ZÁBLESK - 3

"Má to však jeden problém," pokračoval už oduševnenejšie, keďže zrejme vo mne našiel spriaznenú dušu, " ... čas sa sám nevráti. Kto ho teda vrátil ?"

"Kto ... kto .... predsa Boh podľa Biblie."

"Samozrejme, samozrejme, kto iný ako Boh, kto iný by také niečo mohol dokázať. Ale iné chcem ešte... Všimli ste si, uvedomujete si, ako ste za samozrejmé prijali fakt, že slnko a teda aj čas sa vrátili späť ? A viete prečo ? Lebo táto skutočnosť bola z v tom texte uvedená ako len prílepok k hlavnému deju, iba ako niečo, čo bolo niekým asi spozorované, preto hodné zaznamenania a prípadne nájdenia vhodného vysvetlenia. Ako keď napríklad pri opise letnej príhody poznamenáte, že práve vtedy padal aj ľadovec. To dáva textu hodnovernosť v tom, že jeho autor asi naozaj opísal niečo, čo sa skutočne prihodilo. No ale ak to teda prijmeme za reálnu udalosť, tak ste si aj sám odpovedali, že také niečo mohol vykonať iba niekto tak výnimočný, že ho nazývame Bohom. Je vlastne divné, že sa tento text nepovažuje za veľký priamy dôkaz jeho existencie, že ?"

Na chvíľu sa odmlčal a ako prvé mi napadlo, že najmä preto, aby si vychutnal aký dojem jeho slová a úvaha o božom dôkaze vo mne zanechali. No v skutočnosti sa asi vtedy rozhodoval, či má pokračovať vo vyslovovaní nasledujúcich myšlienok, tie boli totiž, ako som si až neskôr uvedomil, už viac osobné a intímne.

"Boh ... ako ľahko sa to vyslovuje. Nič tajomné v tom mene, či názve dnes už ani necítime. Dakde v podvedomí sa nám iba vybaví obraz bradatého dobráckeho a zároveň prísneho starca so stredovekého obrazu alebo fresky. Ale prečo nie napríklad ženy, stareny, že ?"

"Ja by som ho nazval slovom ONO," pokračoval nakloniac sa ku mne stíšeným hlasom skôr, ako som si stihol uvedomiť, že jeho predošlá otázka bola iba rečnícka. "Zavrite oči a vyslovte si to ONO v duchu. Nič si v tme pod tým ONO nedokážete predstaviť, iba niečo všade prítomné, akoby neviditeľne vibrujúce. Budiace až strach, ak si uvedomíte, že to existuje všade. Rozľahlé v každom smere a prítomné možno aj vo vás. Nemá to meno a je to až zákerne tiché a mlčiace, ale zároveň vševediace a všemocné ..." 

Priznám sa, mimovoľne mi  po jeho slovách viečka prekryli oči, viacmenej však iba preto, aby som ich zbavil jeho upreného pohľadu. 

 

Hluk z koľajníc mi ale znemožňoval prežívať ponúkaný mystický zážitok. Pri dlhšom čakaní v takomto stave by som asi skôr začínal vnímať iný pocit, pocit nemystický a prozaicky nazývaný spánkom, ktorý mi rytmický klepot kolies navodzoval. Klap, klap, klap ...klap, klap, klap ... .... klap, klap, klap ...

"A viete, že Apokalypsa už bola ?"

Strhol som sa, hoci spánok naozaj ešte zďaleka neovládol moju myseľ. Zaskočil ma otázkou. Nielenže sa akýmsi oblúkom vrátil k úvodu nášho rozhovoru, ale aj tým, že ja som si tú udalosť nikdy nespájal s minulosťou.

"Veď hej, možno ..." snažil som sa skorigovať jeho tvrdenie, "ak napríklad uvážime, čo bolo cez vojnu, tie milióny mŕtvych, koncentračné tábory, Hirošimu a tak ... No skôr by som povedal, že iba asi začala, napríklad ničíme prírodu, našou vinou vymierajú živočíchy ...také niečo sa tam spomína ako jej počiatok."

"Nie", opravil ma, "naozaj už bola."

Až vtedy, napriek tomu čo doteraz vravel, teda naozaj až v tomto momente, ma prvý krát napadla myšlienka, že možno nie je úplne duševne v poriadku.

"A celkom nedávno, " dodal.