Babenkin ruženec

V izbe bolo zvláštne ticho, akoby sekerou uťal kat, taký večer som teda nečakal, ale čo povedať ? Bol uplakaný február. Za oknami sa blysol tichý dážď, len tak v zábere cez záclony, na ktorých, akoby spal minuloročný sneh, som ho práve pohľadom zaregistroval.
V tom okamihu som si spomenul na oslavy starkiných narodenín, boli presne pred rokom, zišli sme sa všetci pri stole s dobrým pocitom, že aspoň pri rodinných oslavách je rodina pokope. Vtedy starká oslavovala rovnú sedemdesiatpäťku.
Zahľadel som sa na starú mamu, ležala na posteli bezvládna, ako vždy so zloženými rukami v tichú modlitbu. Milovala Boha, rada sa vždy k nemu prihovárala, teraz však mlčala so zavretými očami. Naša babenka bola kedysi neustále čiperná a veľmi pracovitá, nevedela obsedieť na jednom mieste, vždy niečo musela robiť a hlavne musela sa rozdávať do poslednej omrvinky.
Pri pohľade na ňu vidím pred sebou čas, keď vešala záclony na oknách, každú sobotu raz v mesiaci. Prichádzal som k nej ako jej najstarší a najmilší vnuk, len tak na návštevu, pozrieť sa na svoju milovanú starkú.
Keď sa už zo sobotných domácich prác unavila, sadla si na stoličku oddýchnuť si, potom si pre seba urobila bezkofeínku /kávu bez kofeínu /, a mne namiešala za pohár citrónovej vody.
Bola to citronáda, ktorú zmiešala s trocha citrodeka, pridala
tri kávové lyžičky kryštálového cukru a k tomu vytlačila trocha citrónovej šťavy z citróna. V horúcich letných dňoch to bola priam vítamínová bomba proti smädu.
A keď mi mohla vyvárať parené buchty, francúzske zemiaky, alebo iba obyčajné tvarohové halušky, ku ktorým opražila trocha slaninky? Bola tou najšťastnejšou starou mamou na svete a ja som žiaril detskou radosťou ako smaragd v tráve.Bol som rád, že som na návšteve u starej mamy, tie soboty doobeda u nej som nesmierne miloval.
V ten deň bol osudný večer ako vykrojený z tmy.
Bolo ticho, tak zničujúce, až mi srdce mi bilo ako zvon pre nedeľnou omšou, cítil som ho v sluchách a oči mi šli vyskočiť
z jamôk. Mal som neznesiteľný pocit na srdci, nepríjemný tlak vo vnútri hrude. Veď vidieť ako Vám pred očami zomiera vlastná stará mama, je pocit veľmi ubíjajúci, zlý ako čas, ktorý nezahojí žiadna spomienka.
Na okamih som sa zahľadel na obraz, ktorý visel nad posteľou. Starkej ho kedysi darovala jej mama, moja prastará mama, aby Boh doniesol do jej domu šťastie a lásku, keď začínala žiť s mojím starým otcom. Toho som nepoznal, pretože zomrel v roku tisíc deväťsto šesťdesiat deväť, keď som sa ja narodil. Hľadím na obraz nad babenkinou posteľou:
Sediaci Kristus na skale rozmýšľa, podopiera si tvár rukou a pozerá na nočnú krajinu blikajúcich svetiel. Noc ponorená do tmy, dávno pochopila, kto je ten pravý Pastier pre všetkých. Z ľavej strany popri kľačiacemu Kristovi sa pasú ovečky,zem je spokojná a uveličená .Kristus stráži v túto nočnú hodinu všetkých. Z obrazu žiari akási spokojnosť Krista, všetkých na obraze, i tých, uu ktorých sa v diaľke dole svieti, u ľudí v domoch, ktorí majú blízko k Bohu.
Stará mama odrazu otvorí oči, ten smutný pohľad mám pred sebou i po rokoch, zapamätal som si ho navždy. Nadýchne sa, uprene sa na mňa pozrie a spýta sa .- Syn môj, zomriem, však? –
Čo jej mám v tej chvíli povedať? Žene, ktorú si vážim ako chlieb na nedeľnom stole, ako tichú modlitbu v srdci, ktoré krváca. - Nie, babi, nedovolíme ti zomrieť, nie, budeš žiť. –
Viem, že klamem a moja babenka si je toho vedomá.
Nadvihne sa, podoprie si vankúš a vystrie mi ruku, chce mi čosi povedať, nemá však síl. Bezmocne mi hľadí do očí..., akoby v nich zomierali studne bez vody, ktorých sa nedovoláš. Posledný jej nádych - v tom jej klesne hlava na plece.Vydá boľavý vzlyk, akoby ma prosila o pomoc, akoby prosila Boha, zvrátiť všetko späť, aspoň na chvíľu.
Prichádza čas odchodu, odísť naveky k brehom, kde striehne smrť.
Ešte raz jej posledný nádych, pokus zvrátiť všetko späť a starká zomiera.
Je 29.február roku 2002.
Ten deň – pohreb starej mamy, bol najčiernejší deň v mojom živote. Mama som nikdy tak nevidel plakať. Nikdy.Bolo jej nevoľno, tak zlé, že ju otec musel podopierať.
Stál som pri rodičoch a bratrancovi Ondrovi, pozrel som sa na oblohu a pýtal sa tam toho hore. - Prečo Bože, prečo Pane! Prečo na ľudí spúšťaš smrť? Nie je na svete dosť bolesti i bez nej? – Obloha mi jasne odpovedala. Začalo pršať.
Pršalo všetkým z očí, ani jedno oko neostalo suché. Bál som sa veľmi o mamu, vedel som, že prežíva veľkú bolesť, nechal som ju, nech ju prežíva do poslednej slzy. Ondro iba sklonil hlavu nad otvoreným hrobom, veľmi smútil, vzlykal za starkou.Tak odchádza človek, tak odišla moja starká, najdrahšia babenka, ktorú som miloval nado všetko.
Ondrík, ja ho tak volám, je mladší odo mňa o šesť rokov, mám ho nesmierne rád. Nechal si po našej starkej jej ruženec, ja som si nechal jej hrnček, z ktorého si babenka robila kávu. Vždy, keď si na ňu spomeniem spomienka bolí, trhá mi srdce na mraky.

/ po dvoch rokoch u bratranca Ondra /

Sedím na gauči popri moje priateľke, opäť hľadím komusi do očí, tentoraz s láskou a nesmierným šťastím. Túto chvíľu si vychutnávame všetci. Priateľka je šťastná, ja tiež, veď naša rodina sa rozrástla o ďalšie člena rodiny.
Sme s Denisou na návšteve u svojho bratranca. Ten stojí pri stole, v náručí drží svojho trojročného syna. Ondro sa stal oteckom, konečne zavítala do našej rodiny radosť. Stal som sa strýkom.
Priateľka si vychutnáva tento okamih, objíme ma, chytí ma za ruku. Viem, i ona túži po dieťati a veľmi. Z jej očí vyhrknú slzy. Jej túžba po dieťati je veľká, tak ako moja. Osud však k ľuďom býva neprajný, ale keď sa to vezme, človek nemôže mať všetko.
Prichádza Ondrova žena s táckou v rukách, nesie nám občerstvenie, kávu a čosi proti smädu. Pokiaľ káva vychladne poprosím bratranca, aby nám dal svojho syna na ruky, poláskať sa s ním. Dieťa je zázrak, uvedomujem si to v plnej miere a tak isto i moja priateľka. Renátka a Ondro sedia miešajú si kávy a mlčia, nechajú nás vychutnávať tieto okamihy.
Držím malého Ondríka v náručí, pritúlim sa k nemu, zložím jeho hlavičku na moju hruď, cítim jeho dych. Som tak šťastný.
Potom si Ondríka zoberie na ruky priateľka a mojká sa s ním.
Ondro a Renátka sú dojatí, usmievajú sa bolestne cez slzy.
Sú radi, že sa stali rodičmi, ale bolí ich, že nám tento osud
nebol dopriaty. Káva na stole pomaly vychladne, popíjame ju a rozprávame sa. Je nám tak dobre, cítime sa u bratranca vynikajúco. V obývačke vládne pohoda, šťastie a láska, tá je podstatná, nič iné v tejto chvíli podstatné nie je. Na stole zbadám Kristov obrázok a naň položený ruženec, spoznávam ho, je to babenkin ruženec, ruženec našej starkej. Ondro zbadá, že som si ho všimol a povie s pokorou, so spomienkou na starú mama, trocha zosmutnelo.
- Áno Gabi,je to babkin ruženec. Renátka by ma bez neho ani nechcela. Túžila, aby som Boha nosil tu vo vnútri a rukou ukáže na svoju hruď. –
Chápem ho čo chce povedať, chápe ho i priateľka, obaja sme veriaci. - I syna budeme vychovávať v tomto duchu. – doloží.
Ondrík, ktorý na ďalej v priateľkinej opatere veselo džavoce, sa odrazu s chuťou rozosmeje, akoby pochopil, že práve o ňom je reč.Zložím zatiaľ šálku kávy od úst, káva je výborna, milujem, ten zázračný mok, dodáva silu a energiu, nedokážem bez nej existovať.
Chytím na okamih do ruky babenkin ruženec, dotýkam sa ho z každej strany, čosi vo mne ožíva, je to spomienka na starkú. Ondro sa na mňa pozrie a mlčí, mlčíme na chvíľu obaja, tomuto dialektu nemej reči rozumieme iba my dvaja a ukrižovaný Kristus, ktorý sa pozerá na nás z obrázka. Dialektu reči plnej bolesti , ale i veľkej lásky zároveň.