Snežienka a Princ

„Bol som hlúpy,“ povedal som si. Myslel som, že Snežienka prenikla do môjho sveta a preto sme si súdený. Myslel som, že puto, ktoré medzi nami začalo mocnieť, niečo znamená. (Pre mňa znamenalo) Myslel som, že to bude krásne.
Nie je.
Bol som hlúpy. Otvoril som svet jedinej kvetine z miliárd kvetín a práve to bola hlúposť, lebo tá kvetina svoj svet neotvorila mne.
Bol som hlúpy?

A tak som odišiel.
Hneď prvá planéta, na ktorú som natrafil, bola zvláštna, lebo bola plná kvetín od výmyslu sveta. Stáli v črepníkoch, úhľadne zoradené na policiach a jedna cez druhú sa prekrikovali. Vôbec si ma nevšímali a ja som žasol nad tým, ako všetky tie kvety vyzerajú. Hašterili sa o miesto, o vzduch, alebo o úplne nepodstatné veci a nechýbali ani drobné potýčky.
„Dobrý deň,“ pozdravil ma muž v elegantnom obleku, ktorého som si predtým nevšimol. Usmieval sa na mňa a sem-tam pozrel na kvety.
„Dobrý deň,“ odkývol som trochu zahanbene. Vyzeral som oproti nemu veľmi ošumelo a môj šál bol v tom teple nemiestny.
„Ktorý kvet sa ti páči najviac?“
„No...“ pozeral som sa na kvety v kvetináčoch. Tie stíchli a začali sa predvádzať, natáčali ku mne lesklé listy, potriasali hlavičkami a usmievali sa.
„Vidím že si nerozhodný, tak ti trochu pomôžem,“ ponúkol sa ochotne. „Pozri na túto orchideu! Ako krásne kvitne a jej vôňa... len málo kvetov vonia krajšie!“
Orchidea skutočne vyzerala veľmi pekne a jej vôňa ma nadchla. Z encyklopédie sa nikdy vôňu kvetov nedozviete.
„Alebo možno táto ruža! Pozri na jej belostné lupene, je to stelesnená nevinnosť!“
Pozrel som na ružu. Vyzerala ako stelesnená nadutosť.
„Nechcem si kúpiť kvet,“ povedal som.
„Ale veď ja ti nič nepredávam, len sa pýtam, aký kvet sa ti páči najviac,“ pokrčil plecami.
Spomenul som si na Snežienku.
„Snežienky?“
„Ále,“ mávol rukou, „snežienky sú priveľmi obyčajné... a dosť zle sa pestujú. To je, medzi nami kvetinármi, dávno známa vec. Malá odmena za veľmi veľkú námahu.“
Malá odmena za veľkú námahu, pomyslel som si. Ten kvetinár sa v kvetoch vyzná, o tom niet pochýb.
„Popri jednej snežienke by som sa nemohol starať o ostatné. Na každý deň mám jeden kvet, nie je to úžasné?“ radoval sa kvetinár.
„Je,“ pripustil som.
„A čo ty, koľko kvetov máš ty?“
„Len jeden,“ pokrčil som ramenami. „Snežienku. V kvetoch sa veľmi nevyznám a tá snežienka sa už so mnou ani nerozpráva.“
„Snežienky sú veľmi zložité,“ potľapkal ma kvetinár sústrastne po pleci. „Na začiatok by som ti odporúčal začať s niečím jednoduchším a ani potom by si snežienky nemal začínať. Ja som už mal stovky kvetov, ale od snežienok sa radšej stále držím ďalej. Je veľa náročných kvetov, ale snežienky náročné a nevďačné zároveň. Zlá kombinácia.“
Zlá kombinácia.
„Čo mám robiť?“ spýtal som sa bezradne.
„Je to jednoduché,“ usmial sa kvetinár. „Dones si domov nejaký kvet. Akýkoľvek sa ti bude páčiť a snežienka sama odíde. Je celkom možné, že tá tvoja snežienka ešte bude rada.“
Snežienka odíde.
Nechcel som aby Snežienka odišla a tak som ja odišiel od kvetinára.
Bol som hlúpy?