xxx

...nádherná miestnosť...

vstúpim veľkými dverami, ktoré mi otvorí sluha v červenej livreji so zlatými gombíkmi

urobím pár krokov do miestnosti a zastanem očarená krásou. Obrovské, ťažké lustre nesú stovky sviec, ktorých svetlo ožaruje všetkých tancujúcich ľudí. Cítim zmes vôní asi drevo, včelý vosk.. Popri stenách vysoké svietniky rovnako s množstvom bielych sviecí, ktorých mihotavé, teplé svetlo vytvára tajomnú atmosféru. Pri stenách rozostavené ťažké, veľké  stoly plné pohárov, vína , sladkostí a rôznych dobrôt od výmyslu sveta. Na konci  podium s hudobníkmi.

Miestnosť plná masiek , niektorí tancujú, niektorí postávajú pri stoloch iní sa bavia len tak pri otvorených francúzkych oknách do záhrady. 

Iný sluha mi odoberie plášť a ja kráčam ďalej, plná zvláštneho strachu, napätia ,ale aj radosti a očakávania. Nepoznávam nikoho. Sú tu len muži z vyššej spoločnosti a ženy, čakajúce na vhodný okamžik, pri ktorom by sa zoznámili so so svojím budúcim manželom. Ak sa im to podarí.

Vybrala som sa popri stene, tak , aby si ma nikto nevšimol, k dverám do záhrady. Je teplo a vonku krásne. Jemný vetrík sa pohráva s dlhými závesmi na veľkých oknách. 

Vonku už padla tma, len hviezdy žiarili na oblohe ako diamanty. Vyšla som na terasu a kamennými schodmi dolu do záhrady. Vzduch voňal pokosenou trávou a letnou nocou.

Zhlboka som sa nadýchla a užívala si samoty. Zvnútra ku mne doliehala tlmená hudba a vrava ľudí. Aby som bola úplne sama vybrala som sa ďalej do bludiska z kríkov v záhrade, Asi som zašla príliš ďaleko, lebo už som nepočula žiadnu hudbu len ticho. Ako som kráčala po cestičke, rozmýšľala som o svojom osude. Čo ak nenájdem lásku? Čo ak skutočne zostanem sama? Spoločensky odpísaná, chudobná a nešťastná?

Zahlbená do vlastných myšlienok som prestala vnímať okolie a ani som si nevšimla, že som už dosť ďaleko. Rozhliadla som sa okolo seba, veľa som toho nevidela, lebo tu už nebolo nič osvetlené. Len mesiac mi svietil na chodník. Všimla som si lavičku pod veľkým, mohutným stromom. Bola schovaná pod konármi, ktoré tvorili akýsi prirodzený úkryt pred prípadnými pozorovateľmi. Sadla som si, vďačná za túto možnosť odpočinku, lebo už som bola aj dosť unavená, keďže čas pokročil bližšie k polnoci. Vnimala som kľud a jemné šušťanie listov v korunách stromov.

Moje myšlienky vyrušil zvláštny zvuk. Niekto prichádza. Ale nejako zvláštne. Odkiaľ ide ten zvuk? Z neba? Pozerám na oblohu , teda pokiaľ  mi to dovolia husté koruny stromov, niečo dopadlo na zem. Bála som sa, ale utekala som sa tam pozrieť  Na malej lúke ležal muž. Stonal a keď som prišla bližľie k nemu, zbadala som , že aj krváca z rany na nohe.

Asi počul šušťanie mojich šiat ako som sa k nemu približovala, zdvihol hlavu a pozrel na mňa. Toľko bolesti v očiach, ale aj zlosti a ...