, než čokoľvek predtým. Myslel som na stále horšie a horšie veci.
Snežienka so mnou nechcela nič mať - síce nás oboch delilo len pár krokov, bola nedosiahnuteľná ako hviezdy. Medzi nami vysela práznota, ona sama ju vytvorila zatiaľ čo ja som nechápal prečo. A naše piateľské rozhovory žili len v mojich spomienkach...