Miss

Začal som písať maturitnú písomku z jazyka. Akého, o tom potom. Mal to byť príbeh so šťastým koncom. Čudné, hmm? Štyri biele hárky s pečiatkou školy a píš. V tom bol práve najväčší problém. Ja som si zaumienil písať kvázi-palimpsest a preto som si vytiahol z tašky jedno zo starých čísel akéhosi vlastivedného či historického časopisu. Šuchot upútal pozornosť okolopíšúcich a i dozoru za katedrou. Nedbal som na poznámku istej susedky, že som zase mimo. Otvoril som časopis na kriedovom papieri na strane, kde sa začínal článok o krypte v B. Ešte som si odrátal počet strán – tri. Na štvrtej bol už ďalší článok o kremačnej peci v O. Doparoma aj so šťastným koncom, keď sa bude prekrývať s textom o vyhladzovaní Židov v druhej svetovej vojne. Neriešiteľné som oddialil tým, že som začal písať svoj príbeh hneď pod nadpisom mierumilovného článku o rozľahlej krypte pod katedrálou v B. Roky rokúce vedľa onej katedrály stála synagoga v maurskom štýle, takže súvis sa mi zdal byť akýsi povedomý.
Začiatok príbehu prekrýval prvé riadky drobného tlačeného textu s čiernobielymi fotografiami priestorov rozľahlej ale nízkej krypty, ktorá už na prvý pohľad pre svoju členitosť nebola práve vhodná pre situovanie show. Našťastie keď som obrátil list, objavila sa istá oddelená časť priestorov, prekrytá širokou valenou klenbou s množstvom zamurovaných obdĺžnikových otvorov po stranách stien. Super, to je ono. Asi som ohluchol, lebo som už nepočul nič z diania okolo seba a pohrúžil sa do obrazu, kam som umiestnil nasledujúci rozvíjajúci sa dej.
- Kamera, klapka!
Zoradené dievčatá v plavkách sa začali usmievať zostupujúc plavnými pohybmi po schodoch do historického milieu a neviditeľné obecenstvo sa roztlieskalo ako v ozvenách. Určite v hlbokom povedomí každého človeka je toto všetko, pretože s nástojčivou istotou sa vynára obraz za obrazom, scéna za scénou a moderátorské duo sa vznáša v popredí, takže podistým čiastočne niekomu z publika možno prekáža vo výhľade na záľahu výstavných kusov tiel. Isteže, nie je to podstatné. Čo ale podstatné je, je fakt. Musím písať, pretože dej uteká kamsi do nenávratna a s približujúcim sa termínom naplnenia času, vymedzeného pre napísanie príbehu, hrozivo narastá priepasť medzi mnou a tým, čo má pribudnúť na papieri. Písmená podloženého textu sa mihotajú a tancujú mi pred očami ako pochabé nevediac, čo za utrpenie spôsobujú mojim očiam a čo ešte nervom, napnutým do prasknutia.
Celá show prebieha podľa réžie a dievčatá sa pohybujú v presne vymedzených pohyboch raz tam, raz onam, dopredu a dozadu, dva kroky vľavo, dva vpravo, nech, čo ma je po nich. Keď tu jedna z nich je kráľovnou večera a získava korunku miss, potom druhá vicemiss a tretia, očividne sklamaná vicemiss, dokonca plače. Réžia to stopne a točí sa ešte raz a bez sĺz. Prapodivná súťaž ešte nevychladla a už sa poradie mení. Tretia vicemiss je tentokrát druhá a druhá vypadla. Zo zástupu krások vystúpi do popredia iná a korunka putuje z hlavy na hlavu. Tak, to by sme mali. Ide sa všetko ešte raz a.. a.. a.. ešte mnoho mnohokrát. Nakoniec sa vystriedala kráľovná s treťou vicemiss, aby sme sa zasmiali. Trocha toho smiechu nezaškodí, ibaže príbeh sa akosi zauzluje a šťastný koniec pre každú zo súťažiacich nie a nie dostať na papier. Všetko to trvá voľajako dlho a písomka je rozpísaná, iba kdesi v polovici. Píšem do odstavca vytlačeného na tretej strane a unavuje ma to nekonečné prelínanie sa faktov pred očami a myšlienok v mojej hlave. Naozaj to bol nápad za milión písať text na iný text, čo si teraz počnem? Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí, povedal ten, ktorý akiste nikdy nepísal palimpsest.
Tá uplakaná potom ostala sama na javisku. Všetci sa pobrali kamsi preč a osvetľovači nechali svietiť iba niečo ako núdzové osvetlenie. Ticho sa rozhostilo i v hľadisku. Obdĺžniky v radoch a poschodiach po stenách sa odmlčali a potlesk ostal v pamäti ako nehynúca pamiatka na čosi také pominuteľné a zároveň nezabudnuteľné ako je prehliadka krásy.
Prechádzala sa popri hroboch, teraz už v nádhernej dlhej róbe a jej oči kĺzali po nápisoch a číslach. Na očiach mala rozmazaný makeup, ale to by nebolo, keby nebolo. Prirodzene a so šarmom si utrela kútik úst a oblizla zuby dookola. No dobre, potiaľ by to bolo zaujímavé, teraz to iba rýchle ukončiť, pretože čas beží a písomná maturita sa chýli k záveru.
- Ja som luft? Dym? Prečo som nesúťažila tiež? Ozvalo sa z kúta krypty.
Obrátil som list a začal písať cez štvrtú stranu s iným článkom. Kremácia je dômyselná technológia dovedená do dokonalosti. Storočie vynálezov, storočie dvadsiate a svetových vojen, polčas besnenia ľudí s víziou bez a bez a bez... U jedných beztriednej spoločnosti, u iných bez tých prvých a u tretích? Beznádejne závislých na sebe samých. Na fatamorgáne moci nad životom a smrťou.
Vicemiss sa otočila za hlasom. V šere krypty sa objavila ako prízrak nádherná žena. Opisovať zjav nie je možné. Každý si vie predstaviť svoj ideál. Či idol. Tak je to.
Ohromená ostala stáť ako socha. Tá druhá sa začala približovať k nej, podišla celkom blízko, takmer na dotyk.
- Som Sarah. Povedala.
Vicemiss jej podala ruku a povedala:
- Sarah, teší ma.
Pozerali si navzájom do očí. Prízrak sa nebadane pohol a pomaly vkĺzol do tela vicemiss.
-Maturanti, o chvíľu končíme! Ozvalo sa akoby z iného sveta.
Práve som sa vrátil o odstavec vyššie, pretože som chcel vymeniť dve slová v slovoslede. Vyrušený z útrob zážitku som zrazu zabudol, čo som vlastne chcel urobiť. Príbeh sa roztrhol a sled obrázkov mizol v nenávratne. Snažil som sa ho v polospánku ešte zachytiť. Otvoril som oči a uvidel ranný, sotva badateľný úsvit za spustenými žalúziami.
Do hája so snami o písomkách! Hockedy celé noci nestíham riešiť príklady, príbehy a preklady, píšem a píšem, kým vpredu sa prechádza dozorujúci ten či onen profesor. Dávno som zmaturoval, ukončil výšku a robím a robím dobludu na svoje živobytie.
Asi som si z toho sna predsa dosť zapamätal. Zavrel som opäť oči a úporne sa vracal späť, krok za krokom. Toto musí ísť von, iba tak pre nič za nič to nebolo. Pre nič za nič, nie!
Sadol som si a začal písať príbeh uplynulej noci. Latinkou. Odrazu som prestal. Vo sne som vôbec nepísal takto, ibaže úplne inak. Hebrejsky. Ako som mohol?
Sú veci medzi nebom a zemou. Kto vie, čo nepovie?