Krásny svet

         Aký  krásny tento svet,

         tu je vtáča tam je kvet.

                     verš z básne rytiera Reno

 „To nie, to neber! To nám nebude dobre horieť.“ Povedala zhrbená starena malému bledému dievčatku, keď videla ako sa snaží vytiahnuť s pod hromady betónových trosiek a rôznych odpadkov malú detskú bábiku s umelej hmoty.

„Umelá hmota len smradí, nedáva žiadne teplo.“ 

Dievčatko, celé zabalené do handár, ľútostivo pozeralo na jasno žlté i keď dosť ušpinené a zmuchlané vlasy bábiky. Tie vlasy sa jej zdali anjelsky krásne. Predstavovala si, aké by to bolo krásne mať také nádherné zlaté vlasy a nie hlavu holú ako koleno.

Pozrela úkosom na starenu. Keď videla, že je zaujatá rozhrabovaním trosiek a nevšíma si ju, znova sa sklonila k svojmu pokladu. Potiahla bábiku za hlavu ale telo bábky bolo pevne vklinené do štrbiny pod kusom betónu. Bezradne pozerala okolo. Bol to neutešený pohľad. Len obrovské hromady trosiek a odpadkov. Dievčatku to bolo jedno, nič iné dosial nevidela a myslela, že je to tak správne a tak to musí byť.    

Zo smetí sa jej podarilo vytiahnuť kus zhrdzavenej kovovej rúry. Zastrčila ju pod betónový balvan ako páku. Keď stupila na koniec, podarilo sa jej betón pohnúť a trochu nadvihnúť. Druhou nohou odstrčila bábiku stranou a nechala balvan spadnúť nazad.

Úbohá bábika bola voľná. Bola bez rúk, mala len jednu nohu. Polovicu tváre mala vmačknutú dovnútra. Dievčatko mrklo na starenu, potom svoj zlatovlasý poklad rýchlo zastrčila pod deravý vlniak. Mala ho omotaný okolo tela namiesto kabáta aj šiat.

Starena pozrela nevrlo na dievčatko.

„Neodbiehaj stále, drž sa pri mne! Ešte spadneš do nejakého...“ Nedopovedala do čoho, lebo celkom blízko sa ozvalo ostré prasknutie výstrelu.

Starena schytila dievčatko za ruku, ťahala ju za sebou za veľkú hromadu pokrčených plastových sudov a rozmliaždených prepraviek s umelej hmoty. Tam sa prikrčila. Ufúľanou žilnatou rukou pridržiavala dievčatko dole pri zemi. Sama opatrne vykukovala, kto sa objaví medzi hromadami marazmu.

Bol to malý vojenský oddiel. Šesť vojakov s hrozivými maskami na tvárach. Ich uniformy boli tmavozelené, ale z diaľky sa zdali byť čierne. Na pleciach sa im hompáľali zbrane. Pochodovali v rade za sebou s veliteľom na čele. Tu na rumovisku sa ani inak chodiť nedalo. Keby mohol niekto sledovať vojakov s výšky, podobali by sa malým tmavým chrobákom lezúcim medzi hromadami sute.

Vojaci ráznym krokom prešli okolo ukrytej dvojice, až sa stratili medzi troskami smerom k zničenému mestu. Pokračovali po bývalej ceste, teraz zasypanej z oboch strán rumoviskom opadaným zo stien rozbitých domov. Ako vnikali hlbšie do neprehľadného bludiska ulíc, domy boli stále vyššie. Niektoré domy ešte stáli, zdanlivo neporušené. Niekde sa betónové panely stien zosypali na hromadu ako stavba s kariet. Na niektorých domoch chýbali celé steny. Miestnosti za chýbajúcimi panelmi boli ako tmavé prázdne jaskyne. Vyzerali ako vybrakované štvorhranné včelie plásty.

„Pane! Tam hore!“ Zahuhňal vojak idúci tesne za veliteľom. 

„Čo je?“ Veliteľ zastal. Nevrlo sa obrátil k vojakovi, lebo maska skresľovala slová. Veľké priezory na maskách sa leskli ako sférické zrkadla, odrážali svetlo s oblohy.

„Hore v dome! Pane!“ Vojak ukázal cez ulicu na vysoký dom pred nimi.

„Stáť!“ Zavelil veliteľ a zodvihol ruku. Bolo to zbytočné lebo všetci už stáli a s ľahostajne si obzerali nevábne okolie.

Veliteľ zodvihol ďalekohľad visiaci mu na prsiach. Dlho pozeral na dom. V tmavom otvore do izby bez čelnej steny stála nehybná, určite ženská postava. Mala zodvihnutú pravú ruku vo výstražnom geste. Len jej snehobiele šaty a dlhé tmavé vlasy viali v slabom vetre. Podrobnosti tváre akosi nemohol rozoznať.

Veliteľ sklonil ďalekohľad. S toho čo videl nebol veľmi múdry. Z diaľky nemohol zistiť či je to živá žena alebo bielo zahalená socha s parukou na hlave.

Obrátil sa k svojim mužom. Vyzerali ako podivné tmavé figuríny, pripravené na jeho povel pokračovať v pochode. Vybral jedného vojaka. Ukázal na dom.

„Choď to preskúmať, zdá sa, že tam niekto stojí! Ostatný rozchod a voľno.“

„Rozkaz, pane.“

Vojak určený na prieskum preliezol cez rumovisko k domu. Zmizol v tmavom vchode, akoby sa rozpustil v jeho čiernej tme.

Vojaci si posadali tam kde práve stáli. Ich pohyby boli zrazu nerozhodné a pomalé.

„Dnes je to otrava. Dal by som si cigaretu.“ Zahuhňal jeden z vojakov.

Veliteľ sa tváril, že nič nepočul. Keď usúdil, že vyslaný vojak by mohol byť na mieste, pozrel na dom ďalekohľadom. Skutočne vojak bol hore ale choval sa akosi divne. Vlastne nechoval sa nijako, len stál bez pohybu tesne za bielou postavou.

„Čo mu preskočilo?“ Zahundral si veliteľ pre seba.

„Ty a ty!“ Ukázal na sediacich vojakov. „Bežte tam a zistite čo sa tam stalo! Buďte opatrný!“

Vojaci podľa rozkazu odpochodovali. Za chvíľku aj oni zmizli v temnom vchode domu.

Teraz už veliteľ nečakal kým sa dostanú hore. Ďalekohľadom pozoroval dieru v dome. Dve postavy stále strnulo stály, ani sa nepohli. Belosť vlajúcich šiat priamo žiarila. Svojho vojaka v tmavej uniforme skoro nemohol rozoznať. Keď sa zozadu vynorili jeho vojaci, všetko sa odohralo tak rýchlo, že si ani neuvedomil čo sa stalo. Len videl ako biela postava otočila hlavu k vojakom. Nič viac sa nestalo, ale vojaci ostali stáť ako soľné stĺpy. Viac sa už nepohli.

„Vztyk!“ Skríkol veliteľ. „Je to útok! Behom za mnou!“ Rozbehol sa cez rumovisko k vchodu do domu. V behu vyťahoval s puzdra pištoľ.

Dvaja vojaci nechápali čo sa stalo, ale utekali za nim. Všetci zmizli v dome. Prebehli cez šero vstupnej haly na tmavé skoro neporušené schodisko. Hore na schodoch počuli buchotať veliteľove bagandže. Potom zrazu ostalo úplné ticho. Vojaci spomalili až zastali. Vystrašene pozreli na seba. Nevedeli čo sa deje. Bol na nich vidieť strach s neznáma. Strach z neznáma je zo všetkých strachov najstrašnejší.

„Nemali by sme sa radšej vrátiť na základňu?“ Potichu zahuhňal prvý a zostúpil o jeden schod dole.

„A čo povieš majorovi? Povieš, že si zbabelo ušiel a ani si sa nepresvedčil čo sa stalo?“ Druhý trochu odvážnejší vojak obišiel svojho druha a čo najtichšie našľapoval dohora po schodoch.

Druhý vojak, aj keď nerád, ho nasledoval. Bol by sa aj vrátil ale nemal odvahu ostať sám.

Dostali sa na dlhú chodbu s mnohými otvormi po dverách. Už tu žiadne dvere neboli, lebo drevo bola vzácna vec. Prvý vojak nazrel opatrne do prvej miestnosti. Zakýval dozadu na druha, ukázal na ďalší otvor po dverách. Tam to určite muselo byť. Pripravili si zbrane. Potom naraz skočili do svetla pripravený vystreliť. Ale nebolo do čoho strieľať. Pred nimi boli štyri krásne realisticky vypracované  sochy vojakov. Boli s tmavého šedo žilkovaného mramoru. Pred nimi stojaca bielo zahalená postava ženy sa pokojne obzrela dozadu. Jej hadie oči pozreli na vojakov.

V tej chvíli pribudli ďalšie dve umelecké diela z mramoru stojace prekvapene vo dverách.

 

Stará žena s poloprázdnym košom na chrbte sledovaná malým dievčatkom sa pomaly vliekla pomedzi trosky tam kde prv počuli výstrel. Ak bol vojak dobrý strelec, možno budú mať šťastie a nájdu jeho obeť. Ak nie, tak aj dnes pôjdu spať hladné. Starena skúseným okom obzerala trosky, až uvidela farebnú škvrnu. Na šedom betóne sa nedala prehliadnuť. Bola to vychudnutá, vypelíchaná, prašivá, mačka. Hlavu mala roztrieštenú guľkou vojaka na neforemnú krvavú hmotu.

Šťastná starena ju hodila do koša na drevené triesky. Budú mať jedlo možno aj na tri dni. Starý ľudia a malé deti toho nepojedia mnoho. 

Najšťastnejšie bolo dievčatko. Pritískala si k telu svoj nádherný zlatovlasý poklad.