Vaňa

Vaňa.

Prebudil sa s prudkým trhnutím tela, až z vane vyšplechla voda. Bol tak vystrašený, že si v prvom momente nevedel spomenúť kde je. Vodu skoro necítil,  ešte mala teplotu tela. Ochromený údesným snom, sa musel napred trochu pozbierať a spamätať.

Až po hodnej chvíli sa s námahou a stenaním vo vani postavil a vyliezol s kalnej vody. Prehodil si cez ochablé plecia osušku. Pozrel na seba do zrkadla. To čo uvidel ho ani trochu nepotešilo. Riedke vlasy neurčitej farby, ani šedivé ani hnedé. Mdlé, vodnaté, unavené oči, ovisnuté plecia a biele ochabnuto ovísajúce brucho. Nielen brucho, úplne všetko na ňom viselo a ovísalo dole. Bolo to s nim stále horšie. Už dlho sa nemohol poriadne vyspať, vstával unavenejší ako keď si líhal. Aj keď väčšinu času oddychoval, neustále cítil únavu a nechuť k akémukoľvek pohybu.

Už sa nevedel vzchopiť aby prekonal letargiu a ľahostajnosť k všetkému. Čoraz viac upadal. Oddával sa sebalútostí a zúfalstvu.

„To bude určite depresia.“ Pomyslel si. Nedávno si prečítal v nejakom plátku hýriacom pestrými farbami reklám niečo o depresii a teraz si myslel, že je expertom na tento zdravotný problém.

Začal sa s nechuťou utierať. Vlastné telo sa mu hnusilo. Každý dotyk tela v ňom vzbudzoval odpor a hnus. Akoby to bolo telo mŕtvoly, ktorú ho niekto prinútil utierať.

Práve keď si utieral riedke vlasy a utierku mal prehodenú cez hlavu, počul ostrý praskavý zvuk. Na okamih znehybnel a počúval. Ale zvuk sa už neopakoval. Cítil, ako sa v kúpelni zrazu ochladilo. Na holých nohách ho zastudil chladný závan. Nevenoval tomu pozornosť. Stiahol si z hlavy utierku. Natiahol sa nad vaňu, chcel zavesiť utierku na natiahnutú šnúru nad vaňou. Ako sa nad vaňu naklonil, naplno ho ovanul chladný vzduch páchnuci surovou vlhkosťou pivnice. Keď pozrel dole do vane, až sa mu od ľaku zasekol dych. Voda sa niekde stratila. Jeho vaňa nemala dno.

Namiesto vody alebo bieleho dna vane sa černela strašlivo chladná hlbina plná hrozivých pohyblivých tieňov. Zdesený v hrôze odskočil dozadu až narazil do steny. Zľakol sa pritom vlastného obrazu, keď sa mihol v zrkadle. Kŕčovito pritisnutý holým chrbtom o mrazivo chladnú stenu, dychčal sípavo ako po vysilujúcom behu.

Po niekoľkých hlbokých nádychoch sa natoľko spamätal, že sa odhodlal pozrieť do vane. Naťahujúc sa hore nazeral cez okraj do vnútra. Chcel sa uistiť, že to čo videl bolo len mámenie unavenej mysle a vo vani je dno na svojom mieste.

Ako sa pomaly naťahoval nad vaňu, odhaľoval sa mu pohľad stále hlbšie ku dnu. Už sa mu zdalo, že je všetko v poriadku. Dúfal márne, biely ešte vlhký povrch vane bol náhle prerušený krivou čiernou čiarou. Za čiarou nebolo nič, len surová temnota hlbiny. Znova sa trhol dozadu k vlhkej stene.

Potom si dodal odvahy. Spustil sa na kolená, po chladnej, vlhkej podlahe sa kolenačky opatrne prikrádal k vani. Pevne sa chytil okraja, nazrel dovnútra do tajomnej, hrozivej tmy. Dlho uprene pozeral do temnej hlbiny na pomalé hmýrenie tieňov. Zdalo sa mu, že už rozoznal niečo, niečo čo sa dá aspoň trochu prirovnať k niečomu reálnemu. Ale vzápätí to zmizlo, aby to nahradilo niečo iné tak isto neurčité a nejasné. Pomaly sa celkom spamätal zo zdesenia ktoré sa ho v prvom momente zmocnilo.

Keď sa smelšie naklonil do vane aby videl viac do strany, zrazu ju uvidel.

S dlhými, ako vo vetre vlajúcimi vlasmi, liezla po zložitej konštrukcii spletených rúr a sprehýbaných nosníkov. Celá bola tmavá a akosi divne strakatá. Neustále liezla hore. Zdalo sa, že lezie k diere, cez ktorú ju pozoroval. Občas sa na vhodnom mieste zastavila, sadla si a chviľku bezstarostne hompáľala nohami nad prázdnotou pod ňou. Možno aby si oddýchla. Keď ho uvidela ako ju sleduje, zakývala rukou ako na pozdrav. Nevedel sa rozhodnúť, či jej má tiež zamávať. Keď vyliezla vyššie uvedomil si, že je nahá. Dosial si myslel, že má oblečený strakatý priliehavý oblek. Teraz už jasne videl, že je nahá a neuveriteľné špinavá. Kusy špiny alebo blata sa s nej pri pohybe odlupovali a opadávali dole. Na miestach odkiaľ blato odpadlo sa belela koža. Preto mu z diaľky pripadala strakatá.

Aby lepšie videl, ako sa jej darí zdolávať krkolomné a nebezpečné úseky, naklonil sa tak, že skoro visel dole hlavou do vane. Bol tak zaujatý lezeckým výkonom neznámej, že si ani neuvedomil ako je pri ňom blízko. Ale ďalej to už nešlo. Jej veľké tmavé oči sa horúčkovito leskli. V úsmeve vycerila biele špicaté zuby. Keď natiahla k nemu ruku aby ju chytil, trochu zaváhal. Má to, alebo nemá urobiť? Natiahnutá ruka nehybne čakala, bola len kúsok od neho. Keby sa trochu viac načiahol určite k nej dosiahne.

Sústredil sa a natiahol ruku. Keď v dlani ucítil jej pevný chladný stisk, na ľútosť už bolo neskoro. Jedným mocným trhnutím ho strhla dole k sebe. Zakolembal sa visiac na jej ruke. Ako v sne videl svetlý poletujúci obdialník dna vane. Vyzeral ako dvere. Príliš vzdialené, pre neho už nedosiahnuteľné dvere. Dvere do ktorých už nikdy nebude môcť vojsť. Ešte stačil uvidieť nad sebou jej kruté a chladné oči.

Potom ho pustila. Oči sa rýchlo vzdialovali. Odleteli niekde do diaľky. Pri dlhom páde sa otočil, zdola sa rýchlo blížilo niečo strašné a hrozivé. Ale nie, to on padal a neodvratne sa blížil k svojmu údelu ktorý sa už nikdy nedá zvrátiť k lepšiemu.

Voda vo vani celkom vychladla. Nezohriala ju ani krv vytečená s prerezaných žíl. Mŕtve oči hľadeli udivene a možno aj trochu vyľakane na nehybnú tmavočervenú skoro čiernu hladinu vody v snehobielej vani.