Lovci

 

Bolo tiché letné popoludnie. Len bzukot lenivo poletujúcej muchy narušoval ticho pokojnej siesty. Orioto sedel s novinami v ruke na schodoch drevenej verandy pred vchodom do domu. Pre to na čo pozeral nebolo slovo noviny celkom správne slovo. Bola to v skutočnosti len jedna strana nudných správ a informácii o dianí v mestečku a blízkom okolí. Orioto prezeral zadnú stranu plátku kde okrem športových správ bolo pár miestnych inzerátov.

 

MILUJETE LOV? STE LOVEC???

Ak je vašim snom zastreliť skutočného dinosaura,

neváhajte a zavolajte na číslo uvedené dole.

4123

 

„Mal som dať inzerát do oblastných novín.“ Pomyslel si Orioto keď noviny odložil. „Veď kto by tu v našom malom mestečku chcel uloviť dinosaura? Ešte tak nejakú veveričku alebo králika.“

„Nelli!“ Zavolal na dcérku. Hrala sa s lopatkou a kýblikom na hromade piesku kúsok od verandy. „Dávaj trochu pozor! Nesyp si piesok na hlavu.“

Nelli pozrela s úsmevom na otca, chcela niečo povedať ale už nestačila lebo vo vnútri domu tlmene zadrnčal telefón. Orioto sa trhol akoby chcel vyskočiť. Ale telefón už druhý krát nezazvonil, zodvihla ho Gvin, Oriotova manželka.

„Áno pane, číslo je správne.“ Počul cez otvorené dvere tlmený hlas Gvin. „Prosím, počkajte okamih, zavolám manžela.“

„Ori!“ Zavolala do dverí. „To je pre teba.“

Bolo to zbytočné lebo Orioto už stál vedľa a zobral jej telefón z ruky.

„Nie. Nie je to virtuálny lov. Je to skutočný reálny lov aj dinosaury sú skutočný. Uisťujem vás, nie je to podvod. Znova opakujem nie je to digitálna realita. V prípade neúspešného lovu peniaze vrátim.“

Orioto chvíľu mlčky počúval, potom povedal.

„V poriadku, rezervujem pre vás a vašich priateľov tri miesta. Ak vám to vyhovuje môže to byť aj zajtra.“

Chvíľku počúval potom dodal.

“Tak dohodnuté, zajtra pred poludním o desiatej vás budem čakať na západnom brehu jazera.“

Ešte doplnil a spresnil pár informácii o vybavení a zavesil.

Pozrel na Gvin. Stále stála vedľa neho.

„Konečne práca! Zajtra pôjdem s výpravou na lov.“

„Na tie tvoje lovecké výpravy si stále nemôžem zvyknúť.“ Povedala Gvin vyčítavo.

„Nemusíš sa obávať, budem sa snažiť do večera vrátiť.“ Orioto Gvin pobozkal, znova zodvihol sluchátko a navolil číslo.

„Dobrý deň, je tam pán Hirt?“ Opýtal sa. Zrejme na druhom konci bol pán Hirt, lebo hneď pokračoval. „Pán Hirt máte šťastie. Práve sa prihlásili ďalší traja záujemci. Ak máte o lov ešte záujem môžte sa zúčastniť. Odchádzame zajtra o desiatej.“

 „Výborne. Dohodnuté. Tak o desiatej na západnom brehu jazera.“

„Zdá sa, že inzerát v novinách nebol zbytočný.“ Pomyslel si s úsmevom a vyšiel na verandu strážiť Nelli.

 

Rúčka hodín sa pomaly blížila k desiatke.

Orioto držal v náručí malú Nelli. Pritúlila sa k nemu a malými bacuľatými rúčkami objala ocka okolo hrdla.

„Ocko.“ Šepkala hlasno ockovi do ucha. „Mám ťa rada.“

„Aj ja ťa mám rád.“ Povedal s úsmevom. Vedel, že začína hra, Kto má koho viacej rád.

„Ja ťa mám ešte radšej.“ Povedala Nelli. Trochu sa odtiahla. Položila dlane otcovi na líca a otočila jeho hlavu k sebe. Chcela mu vidieť do tváre.

„Ja ťa mám najradšej.“ Orioto pristal na hru.

Nelli sa zasmiala zvonivým smiechom.

„Ja ťa mám ešte viac rada, mám ťa najradšej.“ Štebotala a privrela tmavé, trochu šikmé oči.

„Ja ťa mám rád najviac zo všetkých.“ Povedal Orioto vážne.

„Ja ťa mám naj, naj, naj, najnajradšej zo všetkých.“ Nelli sa nadšene smiala. Lebo sa jej často nepodarilo vyprovokovať otca k detsky naivnej slovnej hre.

„Tak počkať,“ ohradil sa vážne ocko. „Najradšej zo všetkých tu už bolo!“

Nelli sa na okamih zamyslela.

„Tak ja ťa mám najradšej nie zo všetkých.“ Šťastne sa zasmiala.

„Tak dobre. Dnes si vyhrala. Ty ma máš najradšej nie zo všetkých.“ Orioto si privinul dievčatko k sebe. Nelli dvakrát pobozkala ocka s hlasným cmuknutím na líca.

 Keď Orioto položil Nelli na zem, obrátil sa k netrpezlivo čakajúcim lovcom. Boli traja. Výzorom sa podobali na úradníkov alebo na stredných podnikateľov. Všetci mali krížom cez prsia prevesené drahé pušky, kapsy s jedlom a čutory s nápojmi. Na hrdle mali zavesené špeciálne okuliare s tmavými sklami.

Oriotov nežný hlas s ktorým sa rozprával s dcérkou sa zmenil na profesionálny hlas sprievodcu.

„Páni znova vás upozorňujem, aby ste boli mimoriadne opatrný a vždy sa riadili mojimi pokynmi a hlavne, strieľať budete jedine na môj povel!“

Lovci súhlasne zamručali, že rozumeli. Nedočkavo ale aj s obavami pokukovali na dlhý drevený čln. Lovcom pripadal nespoľahlivý a veľmi labilný napriek tomu, že mal na jednej strane vyvažovací plavák. Nemohli tušiť, že je to stroj na cestu časom.

„Unesie nás to vôbec.“ Povedal pochybovačne jeden z lovcov.

„Buďte bez obáv, čln je bezpečný.“ Upokojoval ich Orioto. „Domorodci v tichomorí tento typ člna volajú piroga. Je to originál vyrobený z jedného kusa kmeňa stromu.“ Zaklamal, lebo sa chcel vyhnúť vysvetlovaniu.

Orioto pozrel na poľnú cestu vedúcu od brehu jazera do tmavého, zdanlivo nepreniknuteľného lesa.

„Už nemôžme dlhšie čakať. Páni,“ zavelil. „Nastúpte!“ 

Lovci si po jednom opatrne posadali za sebou na úzke drevené lavičky. Čln sa pritom povážlivo nakláňal a kolembal zo strany na stranu. Jedna lavička ostala prázdna.

Orioto naskočil dozadu kde bol motor.

Práve keď chcel naštartovať, počuli z lesa plechový hrmot a hukot motora.

Všetci otočili hlavy, pozerali k lesu čo sa tam objaví.

Bolo to mestské smetiarske auto. Keď auto zo zaškripením bŕzd zastavilo pri brehu, vyliezol s kabíny opozdilec.

„Ospravedlňujem sa za oneskorenie. Nemeškám mojou vinou.“

Zložil si tropickú prilbu a farebnou šatkou si utrel spotenú plešinu.

„Nemohol som zaboha nájsť taxík. V meste sa asi všetci zbláznili. Nielen taxikári. Celé mesto štrajkuje alebo protestuje. Ulicami sa valia zástupy s transparentmi, vykrikujú nejaké hesla, bubnujú a trúbia. Vyzerá to, že už ani nevedia prečo vyšli do ulíc.“ Vysvetľoval dýchavične. „Našťastie sa mi podarilo stopnúť túto limuzínu.“ Ukázal na smetiarske auto ktoré už odchádzalo.

Muž na rozdiel od ostatných nemal pušku. Na boku mal zavesený malý kovový kufrík. Bol trochu pri tele. Jeho okrúhla dobrácka tvár sa neustále usmievala.

Orioto len mlčky ukázal na voľné sedadlo v člne.

Oneskorenec prišiel k člnu, predstavil sa.

„Volám sa Hirt.“

Skôr než vliezol do člna, všetkým s obradnou úklonov popodával ruku.

Motor napred chrchlavo zakašľal, potom sa prudko rozvrčal. Orioto sklonil dlhú hriadeľ s vrtuľou na konci do vody. Čln pomaly vyplával na jazero. Veľkým oblúkom sa vzdiaľovali od brehu.

Orioto sa ešte obzrel k brehu. Stála tam Gvin s malou Nelli v náručí. Nelli nadšene mávala obomi rukami. Mávala dovtedy kým jej aj ocko nezamával.

Oneskorenec Hirt rýchlo otvoril svoj kufrík. Vybral malú vodotesnú videokameru. Namieril ju na vzdialujúcu sa dvojicu na brehu.

 

                                            *  *  *

Keď sa čln vnoril do časovej hmly, lovcov trochu zaskočilo neprirodzené ticho, znepokojene sa obzerali. Vyzerali vystrašene. Aj keď motor stále naplno pracoval nebolo nič počuť. Lovcom sa zdalo, že ohluchli.

„Buďte pokojný. Totálna absencia zvuku je dôsledok presunu do minulosti.“ Vysvetlil Orioto keď čln vyplával z hmly do ostrého slnečného svetla. Orioto zastavil motor. Oslnený lovci žmúrili na Oriota.

„Postupne vás budem upozorňovať na niektoré obmedzenia ktoré musíte bezpodmienečne dodržiavať. Ako prvé si nasadíme ochranné okuliare. Chránia náš zrak pred ostrým slnečným svetlom. V žiadnom prípade okuliare nedávajte dole, mohli by ste si natrvalo poškodiť zrak, v horšom prípade aj oslepnúť.“

Lovci si založili na oči priliehavé okuliare zo šedými sklami. Až teraz rozoznali neďaleký breh. Nevšímavo sa tam páslo stádo pravekých mastodontov. Len jedno zviera v stáde zodvihlo hlavu. Pozrelo na čln. Opovržlivo odfrklo vlhkými nozdrami. Hneď sklonilo hlavu a znova sa začalo kŕmiť veľkými zelenými trsmi rastlín.

Lovci nezvyklý výjav ohromene sledovali.

Vtom kúsok vedľa člna zašpliechala voda. Z vody sa prudko vynorila veľká, akoby konská, šedomodrá hlava jaštera, čln sa na vlne povážlivo zakolísal. Lovci vyplašene siahli po zbraniach. Namierili pušky na hlavu trčiacu z vody, štvrtý namieril kameru.

„Nestrieľať!“ Skríkol Orioto.

Lovci neochotne sklonili zbrane.

„Oskár, si to naozaj ty?“ Opýtal sa Orioto jašterej hlavy.

„Samozrejme, som to ja.“ Odpovedal jašter tenkým hlasom malého dieťaťa. „Kto iný by to mohol byť.“

„Kde si bol, dlho som ťa nevidel?“

Lovci udivene hľadeli na nebezpečne vyzerajúcu hlavu trčiacu z vody. Počúvali podivný rozhovor.

„Trochu som cestoval.“

„Cestoval si?“ Opýtal sa Orioto udivene. „Povieš mi prečo? Chýbalo ti tu niečo?“

„Že či mi tu niečo chýbalo? Samozrejme, že chýbalo! Chýbalo mi vzrušenie z lovu. Nič sa tu nedeje. Nudil som sa k smrti.“

„Tak prečo si sa vrátil, keď je tu ako si povedal, nuda.“

„Vrátil som sa, lebo som zistil, že všade je to stejné. Ľudská civilizácia zmenila všetko. Tu je to dokonca o niečo lepšie. Tu aspoň všetkých poznám.“

„Som rád, že si na to sám prišiel a vrátil si sa. O tvojom výlete si pohovoríme neskoršie.“ Orioto ukázal na zarazene sediacich lovcov. „Ako vidíš, teraz mám prácu.“

„To je môj priateľ Oskár.“ Predstavil lovcom hlavu trčiacu z vody. „Trochu cestoval po prasvete.“ Orioto to vysvetlil ako samozrejmosť ktorá by nemala nikoho prekvapiť.

„Ako to, že vie hovoriť?“ Opýtal sa jeden z ohromených lovcov.

„Dinosaury sú mimoriadne inteligentný. Ľahko sa učia reči. Keby razom nevyhynuli, určite by ovládli tento svet. Tak ako ľudia.“

„Prajem vám dobrý lov.“ Povedal Oskár skôr než sa ponoril.

Orioto nestačil naštartovať motor a hlava Oskára sa znova vynorila z tmavej vody.

„Čo je? Stalo sa niečo?“ Opýtal sa Orioto.

„Nie, nič sa nestalo, len som ti zabudol predať odkaz od Laidy.“ Povedal jašter.

„Stalo sa jej niečo?“

„Ale nie, nič sa jej nestalo. Len ti odkazuje, že na brehu v zálive Tresky sa objavili traja sauri. Behajú tam hore dole ako šialený. Zdá sa, že niečo hľadajú. Možno sú nakazený chorobou šialených kráv.“

„Akých šialených kráv? Veď tu žiadne kravy ešte neexistujú.“ Zasmial sa Orioto.

„To neviem. Ja ti len predávam odkaz. Tak sa maj.“ Oskár sa z bublaním ponoril pod hladinu.

„Páni,“ obrátil sa Orioto k ešte stále udiveným, strnulo sediacim lovcom.

„Sami ste to počuli. Naskytla sa nám mimoriadne vzácna príležitosť. Uvidíte pravé, ešte divé dinosaury. Jedná sa pravdepodobne o mäsožravých dinosaurov druhu deinonychus. To bude váš cieľ.“

Lovci sa v očakávaní nezvyklého zážitku netrpezlivo zahniezdili na nepohodlných lavičkách.

Orioto naštartoval motor. Zamieril s člnom k dlhému skalnatému výbežku siahajúcemu do mora. Keď sa dostali na druhú stranu otvoril sa im pohľad na oblúk zátoky so širokou plážou. Žltý piesok pláže priam svietil. Vpravo od skalnatého výbežku bol okraj prasličkového lesa, za ním sa dvíhal trávnatý pahorok. Na vrchole pahorka trčala k nebu kovová veža. Vedľa veže bolo pár hranatých budov.

„Tu bola výskumná stanica. Teraz je opustená. Vedci sa už vrátili naspäť do svojej doby.“ Vysvetľoval Orioto.

Z lesa vyšlo malé stádo triceraptorov. Orioto zamieril s člnom k pláži. Keď sa predok člna zaboril do jemného piesku, Orioto šikovne vyskočil na slnkom prehriaty piesok.

„Počkajte v člne! Zistím aká je situácia.“

Pobehol k stádu. Zdalo sa, že hovorí z vodcom stáda. Potom sa vrátil k člnu. Stádo znova zmizlo v tienistej zeleni lesa.

„Laida ma informovala, že tý traja dinosaury najskôr vybehli hore k stanici.“ Namieril ďalekohľad na vrchol kopca. Chvíľku sústredene pozeral.

„Nič tam nevidím. Najskôr sa ukryli do tieňa budov. Zájdem hore, zistím o akých dinosaurov sa jedná.“

Orioto si prehodil svoju kapsu cez plece.

Hirt s kamerou v ruke vyliezol prvý s člna aj ostatný lovci vystúpili.

„Pôjdem s vami.“ Povedal Hirt. „Zhora si natočím pár záberov.“

Orioto trochu zaváhal, napred chcel odmietnuť ale potom súhlasil. Nech sa aj Hirt prejde. Pri jeho váhe mu pohyb prospeje.

Vyšli na kopec až k úpätiu veže. Kým Hirt nakrúcal, Orioto obišiel vežu aby sa uistil, že za betónovým základom veže nie je nikto ukrytý.

„Počkajte ma tu!“ Povedal Hirtovi. „Idem pozrieť k budovám. Možno sa ukryli vo vnútri.“

Hirt zaujatý svojím prístrojom len zahmkal.

Orioto obchádzal budovy. Všetky vchodové dvere boli zatvorené a zamknuté. Preto len cez okna nazeral do šerého vnútra. Uvidel len rozhádzaný nábytok. Na podlahe plno papierov a rôznych nepotrebných predmetov. Len na jednej budove boli zasúvacie vráta trochu pootvorené. Bol to prázdny hangár. Ale ani tam dinosaury neboli. Akoby sa zem po nich zľahla.

Keď sa vrátil k veži. Hirta tam nenašiel.

„Asi mu bolo dlho čakať a sám sa vrátil k člnu.“ Pomyslel si nespokojne.

Čo najrýchlejšie zbehol s kopca a pobehol k člnu. Už z diaľky videl, že Hirt pri člne nie je.

Orioto začal tušiť, že začínajú nepríjemnosti.

Lovci boli vystrašený. Znepokojene pokukovali na tmavnúcu oblohu. Blížila sa noc. Začali sa objavovať prvé najjasnejšie hviezdy. Medzi ostro žiariacimi bodmi hviezd dominoval malý žiarivý krúžok s hrozivým chvostom kométy.

„Buďte bez obáv,“ Orioto sa snažil lovcov upokojiť. „Nič nám nehrozí. Stihneme sa bezpečne vrátiť.“

Aj Orioto pozrel na oblohu. Zdalo sa, akoby krúžok očividne rástol a pomalý zväčšoval priemer.

„To je len optický klam.“ Pomyslel si keď vyťahoval s puzdra ďalekohľad. Nepozrel na oblohu ako by sa dalo čakať. Ďalekohľad namieril na vrchol kopca kde sa oproti tmavnúcej oblohe rysovala tmavá silueta veže. Bola ako prst ukazujúci na oblohu s kométou.

Práve keď chcel ďalekohľad odložiť, na úpätí veže zablikalo drobné svetielko.

Pokrútil kolieskom ostrenia a sústredil pozornosť na blikajúce svetlo. Znova bliklo. Tri dlhé, tri krátke a znova tri dlhé záblesky svetla. Vzápätí svetlo zhaslo.

„Bude to určite SOS, Hirtovo volanie o pomoc. Asi si Morzeove signály poplietol. Je to opačne. Písmeno S sú tri krátke signály.“

„Hirt je tam hore, asi potrebuje pomoc.“ Povedal smerom k lovcom. „Idem za ním..“

„Radšej pôjdeme s vami.“ Povedal jeden z lovcov, ostatný súhlasne prikývli. Bolo vidieť, že sa boja ostať sami.

„To nie je potrebné. Ostaňte pri člne. Len by ste ma zdržiavali.“ Orioto sa rozbehol po vlhkom piesku pobrežia do tmy. Lovci si sadli vedla seba na okraj člna. Mlčky pozerali na kométu. Vyzerala nebezpečne. Jej žiariaci chvost bol ako zahnutá šabľa chystajúca sa nemilosrdne zaťať do zeme. Lovcom sa zdalo, že je hrozivé ticho aj keď voda príboja nepretržite šumela.

Na východnom obzore sa pomaly rozrastala žltá žiara.

„Pozrite!“ Skríkol lovec ktorý žiaru uvidel prvý. „Tam to už začalo.“

Všetci vystrašene vyskočili. Chystali sa nastúpiť do člna.

Keď sa nad obzor vystrčil okraj mesiaca, zahanbený lovci si znova posadali.

 

Orioto zatiaľ dobehol na úpätie kopca pod základňou. Musel spomaliť lebo zo strany mora bol kopec dosť strmý. Vyšiel mesiac. Osvetlil krajinu prízračným svitom.

Keď sa Orioto dostal na vrchol, zamieril k miestu odkiaľ Hirt signalizoval. Aj keď obišiel vežu Hirta nenašiel. Zato našiel jeho baterku. Ležala len tak pohodená pri základoch veže. Skúsil ju zapáliť. Bola v poriadku takže ju Hirt neodhodil ako nefunkčnú.

„Kde by mohol byť?“ Uvažoval Orioto, obzeral kde sa Hirt mohol podieť.

„Mohol sa ukryť jedine v budove skladu. Ale prečo? Možno sa schoval pred dinosaurami.“

Orioto sa opatrne zakrádal k otvoreným dverám skladu. Opatrne nazrel dovnútra. V slabom mesačnom svite čo cez okna vnikalo dnu rozoznal troch dinosaurov. Naproti dverám sedel na podlahe Hirt. Dinosaury nervózne pobehovali okolo neho.

„Že by to bol únos?“ Pomyslel si. „Ale načo by dinosaury unášali človeka? Zabiť a zožrať to áno, ale únos, to sa prieči ich naturelu.“

Orioto sa razom rozhodol. Rýchlo sa vrátil k veži. Z topánok si vybral šnúrky, zviazal ich spolu a zapálenú Hirtovu baterku zavesil na vyčnievajúci nosník.

Vrátil sa k budove. Smelo vošiel dnu.

„Konečne ste tu.“ Hirt si uľahčene vydýchol.

Jeden z dinosaurov okamžite pribehol k Oriotovi.

„Čo má tento únos znamenať?“ Opýtal sa Orioto dinosaura.

„Tvojho človeka pustíme len ak nás odvezieš do tvojej doby.“ Zachrchlal dinosaurus.

„Prečo chceš odísť. Čo sa ti na tvojej dobe nepáči?“

Dinosaurus sa naklonil dopredu, aby videl Oriotovi do tváre.

„Hovoríš to tak ako by si nevedel, že náš svet bude čoskoro zničený.“

Orioto sa zatváril udivene. Netušil ako sa divý dinosaury mohli dozvedieť o katastrofe ktorá sa blíži.

„Kto ti nabulíkal taký nezmysel.“ Orioto sa stále tváril, že nechápe o čom dino hovorí.

„Svätý prorok Gania to predpovedal. Keď sa na oblohe rozžiari svetlo s chvostom bude to znamenie konca. Všetko zmetie ohnivým jazykom, zničí všetko živé aj neživé.“

„Preto chceme odísť a zachrániť svoje životy.“

„Ako si to predstavuješ? Môj čln je malý. Neodvezie nás všetkých.“

„Vieme to. Tvoji ľudia musia ostať tu.“

„S tým nesúhlasím. Ostatne pozri oknom. Moji ľudia-lovci už prichádzajú. Ako iste vieš, lovci majú veľmi nebezpečné zbrane.“

Jeden dinosaurus priskočil k oknu, vyzrel von. Uvidel kolíšuce sa svetlo baterky.

„Bratia, do boja!“ Skríkol na svojich druhov. Všetci traja vybehli von.

„Rýchlo!“ Orioto pomohol Hirtovi vstať.

Vybehli spolu von. Zbehli dole s kopca. Keď boli pod kopcom, Orioto sa obzrel. Uvidel oproti trochu svetlejšej oblohe hlavy troch dinosaurov pátrali kde sa ich zajatec vytratil. Utečenci boli v tmavom mesačnom tieni kopca, dinosaury ich zhora nemohli vidieť.

„Ak vyjdeme s tieňa, uvidia nás.“ Povedal k Hirtovi. „Ľahko nás dobehnú.“

Hlavy dinosaurov zmizli.

„Asi behajú okolo budov. Bežme.“

Rozbehli sa k pobrežiu. Len čo dobehli k vode uvideli ako sa k nim rýchlo približujú tri tmavé tiene.

„Do vody.“ Zavelil Orioto. Vedel, že dinosaury nemajú radi vodu. Lebo nevedia plávať.

Hirt len neochotne vbehol do vody za Oriotom, ani on nebol dobrý plavec. Až keď boli po krk vo vode obzreli sa k brehu. Dinosaury zmätene pobehovali v plytkej vode ale hlbšie sa neodvážili.

Orioto horúčkovito premýšľal ako sa dostať zo zdanlivo neriešiteľnej situácie.

Na breh sa nemohli vrátiť. Plávať k člnu neprichádzalo do úvahy, bolo to príliš ďaleko. Zdalo sa, že sú v pasci. Ale aj v najhoršej situácii môže šťastná náhoda všetko zlé v dobré obrátiť. Aj teraz sa tak stalo.

Kúsok od nich sa vynorila z vody tmavá hlava. Bol to Oskár. Hlava jaštera sa pomaly rozhliadla. Oskár zhodnotil situáciu a pokojne povedal.

„Vidím, že som v správnom čase na správnom mieste.“ Viac sa vynoril aby dostal nad hladinu mohutný trup.

„Nasadajte!“ Prikázal.

Radi ho počúvli. Vyliezli na široký Oskarov chrbát, chytili sa zubatej plutvy trčiacej dohora.

„Dobre sa držte!“

Oskar tak prudko vyrazil smerom kde mali ukotvený čln až sa voda za nimi spenila.

Po plochom piesčitom brehu ich behom sledovali traja dinosaury. Asi dúfali, že ich dostanú keď vylezú na breh.

 

Keď netrpezlivo čakajúci lovci uvideli pribiehať dinosaurov. Strhli s pliec svoje drahé, dosial zaháľajúce pušky.  Hodili sa na piesok. Pripravili pušky k paľbe.

„Konečne si poriadne zastrieľame.“ povedal jeden z lovcov. Namieril na najbližšieho jaštera. Aj ostatný si vybrali svoj cieľ.

„Páľte.“ Zavelil.

Skoro naraz zarachotili výstrely. Strieľali dovtedy kým dinosaury nepadli.

Lovci vstali oprášili svoje lovecké obleky od vlhkého piesku. Chystali sa obhliadnuť svoje obete.

„To bola poriadna kanonáda.“ Smiali sa spokojne.

Nestačili urobiť ani dva kroky lebo z vody vyliezol Orioto sledovaný Hirtom.

Lovci prekvapene na nich hľadeli.

„Kde sa tu beriete.“

„Boli sme sa previezť na Oskarovom chrbte.“ Povedal Hirt a striasal zo seba vodu ako mokrý pes. Už sa spamätal s prekonaného nebezpečia.

„Prepáčte, že sme vás neposlúchli a strieľali bez povolenia.“ Ospravedlňovali sa lovci.

„Dobre ste urobili.“ Odtušil Orioto pokojne.

Otočil sa k Oskárovi aby mu poďakoval za záchranu ale Oskár bol preč. 

Orioto si až teraz uvedomil ako podivne sa zmenilo mesačné svetlo. Pozrel na oblohu. Malý krúžok kométy sa výrazne zväčšil. Kométa bola veľká ako mesiac. Chvost sa v jej žiari stratil. Napodiv kométa nebola okrúhla. Mala trochu pretiahly tvar, ako zemiak. Dokonca sa zdalo, že sa pomaly krúti.

„Je najvyšší čas aby sme sa spratali domov do našej doby. V tomto svete čo nevidieť nastane armagedon.“

Nasadli do člna. Orioto chcel naštartovať motor. V motore to len zabublalo. Skúsil to znova. Znova nič. Už to ani nezabublalo.

„Tak to sme v peknej kaši.“ Okomentoval Hirt Oriotov pokus.

Orioto siahol pod sedadlo. Nevytiahol odtiaľ, ako sa dalo predpokladať, náradie na opravu motora. V ruke sa mu objavil zvonec, obyčajný bicyklový zvonec. Lovci udivene sledovali ako Orioto strčil zvonec do vody a viackrát zazvonil. Skoro nič nebolo počuť. Voda stlmila zvuk. Potom si sadol, obzeral sa po lesklej hladine.

„Musíme čakať.“

Trvalo to len chvíľku. Z vody sa vynorila tmavá Oskarova hlava.

„Čo sa deje? Snáď niekde nehorí?“ Opýtal sa Oskár.

„Potrebujem tvoju pomoc. Pokazil sa mi motor.“

„Ja ti s tým nepomôžem, v motoroch sa nevyznám, nie som mechanik.“

„To od teba nemôžem žiadať. Ale ak práve nemáš nič dôležité na práci mohol by si nás odtiahnuť okolo mysu, lebo nemáme vesla.“

„Prečo nie, stejne som sa tam chcel vrátiť.“

Lovci mlčky sledovali ako sa pokojne rozprávajú.

„Ako si to predstavuješ, to vás mám tlačiť?“

„Nie, to by nešlo. Bude lepšie ak nás budeš ťahať.“

„Podajte mi s pod sedadla povraz.“ Povedal lovcovi ktorý sedel vpredu na prvej lavičke.

Orioto uviazal na povraze slučku.

„Poď bližšie!“ Zavolal na Oskara. Cez hlavu mu navliekol na dlhý krk slučku. Druhý koniec hodil prvému lovcovi aby povraz uviazal o predok člna.

Okamžite vyrazili. Plávali tak rýchlo až za člnom ostávala dlhá brázda spenenej vody.

Keď oboplávali kamenistý výbežok, Oskár zamieril rovno do malého obláčku časovej hmly. Skôr než sa čln rozplynul v hmle, Orioto sa obzrel aby naposledy videl blížiacu sa kométu.

Vyzerala skutočne desivo. Bol to obrovský žiariaci balvan zdanlivo nehybne stojaci na oblohe. Predná strana bola trením o vzduch rozpálená do biela. Bol najvyšší čas rýchlo sa zdekovať do pokojnejšej doby, do budúcnosti. Tu to začínalo prihárať, doslovne. Na tento svet sa rútilo ohnivé peklo.

Časová hmla čln pohltila. Na druhej strane bol pokojný podvečer. Zapadajúce Slnko sa okrajom dotýkalo obzoru. Oskár dotiahol čln až k brehu.

Kým Orioto odväzoval Oskárovi s krku povraz, Oskár si skúmavo obzeral okolie.

„Aký podivný je tento svet, aj voda má zvláštnu chuť.“ Oskár si znechutene odfrkol.

Orioto si uvedomil, že Oskár ešte nikdy nebol v sladkej vode.

„Sme v jazere a v jazerách býva spravidla voda neslaná.“

„Fuj.“ Oskár si znova odfrkol. „Radšej sa vrátim domov. Tak maj sa dobre.“

Oskár sa tak rýchlo ponoril, že Orioto ho nestačil varovať. Zvírená stopa vo vode smerovala do časovej hmly.

„Oskár počkaj! Nechoď tam!“ Volal za ním Orioto.

Bolo to zbytočné. Oskár bol preč.

Len čo lovci vystúpili s člna na breh, z vody sa znova vynorila hlava Oskára.

„Tam je to samý oheň.“ Povedal Oskár trasúcim hlasom. Bol vystrašený s toho čo v jeho svete uvidel.

„Vedel som, že sa vrátiš.“ Zavolal Orioto z brehu.

„Tak nechutná voda býva v jazerách?“ Opýtal sa Oskár odovzdane.

„Ano taká voda je v jazerách.“ Orioto sa zasmial a dodal. „Toto jazero sa volá Loch-Nes. Odteraz to bude tvoj nový domov.“