ZÁBLESK - 5

Až po týchto slovách sa môj spoločník zrazu zodvihol, do starej aktovky, doteraz schovanej niekde stranou, vložil svoju knihu a očividne sa chystal vystúpiť z vlaku, ktorý sa blížil k malému mestečku. 

Poznáte ten pocit nerozhodnosti, ktorý vás na jednej strane nutká bleskovo zareagovať, čo by v mojom prípade znamenalo okamžite ho nasledovať, no na druhej strane vám v mysli vybaví všetky tie komplikácie z toho plynúce ... napríklad ako a kedy pokračovať v ceste, lebo vlaky na tejto trati v dobe mojej príhody mali asi najredší grafikon v celej svojej histórii. A vo mne sa nerodila chuť trčať na stanici mestečka ďalšie hodiny. 

Ostal som teda iba nepohnuto sedieť. 

Ešte pred tým, ako odišiel k východu vlaku, sa muž ešte nečakane znova obrátil ku mne a povedal niečo, čo ma už naozaj usadilo a zároveň nikdy nezbavilo výčitky, prečo som predsa len nevystúpil s mím a nedožadoval sa vysvetlenia. 

"Aj vy ste takú jednu osobu, čo si z tej doby niečo pamätala, poznali. Dalibor Šrámek. To len aby ste mi verili ..."

Ten úsmev a pohľad, vychutnávajúci si zmätenosť paralyzovanej obete svojich slov sa mi navždy uchoval v pamäti. Možno boli jeho zámery rôzne, no zažitie triumfálneho pocitu víťazstva, inak asi v živote očividne zaznávaného človeka, k nim určite patrilo.

Nikdy viac sme sa nestretli.

Zvyšok cesty bol vyplnený chaosom mojich myšlienok, úvah i spomienok na Dalibora Š.

Muž, ktorého už vyše dve desaťročia nikto nevidel a vzhľadom na jeho od detstva precitlivelú a psychicky labilnú povahu i spôsob života je dnes považovaný za mŕtveho bieleho koňa. 

Chalan, ktorý celé detstvo pri hrách nedokázal prejsť úsek s CO krytom v pivničnej chodbe spájajúcej vchody našej bytovky. Vraj tam všetci zhoríme, uvaríme sa ... Vysmievali sme sa mu samozrejme za to. Veď to bol protiatómový kryt !

Malý chlapec, s ktorým som sa často doma hrával, lebo naše mamy sa dohodli, že občas postrážia jedna druhej deti. Keď raz u nás vložil kovový predmet do zástrčky, elektrický prúd ho doslova od nej odhodil. Záblesk, ktorý nás vtedy všetkých vystrašil, uchoval spomienku, ktorá patrí k mojim najranejším. Spája sa z obdobím, kedy z rádia začali znieť skladby venované majorovi Gagarinovi. 

Ľudstvo sa práve vtedy rozhodným a ráznym krokom prehuplo do doby kozmickej, akoby sa tak chcelo zbaviť  doby pozemskej a jej nedávneho šialeného vojnového dedičstva. No Pandorinej skrinky sa nezbavilo, len samo do nej priložilo možnosť vlastnej termonukleárnej skazy.

Je naozaj "... divné, že hoci vo svete existujú tisícky atómových bômb, neboli použité pri žiadnom konflikte ? Nestalo sa žiadne náhodné nešťastie ? ... Vlastne správnejšie by malo byť povedané, že si nepamätáme nič také ... "zvláštne, že ?"

Nielen tieto vety z rozhovoru vo vlaku sa mi opakovane dlho vynárali pri spomienke na stretnutie s neznámym spolucestujúcim. Otázok, ktoré vo mne vyvolal, bolo veľa. Stalo sa teda naozaj ľudstvo pri vstupe do kozmickej éry objektom ochrany NIEKOHO, NIEČOHO ? Niekoho, niečoho, čo ľudia oddávna nazývajú Bohom ? A dokedy nám bude takáto ochrana poskytovaná ? A ak sa naozaj vtedy čas vrátil, to že si niekto niečo zapamätal  aj s tej "vymazanej doby" bol NIEČÍ zámer, alebo iba chyba či nedokonalosť realizácie návratu času ... 

 

Všetky odpovede boli rovnako šialené, ako otázky, na ktoré mali odpovedať ...

Človek však hľadá vo všetkom záhadnom i racionálne vysvetlenie. Po čase som dospel k záveru, že som sa pravdepodobne stal trafeným terčom skvelého manipulátora. Môj spolucestujúci možno doteraz jazdí vo vlakoch prechádzajúcich cez mesto mojej mladosti a pod rozličnými zámienkami sa dáva do debaty so svojimi rovesníkmi. Rozpráva im svoje úvahy a končí ich vyslovením mena Dalibora Šrámeka.  Spolieha sa na reálnu pravdepodobnosť, že určite na niekoho, kto ho poznal, časom natrafí a pridá tak k svojim slovám punc dôkazu. Ak sa zmýli, tak sa nič nedeje, na povesť čudáka či neškodného blázna si predsa privykol. Možno presne tak, ako ten spomínaný stopár medzi dedinami na juhu stredného Slovenska. Spoznanie paralely k jeho správaniu mi vlastne pomohlo nájsť rozumné vysvetlenie príhody vo vlaku.

No možno je všetko predsa len inak a možno práve presne tak, ako sa mi to snažil naznačiť či dokázať môj spolucestujúci. Neviem. 

Isté je z toho všetkého iba jedno a v tom treba dať môjmu spoločníkovi za úplnú pravdu.

Vážený pán šéfredaktor, 

sám iste uznáte, že na napísanie modernej sci-fi poviedky, s tými rôznymi generátormi posunu času, laserovými mečmi,  X príšerami  a podobnými rekvizitami, nemám po tejto príhode akosi inšpiráciu. Veď naša realita, minulosť i prítomnosť sú v celom nám známom vesmíre tak niečím výnimočným, že stačí trebárs pozorne čítať staré texty, pozerať sa všímavo okolo seba a určite objavíme mnohé vzrušujúce záhady. 

Ale ako sa vraví, nikdy nehovor ... 




Takže nakoniec ostávam s pozdravom 

                                                                                  

                                                        a podpisom "Možno Váš budúci autor"