úplne normálne nenormálny deň

Konečne som sa odhodlala vykročiť z vyhriateho, teplučkého bytu do tej neuveriteľnej zimy. Zimu mám celkom rada ale teraz ,v tomto momente by som najradšej zostala doma. Ale to som predsa nemohla dopustiť. Čakalo ma niečo výnimočné, teda aspoň v to som dúfala. Takže ide sa na to- šál, rukavice, dokonca aj čiapka (ktorú zvyčajne odmietam). Zima číhala všade naokolo, sledovala ma na každom kroku a ja som si len predstavovala pocit, kedy konečne prídem do tepla. Chodníky boli pokryté tenkou vrstvou ľadu, nuž s tým moje topánky nepočítali. Moje takzvané „kovbojky“ kĺzali a kĺzali....Kráčala som pomaličky, opatrne ako sa len dalo...nevediac čo ma čaká keď konečne dosiahnem svoj cieľ cesty. Cesta sa zdala neuveriteľne dlhá a to som šla len o pár panelákov ďalej.
Áno tým je charakteristické naše mesto- panelák na paneláku, sem tam nejaká zeleň. Skutočne hrôza, ale čo, je to moje mesto a jednotlivé miesta sa vždy spájajú s nejakým zážitkom, či už veselým alebo takým na ktorý by som najradšej zabudla .Zabudnúť sa ale nedá.
Rozfúkalo sa ešte viac a začal padať sneh., mráz ma štípal na lícach a ja so cítila že som celá červená. To dopadne, keď ma uvidí. Pomyslela som si. Ako ma privíta? Privíta ma vôbec? Nie je to v skutočnosti len nejaký hlúpy žart a on v nie je ani doma? Prepadla ma obava. Nie to by mi neurobil, taký debil zas nie je. Neustále ma napadali otázky na ktoré som si bohužiaľ nevedela odpovedať.
Nesmelo som pristúpila ku vchodovým dverám a neisto som hľadala jeho meno. Zazvonila som. Netrvalo dlho a už mi otváral. Čakal pri dverách?- pomyslela som si. To ostane pre mňa iba ďalšou záhadou. Netrpezlivo som čakala na výťah ktorý nie a nie prísť dole. Zdalo sa mi to večnosť. Bola som nervózna jak nikdy predtým ,mala som obavy čo sa bude diať, bude sa vôbec niečo diať? Výťah dorazil na prízemie. „konečne“ Zahundrala som si. Chvíľu som premýšľala či vôbec ísť hore ,najradšej by som sa otočila na päte a zdrhla nikam preč. To sa mi zdalo veľmi zbabelé a bohužiaľ aj nereálne. Dvere výťahu sa zatvorili a ja som neveriacky hľadela sama na seba. Ako môžem byť taká nemožná? Dala som si dole povestnú čiapku ale to mi na kráse nepridalo. Pery som mala popraskané a špirálu rozmazanú. Takto mám ísť do bytu toho najkrajšieho chlapca akého poznám?
Moje oči plné očakávaní teraz hľadeli na jeho dvere. Už, už som chcela zaklopať ale on ma predbehol .Dvere sa otvorili a stál tam on, s úsmevom na tvári a viditeľne nadšený že ma vidí.
„Ahoj“ Pozdravil rovnako natešene ako vyzeral. „čo tam stojíš jak stĺp, poď ďalej“ povedal s úsmevom a otvoril dvere dokorán a rukou ukazoval dovnútra ako keby hovoril „Vitaj!“ Keď som sa konečne spamätala, pristúpila som bližšie a neisto vošla dovnútra. „Ty brďo“ Ozvala som sa nečakane a až potom som si uvedomila čo vlastne hovorím. Nechápavo sa na mňa pozrel. „Máte to tu fakt pekné, poviem ti, takto si ja predstavujem dokonalý byt“ Vysvetlila som mu. „Som rád že sa ti páči, to si ešte nevidela všetko“ šibalsky sa usmial. Ten úsmev zbožňujem. Gentlemansky mi vyzliekol kabát a odložil bohviekam. Vošla som to obývačky, kde ma privítalo akvarko s pestrofarebnými rybami, skoro takými ako máme aj doma. Všimol si ako si ich obzerám. „Moja nová záľuba, čo povieš?“ . „Mm, pekné, už si ako môj otec“ Poznamenala som s miernym úškrnom. „čože aj vy máte dom akvárium?“ opýtal sa začudovane. „No jasné, ale nie také veľké ako ty. Koľko je tam rýb?“ Hlúpa otázka, pomyslela som. si v duchu. „Uf, no to neviem. Keď sa budeš u mňa nudiť môžeš ich spočítať“ Povedal pobavene. „Takže je jasné že sa nedozviem, nudiť sa rozhodne nebudem“ úsmevne som poznamenala. „Tak to dúfam, no poď, sadni si, zapnem to“
Pohodlne som sa usadila na gauči s plno vankúšmi. Dnešný večer bude stáť sa to. Pomyslela som si. On sa u trónil hneď vedľa mňa, no za chvíľu sa rýchlo postavil a vyrútil sa z izby. Netrvalo dlho a bol naspäť, spolu s kolou a čipsami v ruke. „Dáš si?“ opýtal sa a ani nečakal na odpoveď a už chytro otváral balíček čipsov. Hladoš. „Jasné“ povedala som a nahodila som milý úsmev. Film ,respektíve horor začal, a ja som sa snažila od začiatku pozorovať dej, nech mi neujde pointa. No nech som sa snažila akokoľvek, oči mi stále skĺzali k nemu ,na jeho dokonalosť. Chytí ma za ruku? Tak ako to býva vo filmoch? Veď to poznáte. Ešte k tomu pozeráme horor. Mohol by sa aspoň trošku báť alebo nemalo by to byť naopak? Nemám sa báť ja? Nemá byť on ten ktorý ma upokojí že to je len film? Nemám ho za tú ruku chytiť predsa len ja? Premýšľala som stále dookola. Nemohla som sa uvoľniť pri myšlienke že som tu s ním. Len ja a on. Nikto iný. Nejako som prestala vnímať dej a sústredila som sa len a len na neho, na jeho ruku. No tak, sprav to!
Čipsy sme statočne schrumkali, on pokrčil balíček a odhodil ho na stôl. Potom sa priblížil a chytil ma okolo krku. Neveriacky som sa na neho pozrela ale on to nevnímal, sledoval film. Ja som sa nejako prirodzene oprela o jeho rameno. Myslím že takto sme sa cítili obidvaja v pohode. Naznačovalo tomu jeho spokojný výraz tváre. Cítila som sa dokonale, v bezpečí, že to nemôže nikto a nič pokaziť. Nasledovala hrôzostrašná scéna. Naozaj ,zľakla som sa aj ja. Vtedy sa jeho ruka pohla a chytila tú moju. Takto v ruka v ruke sme si hovovali až dokonca filmu. Keby len dokonca. Keď už bežali len titulky, on nemo sedel pevne ma držal a pozeral vlastne nikam. Chvíľu trvalo kým sa spamätal že je koniec ale mne to len a len vyhovovalo. Moc sme toho ten večer nerozprávali ale mne to vôbec nevidelo a myslím že ani jemu. Potom sme len tak sedeli a usmievali sa na seba ako blbci. Nakoniec sme skončili tak že on mal hlavu položenú na mojich kolenách a ja som mu hladila jeho blonďavé vlásky. No bolo na čase pobrať sa pomaly aj domov. Opäť mi gentlemansky obliekol kabát a okolo krku oviazal šál. „Ďakujem za skvelý večer“ povedala som milo. „Nie, ja ďakujem bolo mi s tebou super, niekedy musíme zopakovať.“ Neveriacky som naňho hľadela ako jedným okom žmurkol. Ach, tie jeho krásne modré oči. Vzdychla som si. „ Jasné, tak ahoj“ Už som sa chcela vytratiť, no on podišiel ku mne a nádherne ma objal. „ahoj a dobrú noc“ Na nič iné ako úsmev som sa nezmohla a odpochodovala som preč. Keď zatvoril dvere mala som pocit že ma ešte sleduje cez kukátko, no neodvážila som sa tam pozrieť. Celý večer prebehol hladko ale nebolo by som to ja keby som už aj pri odchode nestihla vyrobiť trapas.
Výťah zastal na prízemii a ja som zostala stáť ako prikovaná. Nevedela som čo robiť, bola som úplne zaskočená, prekvapená. Pri výťahu stáli jeho rodičia. Nevedela som či ma vôbec poznajú, bola som pre neho len pár krát. Čo teraz? Mám ich pozdraviť alebo sa tváriť že ich nepoznám? Nakoniec zo mňa vyšlo tiché „Dobrý deň“ Udivene sa na mňa pozreli a zborovo odzdravili. To teda bolo dokonalé! Čo si teraz o mne pomyslia, čo sme tam robili. Predsa len bolo čudné že sme boli doma sami. Pomyslela som si zhrozene no zároveň spokojná že to aj napriek mojím obavám všetko dobre dopadlo.
Doma som si spokojne ľahla do postele a už som len blúdila v svojich myšlienkach, predstavách a nakoniec aj snoch.