Nezabudni

Stála tam. Po bledých lícach jej tiekli slzy a zanechávali za sebou čierne stopy. Nemohla pochopiť, ako to mohla urobiť. Cítila sa špinavá. Cítila sa ako tá najväčšia štetka na svete. Milovala ho a predsa... Ublížila mu. Veľmi a on ju teraz nenávidí. Nečuduje sa mi. Ako sa len mohla vyspať s jeho bratom? V hlave sa jej premietali chvíle, ktoré s ním strávila. Ako sa držali za ruky, jeho bozky, jeho dokonalé črty tváre. stratila to. Tak veľmi to bolí. Rozhodla sa s tým skoncovať. Navždy. Láska je tá najkrajšia vec na svete, a predsa tá najnebezpečnejšia zbraň. Nakláňala sa vez zábradlie mostu a snažila sa preniknúť zrakom cez čierny závoj hladiny. Okolo nej chodili ľudia, no ani jeden ju nezaregistroval. Mali svoje problémy. Dostala chuť kričať. Chcela, aby kričali na ňu. Aby ju urážali za jej činy. On to neurobil. Len ticho odišiel a nič jej nepovedal. Cítila sa ešte horšie ako keby na ňu naziapal tie najškaredšie slová na svete. Horšie ako keby ju počastoval všetkými nadávkami, ktoré pozná. Nič iné si nezaslúži. Nezaslúži si jeho lásku. Mala tak veľa a jedinou sekundou to zahodila. Nepamätala si ako dlho už plače, no jej oči nie a nie vyschnúť. Chcela mu to vysvetliť, ale on nedvíhal mobil. Neodpovedal na správy. Neotváral dvere bytu. Nechcel ju vidieť. Vedela to. Preto napísala list, ktorý mu podstrčila popod dvere. Musí vedieť, čo urobila. Aj keby ju mal preto preklínať alebo sa radovať. Zhlboka sa nadýchla a nabrala všetku svoju odvahu. Jednou nohou prekročila bariéru a po nej nasledovala aj druhá. Rukami zvierala kamenné zábradlie, ktoré ju chladilo na pokožke. Cítila tú slobodu. Hľadela do temnej priepasti, ktorá ju čakala a videla v nej vyslobodenie z tohto sveta. Už sa jej neoplatí žiť. Nemá pre koho. Jedinú osobu, ktorej verila, ktorú milovala, ktorá ju robila šťastnou, zranila. Ticho vzlykla. Už na to nechcela spomínať. Teraz chcela vidieť len tie pekné chvíle. Túžila si ich uchovať v pamäti. Letný vánok jej rozvial tenké čierne šaty. Obzrela sa, no nikto jej nevenoval ani najmenšiu pozornosť.
„Nerob to,“ ozvalo sa za jej chrbtom. Okamžite sa obzrela. Poznala ten krásny hlas. Videla ho tam. V tvári sa mu odrážalo utrpenie, ktoré spôsobila. Nechcela mu ďalej ničiť život. Nemohla.
„Musím,“ odvetila ticho. Prikročil k nej a zľahka jej položil ruku na rameno.
„Prosím.“ On nesmie prosiť, pomyslela si. To ja. On nič nespravil.
„Nechcem ti ničiť život,“ povedala mu a po líci jej stiekla nová slza.
„Musíš ostať. Potrebujem ťa tu.“ Hystericky zavrtela hlavou.
„Ublížila som ti.“
„Ale ja ťa milujem.“ To slovo od neho ešte nikdy nepočula. Povedal jej, že ju má rád, že ju ľúbi viac ako čokoľvek v celom vesmíre, no nie, že ju miluje.
„Aj ja ťa milujem. Nezabudni,“ odvetila, dala mu dlhý bozk a urobila krok vpred. Vietor jej svištiaci okolo uší jej pripomínal nárek. Jeho nárek. Znova mu ublížila. Viac ako predtým. Užívala si ten pád. Cítila voľnosť ako vták. Na tvári sa jej mihol mierny úsmev. Už sa nebude trápiť. Už ju nebude nič bolieť. Všetko zmizne. Bude len tma. Keď sa dotkla hladiny, nastalo ticho.