Masky

//* BTW: Je to dosť ostré a feministicky ladené - len pokus na výzvu od jedného kamaráta - tomu padla sánka a neveril, že som to písala ja...
+ nebojte sa, chlapci, ja vás mám inak všetkých rada.!! :)) *//

.

Som realistka. Desia ma veci, ktorým sa nemôžem prizrieť priamo do očí, ktorým nerozumiem, alebo sa sami predo mnou skrývajú. Možno aj preto sa vždy obzerám za seba, keď kráčam po polnoci tmavou ulicou domov, niekoľkokrát skontrolujem, či sa náhodou za mnou neplazí neosvetlenými uličkami, nesleduje moje kroky a nesnaží sa tak porušiť sľub, ktorý sme si pred niekoľkými mesiacmi dali.

Všetko sa to vlastne začalo vďaka Karolovi. Stretla som ho na polícii, vybavoval si tam nejaké papiere ohľadom svojej dymiacej favoritky, zatiaľ čo ja som svojím naučeným úsmevom ráznej, no trochu až príliš zaneprázdnenej matky riešila v poradí piate trestné oznámenie od susedov. Syn im už piatykrát rozbil okno na kuchyni. Naschvál. Hral so svojimi dementnými kamošmi, čo každý druhý deň fajčia v našej garáži marišku, futbal, pričom malo vyhrať to mužstvo, ktorému sa podarí rozbiť čo najviac objektov naokolo. Ja som mu za to mala chuť rozbiť hubu. Zaostalí susedovci bývajúci oproti sa totiž narodili pred polstoročím a doteraz nepochopili, aké ťažké je vychovávanie idiotského pubertiaka pre vyťaženú matku dvadsiateho prvého storočia, ktorá celý svoj život vystavala na bezchybnej kariére a najviac ľutuje svadbu so svojím, bohužiaľ stále právoplatným, lenivým a grobianskym manželom, čo celé dni vysedáva pred futbalom, hokejom, či boxom, vyjedá solené oriešky a zvysoka serie na celú svoju rodinu, na syna, ktorému už tretíkrát hrozí prepadnutie, ktorý by večer, po návratoch zo záťahov pohľadom svojich červených očí mohol bez väčších problémov prepáliť stenu a taktiež serie na celé vedenie v práci a prémie, ktoré by mohol dostávať, keby aspoň trochu pohol tou svojou skostnatenou prdelou.
Karol mi otvoril oči. Neverila som, že tá tučná sviňa, čo sa mi denne váľa na pohovke z pravej kože za dvadsaťdeväťtisíc, by mohla mať milenku. Ale Karol mal pravdu, od samého začiatku mal pravdu. Po dvojhodinovke nadávok a hrozieb päsťami na polícii ma pozval na kávu. STKčku mu nepredĺžili a s jeho starou favoritkou ho poslali rovno do šrotu. Povedal im, že sa môže na všetky predpisy zvysoka vysrať, on bude ďalej jazdiť STK - neSTK a skoro ma zvalil, keď peniaci vypochodoval z dverí. Keby nebol gay, hneď po káve ho pozvem k sebe do kancelárie trochu pozhadzovať papiere a spinky z môjho slušne zaprataného stola. Ale čo, dokonalí muži sú buď všetci teplí alebo majú ksichty zarastené ako opičiaci so zubami, s ktorými by hravo zorali celé pole. Karol „prešiel na druhú stranu rieky“ po tom, čo mu priateľka ušla do Rakúska za miestnou barmankou s ceckami ovisnutými do pol pása a už nikdy nemieni preplávať na druhý breh.
„Do čerta aj so všetkými spoločenskými normami,“ skonštatoval pri zákusku a pustil sa do monológu o zaťatej a surovej povahe všetkých mužov sveta. „Otec trávil večery u susedky, starší brat spával s mojou sestrou a dedo nemal hanby sa s ním zabávať pod stolom pri večeri. Ako zo mňa mohol vyrásť duševne vyrovnaný muž? Keď som videl, ako hovadsky sa všetky moje mužské vzory správajú? Až po rokoch mučivých myšlienok som stretol človeka, ktorý sa za príslušníkov svojho plemena hanbí rovnako ako ja. Žijeme spolu už štvrtý rok a nikdy mi nebolo lepšie. A vravím ti, máš doma také isté hovädo, akým bol môj otec, brat aj dedo. Akým som mohol byť aj ja! Chodí na týždňovky? Určite obchytá každú servírku a recepčnú, čo mu príde pod ruku. Ešteže nemáte dcéru!“
Jeho citový výlev som kdesi pri teórii o zviazaní semenníkov všetkým „nadržaným bujakom“ prestala vnímať. Milenku? Už rok sa ma ani nedotkol, možno zo strachu, aby nesplodil ďalšieho fagana, akým je náš syn, možno zo strachu z vlastnej neschopnosti, ktorú sa bojí priznať. Pravda však môže byť aj iná. Naozaj, párkrát do týždňa sa vrátil okolo polnoci, zhodil to na kamarátov a zápas boxu premietaný na LCD obrazovke v ich obľúbenom podniku, no prečo sa odtiaľ vrátil celý strapatý a spotený, páchnuci ginom? Poslala som ho do kúpeľne namiesto toho, aby som mu vymlátila dušu z tela, za to, ako sa k svojej milujúcej manželke správa! Veď ja mu ukážem! A Karol mi aj poradil ako. Oko za oko, zub za zub, klin sa klinom vybíja...

Tak sa teraz po tme vraciam každý tretí deň domov a snažím sa zachovať si aspoň akú takú ľudskú dôstojnosť tým, že použité nohavičky zakaždým odhodím do smetiaka. Aj tak by sa asi už druhýkrát použiť nedali.

Odhodlala som sa k tomu v jeden teplý májový večer. Karol mi odporučil, kde sa dajú zohnať celkom pekné masky, presne vhodné na takúto príležitosť a mne hneď padla do oka Temná kráľovná. Čierne, zlatými hviezdami prešívané dlhé večerné šaty s vlečkou, belasý závoj a tmavá škraboška, cez ktorú som si sotva videla pod nohy, no skvele plnila svoj účel – neodhalenie. So vztýčenou hlavou som vošla do slabo osvetlenej miestnosti snažiac sa predstierať, že do spoločnosti po vášni túžiacich ľudí patrím už večnosť. V ten deň som tam však nestretla nikoho zaujímavého a pod ďalších dvoch neúspešných pokusoch nadviazať intímny kontakt so Spidermanom a Pastierom oviec a v poradí šiestom trestnom oznámení na syna, tentoraz za podpálenie mestských záchodov, som myslela, že to vzdám, požiadam o platenú dovolenku a vypadnem z domu aspoň na týždeň ku kamoške na vidiek.
Škriatok Dávid sa v slabo osvetlenej miestnosti objavil až po dvoch týždňoch a upútal ma svojou nesmelosťou. Postával pri bare a pokukával po tancujúcich pároch. Pil gin a pokyvkával pri tom do rytmu hudby hlavou, pričom sa mu červená čiapka na hlave hompáľala z boka na bok. Opustila som Snehulienku s Divokým Billom a vzrušená som sa pobrala k nemu.
Do desiatich minút sme boli vyzlečení, samozrejme len do takej miery, aby sme neporušili sľub neodhalenia, ktorý nutne patril ku kultúre slabo osvetlenej miestnosti a nedočkavo sme sa oblápali, ako neskúsení babráci školáci. Keď som si predstavila, že možno takto podobne so svojím sexuálnym životom pred rokom či dvoma začal môj degenerovaný osemnásťročný syn, chcelo sa mi zvracať. Ľutovala som tú naivnú hus, ktorá si s ním už začala, alebo si ešte len začne. Ak z neho vyrastie také isté hovädo, akým sa stal jeho otec, ktorý svoju milujúcu a nadmieru pracovne vyťaženú manželku podvádza z nejakou ryšavou sukou, Pán Boh tú hus ochraňuj.
Škriatok Dávid mal neskutočnú výdrž, čo mi pripomenulo mladosť, keď som so svojím mužom, tým nevyvinutým chrapúňom, po teplých letných večeroch lámala steblá trávy pod lesom za mojím rodičovským domom. Z neho vtedy a zo Škriatka teraz sršala neuveriteľná, nevyčerpateľná energia, hltal každý jeden môj pohyb a sile, ktorou ma úplne odzbrojoval, som dokonale podľahla hneď v prvý deň. Vedela som, že som sa na ňom stala závislá.
Keď som sa po tej úžasnej noci vrátila domov, starý sa niekde flákal. Výnimočne mi to celkom vyhovovalo, síce som nemala na koho nadávať za neodprataný riad z umývačky a rozhádzané ponožky v spálni, v tú noc by som to už aj tak asi fyzicky nezvládla. Zvalila som sa do perín, ani mi nevadil synov heavy metal pustený na najvyššie možné volume, dokonca ani predstava, že za tri a pol hodiny vstávam do práce sa mi nezdala až taká hrozná... Do minúty som bola tvrdá ako štolverk.

Z čela mi pot tiekol prúdom. Už som nedokázala potláčať vzdychy, hoci dvere na chodbu zostali našou nedočkavosťou pootvorené, tak som sa naplno rozkričala. V tej chvíli nezáležalo na ničom inom, len na tom, že jeho úd je nadmieru pripravený, nadmieru výkonný a nadmieru uspokojuje moju vášeň, všetko to, čo som za posledný chladný rok manželstva v sebe dusila. Revala som od rozkoše ako pavián a Škriatok Dávid, ktorého koniec červenej čiapky ma šteklil na bruchu, sa len spokojne smial. Po dvojnásobnom orgazme som padla do vankúšov úplne vyšťavená, neschopná akéhokoľvek ďalšieho pohybu.
Vtedy, na našom asi šiestom stretnutí, po našom asi šiestom spoločnom vyvrcholení, Škriatok prvýkrát prehovoril.
„Sakra, roztrhla si mi moju zelenú škriatkovskú košeľu.“
„Žena ti zašije.“
„Nestíha, buduje si kariéru.“
„Ako každá žena.“
„Asi by jej bolo čudné, načo takú košeľu mám?“
„Do záhrady.“
„Nemáme.“
„Do dielne.“
„Z tej si syn spravil sklad.“
„A sám to nevieš?“
„Neskúšal som.“
„Tak vidíš, aká príležitosť! Ešte sa pri mne veľa naučíš.“
„Toho sa bojím.“
Zasmiala som sa. Stúlil sa mi do lona ako mača a ja som ho mimovoľne začala hladkať po vlasoch. Nádherne voňal. Asi som sa zaľúbila.

Som realistka. A práve preto som začala ako prvá naliehať, nech sa nestretávame len v obmedzenom čase v slabo osvetlenej miestnosti, ale kedykoľvek sa nám zachce, na nami vopred dohodnutom mieste.
„Ako?“
„Vždy ti nechám odkaz u Strýka Držgroša.“
„Nedáš mi číslo na mobil?“
Chvíľu som váhala.
„Nie. Možno neskôr.“
„Dobre.“
Tak sme si dali sľub, že to vydržíme s maskami až dokým nás to bude baviť, potom, ak vymyslíme nejaký lepší postup, ako budovať náš zatiaľ len povrchný sexuálny vzťah na nejakú duchovne vyššiu úroveň, sa spoločne dohodneme, ako a kde odhalíme našu skutočnú identitu.
Som realistka a vedela som, že potrebujem k životu viac. Viac telesnej lásky. Viac tepla a slasti v rozkroku. Veď som vášnivá žena, ktorá by sa celá rozdala svojmu manželovi, keby ten prejavil aspoň štipku záujmu!
Škriatok Dávid mal nádherný zadok. V časoch dávno minulých som tak isto obdivovala pozadie svojho manžela, no to sa určite neustálym kvasením na koženej pohovke muselo zmeniť na rozmliaganú žemľu pripomínajúcu krátermi rozvŕtaný povrch mesiaca. Človek aby sa takého čudesného zjavu dotkol len v gumených rukaviciach, aj to len po dôkladnom zaočkovaní proti všetkým infekčných chorobám sveta. Zato Škriatkovým som sa dokázala kochať celé hodiny. Keď zaspal vedľa mňa na posteli, túžbu strhnúť mu masku a pozrieť mu priamo do očí, potláčala slasť z obyčajného pohľadu na jeho úžasne jemne krojené polky a pevné stehná. Nemohla som sa ich nabažiť a jedného dňa som ho poprosila o fotku.
„Dali sme si sľub...“
„Nechcem tvoju fotku, chcem fotku tvojho zadku.“
Chvíľu na mňa viac než začudovane hľadel. Potom sa mu napli lícne svaly a rozrehotal sa, až si musel sadnúť na pohovku v jednej z lacnejších izieb mestského hotela, kde sme práve trávili tretiu spoločnú noc mimo slabo osvetlenej miestnosti.
Tú fotku mi nakoniec dal. Vsunula som si ju pod sklo na pracovnom stole v kancelárii. Keď sa na nej zástupkyňa vedúcej oddelenia začala schuti rehotať, povedala som jej, že je krava a vyhodila som ju von.

Povedal mi, že možno požiada o rozvod, lebo má pocit, že mu je jeho manželka už dlhšie neverná. A vraj si ani po sexuálnej stránke nerozumejú. Chytila som ho za ruku. To bola prvá chvíľa, keď som mala chuť strhnúť mu z tváre škrabošku a uzrieť jeho životom unavené oči. Jeho osud sa tak veľmi podobal môjmu, že som začala Karolovi ďakovať za to, že sa mi tak sám od seba nevtieravo postavil do života a odklonil ma z mojej zaužívanej cesty a vďaka tomu som stretla tohto úžasného Škriatka Dávida!
„Chcem vedieť, kto si.“
Vyslovil to za mňa a ja som sa z neidentifikovateľného dôvodu zľakla toho, čo mohlo prísť. Áno, možno som sa do toho záhadného muža zamilovala, možno nie, ale takto zrazu? Po vyše desiatich stretnutiach strávených potením sa, tvorením jedno telo a mačkaním posteľnej bielizne mi to prišlo prehnané. No ak mám priznať pravdu, v skutočnosti som asi mala strach, že by mohol uhádnuť moje vlastné pocity. Som realistka a keby spoznal, ako ľahko ma môže ovládať, zmení sa na také isté hovädo, akým je teraz môj muž. A to som nemohla dopustiť.

Vydala som sa oveľa skôr, ako som predpokladala. V dvadsiatich dvoch som zostala tehotná a vysokú školu som dokončila externe a aj to len vďaka konexiám môjho otca. Keď ležala moja matka na smrteľnej posteli, sklátila ju rakovina, dozvedela som sa, že sa otec kvôli môjmu štúdiu zmenil na hovädo, keď sa vyspal s riaditeľkou univerzity a ona si z neho následne na to spravila milenca. Rozviedla sa s manželom, pretože verila, že môj otec spraví to isté, no keď sa dozvedela, že je až taký slaboch, že nedokáže opustiť smrteľne chorú ženu s piatimi deťmi, bola by ma bez milosti vyhodila, kebyže nemám už rok po promócii. Keďže otec tiež pracoval v školstve, vyučoval enviromentálnu výchovu na technickej univerzite, pomstila sa mu tá nafúkaná krava tým, že podala návrh na jeho odvolanie z dôvodu údajného obťažovania študentiek. Tak otca vyhodili. Zrejme mala milenca aj na ministerstve. Do dôchodku robil skladníka v zahraničnej firme a nadával na všetky ženské sveta. Nevidela som ho od doby, čo pred dva a pol rokom podali susedia na môjho syna prvé trestné oznámenie. Tento rok bude oslavovať šesťdesiatpäťku. Možno mu kúpim hojdacie kreslo alebo bežky, podľa toho, ako ho zmohla artritída, na ktorú sa začal sťažovať od smrti mojej matky. Ak pravda budem mať popri mojom vyťaženom živote čas navštíviť ho.
Keby som vedela, aké zviera vyrastie z plodu, čo som nosila pod srdcom, asi by som šla radšej rovno na potrat. Vtedy galantný fešák s pristrihnutou šticou, dnes tučné prasa s niekoľkodňovým strniskom, mi však nasľuboval hory doly, učičíkal ma fajnovými slovíčkami typu „Ľúbim ťa, môj chrobáčik.“ a ja, neskúsená slepá naivka som sa mu vrhla do náručia a plná snov som si predstavovala, akú dokonalú rodinku budem mať. Ale hovno. Na kuchynskom stole sa povaľujú prázdne obálky od trestných oznámení na syna, ja už nemám nervy, aby som v kuse doliezala za susedmi, aby ich odvolali, že im škodu finančne nahradím a popritom denne sledovať morálny aj fyzický úpadok môjho manžela, ktorý neodtrhnúc oči od telky vždy zamrmle len: „Akého si si ho vychovala, takého ho máš.“ Tak pomaly strácam trpezlivosť. Tak ma pomaly prestáva všetko baviť. A tak rozmýšľam, že Škriatok možno vôbec nemal s tým rozvodom až taký zlý nápad.

Meškal. Na recepcii ma privítala vyziabnutá študentka s úsmevom širším ako roztiahnutá harmonika. Podala mi kľúče od izby a ja som jej stroho vysvetlila, čo má robiť v prípade príchodu muža, ktorý sa bude pýtať na Temnú kráľovnú. Veľavýznamne sa na mňa zaškerila a kým mi stihla zaželať dobrú noc, zmizla som na schodisku.
Udychčaný sa mi ospravedlňoval. Vraj sa pohádal doma s manželkou. Vyčítala mu porozhadzované spodné prádlo na zemi v spálni.
„Ženy neradi vidia dve veci: Spodky a ponožky na chlapovi pri milovaní a spodky a ponožky na zemi po milovaní.“
Zahanbene sa na mňa usmial.
„Platí to aj o tebe a dnes?“
„Prečo?“
„Pri tebe sa veľmi vyzliekať nemôžem.“
„Veď ani ja. Urobíme výnimku.“
Tú noc sme sa činili až tak veľmi, že potom a inými sekrétmi prepáchnuté čierne šaty sa mi na niekoľkým miestach roztrhli. Povedala som si, že ich cestou domov vyhodím a kúpim si nové... Po dohre som sa však dozvedela, že to asi nebude nutné.
„Čo to je?“
„Veď vidíš.“
„Tunisko?“
„Bola si tam už?“
„Nie.“
„Povieš, že ideš na týždňovku.“
„Nestihne mi prísť výplata na účet.“
„Na to kašli.“
„A ty povieš žene čo?“
„To isté.“
„Prečo to robíš?“
„Užívam si. A chcem už konečne zhodiť masku.“
„Miluješ ma?“
„To som nepovedal.“
„Čakáš, že sa rozvediem aj ja, ak sa rozvedieš ty?“
„Ani to som nepovedal.“
„...“
„Budem čakať. V pondelok, na letisku. Máš celé tri dni na rozmyslenie.“
„...“
„Môžeš mať masku až dovtedy, kým ma nezbadáš. Potom ťa s ňou asi ďalej nepustia.“
„Nie som terorista.“
„To oni nevedia.“
Hľadela som na tie dva papiere, dve letenky istiace päť, možno šesť dní neustáleho sexu v exotickej prímorskej krajine s tým záhadným mužom, čo práve sedel predo mnou v zelenej košeli, tmavých nohaviciach, červenej čiapke, škraboške a s modrými ponožkami na dlhých nohách a snažil sa pomocou len jednej nohy zdvihnúť zo zeme svoje pokrkvané spodky. Vzrušovalo ma pomyslenie na toľkú slasť, no zároveň som sa desila odhalenia. Uvidí ma. Uvidím ho. Bude to mať stále rovnaké čaro? Nervovými bunkami mi bičovala zvedavosť. Áno, v pondelok letím. Ale nepoviem mu to, nesmiem pôsobiť nedočkavo, ako zaľúbená pubertiačka, ešte by si to mohol zle vysvetliť a dostať strach, že sa mu zavesím na krk a celého ho vyciciam. Hoci som mala sto chutí to od vytrženia, ktoré sa podobalo extáze, urobiť hneď vtom momente, na práve tej hotelovej posteli a možno na dlážke, ak by nám posteľ na naše erotické harašenie nestačila.

„Vylož riad z umývačky, kým sa vrátim od kaderníčky.“
Ani som mu to nepovedala neslušne, či príliš rozkazovačne a on to aj tak za tie dve hodiny nedokázal urobiť!
„Hrali sme s Anglickom.“
„Seriem ti na futbal, ja tu vidím nevyložený riad!“
„Už si doma, sprav si sama.“
Bola by som po ňom vyletela a možno mu za tie roky historicky prvýkrát jednu poriadnu strúhla, no pri dverách niekto zazvonil.
„Bež otvoriť.“
„Nehne ma, vykladám si riad.“
S hromžením sa odvliekol do chodby. Podľa hlasu som spoznala náčelníka okrsku.
„Máš si ísť po syna na záchytku.“
„Vykladám si riad z umývačky. Choď poňho ty.“
Prečo už nie je pondelok? Prečo už nie som v Tunisku? Tak by sa mi teraz hodilo vybiť z tela prebytočnú energiu! Vypotiť zlosť a pri orgazme zabudnúť na celý svet... Smola, ale už to vydržím. Musím vydržať. A keď sa vrátim, ak sa vôbec vrátim, možno už bude syn hniť v base a to lenivé hovädo prepustené z práce možno dostane rozum a samo požiada o rozvod. Síce som realistka, ale takýto zázrak by som v svojom živote celkom vďačne uvítala.
Keď tresol za sebou dverami a z dvora som začula štartovanie našej felicky, vyskočila som od riadu a zamierila si to rovno do mužovej pracovne. Očami a zmyslami prefíkanej líšky som za tie roky manželstva už stihla zistiť, kde si ten grobian ukladá peniaze. Tretí šuplík pod poličkou s knihami zo Zelenej knižnice. Obálka starostlivo uložená pod papiermi z poisťovne.
...
Do riti.
K obálke som sa ani nestihla prehrabať.
Som realistka a predsa som sa nechala uniesť do sveta naivity a vlastnou slepou hlúposťou som naletela chabej viere, že možno nie všetci chlapi sú hovädá.
Na vrchu papierov ležali nedbalo pohodené dve letenky do Tuniska, na pondelok.
Neletím.

.