Sloboda

„Sloboda!“ nadýchla sa čerstvého pobrežného vzduchu Merylin, „Sloboda po ktorej som túžila tak dlho a teraz po siedmych rokoch ju mám!“ Merylin mala 23 rokov. V pätnástich odišla teda utiekla z domu. Jej otec ju často mlátil a matka jej zomrela pri pôrode. Otec jej to stále vyčítal. No jedného dňa nevydržala a proste utiekla. Mala chuť ho občas zastaviť. Zastaviť čas a povedať mu čo si o ňom myslí. Vedela, že by ju čakala bitka. A tak len potichu trpela. Otec ju celých sedem rokov prenasledoval až pokým ju nenašiel. Vyrozprávam vám aké to bolo.
Merylin ako som už povedala utiekla v 15 rokov z domu. Na rok prišla bývať ku starej mame z matkinej strany. Skvele si rozumeli a mali bezproblémový vzťah. Merylin si u nej našla priateľa s ktorým sa milovali nadovšetko. On mal 19 rokov a volal sa Bob. Jej otec ju hľadal, nemal tušenia, že je u strakej. Merylin ani sama nevedela akým zázrakom sa to dozvedel. Vyhľadal si ju a hrozne ju zmlátil. Bob sa za ňu postavil a pobili sa. Samozrejme Bob bol mladší a mal predsa len o dosť sily viac ako jej otec. Nechal ho ležať domláteného v nejakej slepej uličke. Nakázal Merylin aby si zbalila veci a odviezol ju ďaleko od jej otca. Bob tam niekde mal prenajatý byt. Merylin ako 16 ročné dievča bez strednej začala pracovať v nejakom pochybnom bare ako servírka. Zarábala celkom dobre a Bob tiež. Dva roky žili šťastne. Do konca si plánovali, že sa vezmú, keďže Merylin mala mať už 18 rokov. Lenže v jeden osudný deň, keď Bob v práci niečo oslavoval a potom sa vracal domov, mal strašnú autonehodu pri ktorej zahynul. Merylin mala ísť do márnice aby ho identifikovala. Nervovo sa zrútila. Bob ešte nemal záveť takže jej v podstate nič nezostalo okrem bytu, ktorý bol napísaný aj na ňu. Stále pracovala v tom bare. Občas jazdila za strakou. Po roku sa rozhodla, že si urobí kurz ekonomiky. Išla do hlavného mesta, kde sa jej to podarilo a vyšla z diplomom. V 20 rokoch si našla veľmi slušnú a skvelo platenú prácu v ktorej spoznala Enrikeho. Bol síce o desať rokov starší, bol rozvedený a mal dve deti. Ale tie si rýchlo obľúbila. Dievča malo 9 rokov a volala sa Mirabela. Bola veľmi pekná a šikovná. Chlapec mal 13 rokov a volal sa Mett. Merylin ich vozila do školy a zo školy. Každú sobotu chodili na drahé večere. Ani nevie ako prežila ďalšie dva šťastné roky. Do jedného dňa. Išli s Enrikem na večernú prechádzku do parku. Merylin mala celý deň čudný pocit, že sa niečo stane. A veru aj áno. K lavičke na ktorej sedeli prišiel nejaký pán. Najskôr si mysleli, že je to bezdomovec ale ten hlas jej bol povedomý:
„Prepáčte, hľadám ženu, dievča, volá sa Merylin už neviem kde ju mám hľadať!“ Merylin mala v očiach strach. Ešte šťastie, že bola tma a nemohol na ňu vidieť. Enrike o všetkom vedel a tak sa mu prihovoril:
„A kto vlastne ste, že ju tak hľadáte?“
Muž si ho premeral a opatrne odpovedal:
„ Ja som jej otec, utiekla s domou pred siedmimy rokmi, ja som zúfalý!“
Enrike sa pousmial: „ Možno sa vám to bude zdať nezdvorilé, ale prečo utiekla?“
„Ale mali sme malú nehodu a ona mi utiekla. Mám o ňu strach. Chcem ju objať.“
Merylin vedela, že ju chce tak prilákať.
„Áno videl som ju, pracovala u nás ale mne hovorila niečo iné!“ začal Enrike. Merylin nevedela čo tým chce dokázať.
„A čo také hovorila vám?“ jej otec bol nedočkavý.
„Že ste ju mlátil denno denne, vinil ste ju zo smrti jej matky!“ Enrike začínal byť rozčúlený.
„To nie je pravda!“ zakričal jej otec. Merylin praskly nervy, postavila sa.
„Ty! Ako si dovoľuješ toto povedať? Ty! Že si ma nikdy nebil? Len čo si prišiel domov, ožratý! Zmlátil si ma ako žito! Vyčítal si mi, že mama zomrela kvôli mne!“
„Merylin! To si ty? Konečne som ťa našiel! Veľmi sa ospravedlňujem za to čo som ti spravil, veľmi ma to mrzí!“ začal je otec. Zakaždým to hovoril keď ju zmlátil.
„Na to ti už neskočím“ Vždy si mi to hovorieval!“
„Teraz to myslím úprimne Merylin! Naozaj vráť sa domov!“
Merylin ho prišlo ľúto ani nevedela prečo. Enrike sa postavil vedľa nej a chytil ju za ruky. Merylin sa cítila bezpečnejšie.
„Čo po mne chceš? A ako si ma našiel?!“ povedala odhodlane.
„Chcem aby si sa vrátila naspäť. A našiel som ťa podľa telefónneho zoznamu. Tvoje deti mi oznámili, že ste išli do parku.“
„Ja sa nikam nevrátim! Môj domov je tu!“ Merylin bola rozzúrená. Nemienila sa k nemu vrátiť.
„Prečo ma aspoň raz v živote nenecháš byť? Konečne som šťastná, som dospelá! Nechcem sa k tebe vrátiť!“ Merylin sa tlačili slzy do očí.
„Už toho mám dosť!“ rozkričal sa jej otec. Cítila ako ju udrel.
„Týmto mi chceš dokázať ako ti je to ľúto? Takto sa mám k tebe vrátiť? Si na omyle! Zmizni mi z očí!“ zakričala na neho. No on tam pokojne stál a díval sa na ňu. Vedela, že Enrike zviera pästi a tak ho radšej chytila: „Poď Enrike, ideme domov!“ povedala mu. Enrike oba stál, tak ho trošku potiahla. V tom jej otec vytiahol pištoľ a zreval: „Stoj! Lebo sa už nikdy odtiaľto nedostaneš!“
Merylin stála ako prikovaná.
„No tak nechaj nás odísť!“ prosila ho.
„Nie!“ povedal rázne a namieril zbraň na ňu.
„Čo odo mňa chceš?!“ spýtala sa ho.
„Ten tvoj môže ísť, ale ty pôjdeš so mnou! Či chceš alebo nie!“ Merylin vedela, že urobil chybu a tú najhlúpejšiu. Enrike bol veľmi bystrí a tak sa chytil príležitosti: „Dobre teda, pokojne! Ja idem! Ak sa jej niečo stane, budete pikať!“ dal jej ľahký bozk a odišel.
„Fajn otec, sme tu samy! Čo chceš teraz?“
„Teraz pôjdeš so mnou domou!“ povedal jej.
„Dobre, ale najskôr zlož zbraň!“ Merylin sa ho bála ale aj tak bola odhodlaná ísť.
„Tak, Merylin, teraz pekne pôjdeme kľudne domou a tam si všetko vyrozprávame!“
„Ale kam domou?“ spýtala sa ho.
„No predsa k nám, tam kde si vyrastala!“
„A ako sa tam chceš dostať? Vlaky už teraz nepôjdu!“
„Nevadí! Máme k dispozícii ešte aj autobusy! Nemusíš sa ničoho báť!“
„Ja sa ničoho nebojím!“ odsekla kyslo.

Medzitým Enrike dorazil domov. Bežal k telefónu a zavolal na políciu.
„Dobrý deň! Chcem nahlásiť únos!“
„A ako dlho je tá osoba nezvestná?“
“Teraz! Teraz ju uniesol otec!“
„Ako ju mohol uniesť vlastný otec?!“
„On ju mlátil a ona mu utiekla. On ju stále prenasleduje. Teraz pred chvíľkou na ňu vytiahol pištoľ! Boli sme v parku len nie som si istý či tam stále sú! Prosím pomôžte!“
„Keď bude nezvestná dvadsať štyri hodín, potom vám s tým budeme môcť pomôcť!“
„To tu mám čakať, kým ju zabije?“
„Viem je to ťažké, ale potom s tým budeme môcť urobiť viac. Prepášte mi! Zajtra sa ozvite!“
„Tak teda ďakujem ZA NIČ!“ tresol telefónom.
„Čo sa stalo ocko?“ spýtala sa ho Myrabel.
„To nič zlatko, bež spinkať!“ povedal jej.
Myrabel odišla. Enrike si sadol do kresla a dol si hlavu do dlaní. Za necelú hodinu prišiel Enrike mladší.
„Otec, mne môžeš povedať všetko. Veľmi dobre som počul rozhovor medzi tebou a políciou. Povedz mi, čo sa stalo Merylin? Prosím!“
Enrike nemohol syna odbiť a tak mu všetko povedal. Enrike len zízal.
„Ak s tým polícia nemôže nič urobiť, my áno!“
“Ani my synček! Ani nevieme kam ju odviedol!“
„Nepočul si ani kúsok z toho čo jej povedal?“
„Hej, niečo, že pôjdu domou ale ja neviem kde on má domou!“
„Veď on tiež mohol myslieť, tam, kde vyrastala!“
„A čo Myrabela?!
“Veď ju môžeme dať starkej!“
Jeho syn mal pravdu. Enrike bol zničený a preto neuvažoval zrovna čistou hlavou.
„Synček ešte šťastie, že ťa mám! Zavolaj starkej aby prišla. Ja zatiaľ pobalím potrebné veci!“
„Dobre otec.“ Povedala bežal do predsiene zavolať starkej.
Enrike zasa bežal do kuchyne po peniaze, spraviť niečo na jedenie a po kľúče od auta.
„Starká povedala, že do pol hodiny je tu!“
„Skvelé! Odnes toto všetko do auta!“
„Dobre!“ poslúchol ho.

Merylin sa viezla v autobuse. Ľutovala, že sa ozvala keď Enrike hovoril s jej otcom. Ale praskly jej nervy a s tým nemohla nič robiť. Jej otec sedel v klude vedľa nej. Merylin uvažovala, čo asi tak teraz Enrike robí. Či zavolal na políciu.
Tá hodina cesty jej pripadala ako večnosť!

„Mama!“ zavolal Enrike, „Ako som rád, že si tu!“
„Čo sa stalo synu? Enrike mi povedal aby som rýchlo prišla strážiť Myrabel ale prečo? Kam idete?“
„Ideme hľadať Merylin! Jej otec ju uniesol.“
„Ako ju mohol uniesť?“ jeho matka sa ho nechápavo pýtala presne tak ako aj polícia.
Enrike mal nervy na kúsku. Tak jej teda všetko ešte raz vyrozprával.
„Ale teraz už musíme ísť, kým nie je neskoro. Ešte raz ďakujem, že si prišla!“ dal mame pusu na líce a odišli. Enrike sa otca v aute spýtal: „Otec? Vieš kde to je?“
„Hej, Merylin mi to hovorila, viem to presne!“
Celú cestu boli potichu.. Každý rozmýšľal nad niečím iným.

Vošli do bytu. Meryilin sa zhrozila, všetko tam bolo porozhadzované a porozbíjané. Jej otec si všimol jej vykrivenú tvár a poznamenal: „Veľmi sa tu toho zmenilo!“
„To veru áno! Žiješ tu vôbec?!“
„Ale áno, keď prídem s práce pospím si a idem do nej zas.“
Merylin vedela, že tou prácou myslí jedine krčmu do ktorej zavítal pred prácou a po práci. Tak veľmi nenávidela tento byt a jej otec to vedel.
„Dobre sme tu teraz mi povedz čo odo mňa chceš!“
„Aby sme žili šťastne!“ povedal s úsmevom.
„Ale my sme tu nikdy nežili šťastne“ A ako ťa tak vidím tak ani nebudeme!“ premerala si ho od hlavy po päty.
„Ver mi! Ja som sa zmenil! Už nie som taký aký som bol!“ jej otec bol smutný. Merylin mu neverila. Vedela, že vždy to bude také ako predtým a nič sa na tom nezmení.
„Tebe sa ale veriť nedá!“
Jej otec bol zase s nervami na krajíčku, zodvihol ruku, chcel ju udrieť keď v tom do bytu vtrhol Enrike zo synom a zakričal: „Opováž sa jej dotknúť!“
Merylin si vydýchla, verila Enrikovi nadovšetko.
„Stoj!“ zakričal jej otec a opäť vytiahol zbraň. Merylin sa na neho vrhla.
Zaznel výstrel a potom ticho.
Tma sa rozliehala po byte, nikto nevydal ani hlásky.
Niečo sa začalo hýbať, bol to Enrike mladší, pomaly sa rozhliadol po izbe a hľadal známku ďalšieho života.
Ako druhá sa prebrala Merylin, Enrike k nej ihneď bežal: „Merylin si v poriadku?“
“áno zlatko som a čo ty?“
“V pohode! Koho zasiahol ten výstrel?“
„To neviem. Nemáš pri sebe mobil? Musíme zavolať sanitku!“
Merylin sa len trošku udrela do hlavy ale inak bola v poriadku,
„áno mám, minútku, zavolám ju!“
Merylin bola spokojnejšia. Dívala sa na tých dvoch ani jeden sa nehýbal.
O chvíľi počula tlmený hukot sanitiek, bola by radosťou skákala keby nebola tak zničená.
Už so len pamätala ako Enrike otvára dvere a sanitári všetkých nakladajú do sanitky.

Merylin sa prebrala na nemocničnom lôžku, strašne ju bolela hlava, chcela vstať ale nešlo to. Tak si privolala sestričku. Zároveň s ňou prišiel aj Enrikeho syn, okamžite ho objala.
„Ako je na tom tvoj otec?“ spýtala sa ho, „koho tá guľka zasiahla?“
„Guľka? Tá zasiahla tvojho otca, ale... „ Enrike sklopil hlavu.
„Ale?“ Merylin bola nedočkavá,
„Ale keď otec podal na zem. Rozrezal si brucho o črepinu z rozbitej fľaše.“
„A je v poriadku?“
„Áno je, môžeme ísť za ním.“
„No jasné! Len mi budeš musieť pomôcť, dosť mi treští v hlave.“
Tak jej teda pomohol. Dorazili do izby, kde Enrike ležal. Usmieval sa na nich. Merylin bola šťastná, prešla k nemu a pobozkali sa.
„Je mi ľúto tvojho otca!“ povedal sklesnuto.
„Nemá ti to byť prečo ľúto, bola to jeho chyba, šťastie, že ste prišli. Neviem čo by so mnou spravil. Som vám obom veľmi vďačná!“ Merylin sa rozplakala.
Prišiel doktor: „Merylin Ričmondová?“
„áno, to som ja. Čo potrebujete?“
„Váš otec Robert Ričmond, je vo vážnom stave, guľka ho zasiahla kúsok pod srdce. Za chvíľku príde polícia, aby ste im to objasnila, vy ste v poriadku?
„Áno, ja som. Prosím vás, môjmu otcovi nepodávajte o mne informácie. Ja si neprajem aby o mne niečo vedel.“
„Ako si želáte madam!“
Doktor odišiel. Merylin bola z jednej strany rada, že jej otec bol postrelený a nie Enrike, ale zase na druhej strane, veď predsa len, je to jej otec a nič stým neurobí.
„Enrike, je mi to ľúto, že som vás do toho zatiahla. Mala som si to vyriešiť sama!“
„Merylin tak ako mne nemá byť ľúto tvojho otca, tebe nemusí byť ľúto toho, že si nás do toho zaviedla. Ja som to pre teba urobil z lásky.“ Merylin ho objala.
„A Čo budeme robiť teraz?“ spýtal sa Enrikeho syn.
„Pôjdeme domov!“ povedal Enrike.
„Ja sa vami nemôžem ísť,“ smutne ich pozastavila.
„Prečo?“ spýtali sa udivene obaja naraz.
„Vie kde som, bude ma stále prenasledovať!“
Meryilin si sadla na stoličku a dopovedala: „Nemôžem vás vystaviť takému nebezpečenstvu, to je vylúčené!“
„Tak sa presťahujeme!“ oznámil Enrike.
„Stále ma bude hladať!“ Merylin sa rozplakala.
„Enrike, bež po kávu!“ povedal mu otec,
Enrike poslušne prikývol a odišiel.
„Merylin, ja ťa milujem a nechcem sa ťa vzdať, len pre tvojho otca a tvojho strachu!“
„Ja viem, aj ja ťa milujem ale pochop ma, chcem odísť ďaleko!“
„Ja ťa nemôžem nútiť ostať, ale dovoľ mi aby som ťa odviezol a našiel bývanie,“ prosebne sa na ňu díval.
„No dobre...“ usmiala sa: „ale nikomu nehovor kde som ani deťom!“ dopovedala.
Enrike len prikývol.
Na druhý deň ich pustili domou. Enrike ihneď začal hľadať nejaký dobrý podnájom. Našiel jej dom pri pobreží.
„Merylin mam to!“ zakričal na ňu, tá priletela z kuchyne do obývačky: „A kde?“
„Pri pobreží! Pozri na ten obrázok!“ Bol to nádherný domček, mal dve poschodia a bol prosto nádherný!
„Ten chcem!“ vyrazilo to s Merylin ako šíp z luku.
„Dobre, môžeme sa tam ísť pozrieť.“
„A kedy?“ Merylin bola nedočkavá.
„Aj hneď teraz. Deti sú v škole, stihneme to.“
„Tak teda poďme!“
Nasadli do auta a išli. Cesta tam bola nádherná. Voda narážala do skál, Merylin sa cítila ako vo sne. Musela sa uštipnúť aby tomu uverila. Cesta im trvala asi hodinu. Keď dorazili k domu Merylin bola nadšená. Takú krásu ešte nikdy nevidela. Ten dom bol ako vstup do raja. V dome to bolo nádherne zariadené. Verte mi, nedá sa to slovami opísať, to by ste museli vidieť.
V kuchyni sedela staršia dáma, bola na pohľad veľmi elegantná a vyžarovalo z nej teplo.
„Chcete to tu kúpiť?“ jej hlas bol jemný a krásny ako ten dom,
„Áno, rada by som ho kúpila. Je naprosto úžasný!“ Merylin žiarila nadšením.
Dáma sa usmiala: „ Áno je nádherný! Žila som tu dvadsať rokov.“
„Sama?“ udivene sa spýtala.
„Och, nie!“ pousmiala sa žena: „s manželom! Pred rokom zomrel,“ dopovedala sklesnuto.
„To ma mrzí,“ povedala popravde Merylin.
„Ste veľmi milá!“
„Ďakujem!“
„Za koľko teda predáte tento dom?“ zasiahol do rozhovoru Enrike.
Žena sa na neho zahľadela: „Koľko dáte?“
„No koľko, koľko chcete vy?“ Merylin sa divila.
„Ja to predám za koľko chcete. Sama som ho kúpila za málo. A nechcem ho predať za veľa,“ dáma sa pousmiala.
„A za koľko ste ho kúpili?“ spýtal sa Enrike a bol zvedavý na tú sumu. Myslel si, že asp milion, keď zrazu na nich vybafla tú cenu: „Dvadsať dolárov!“
Merylin doslova spadla na zem.
V tom úžase Enrike vykríkol: „ČO ŽE?!“
Dáma sa len usmiala: „Ste prekvapený?“
„áno!“ povedali obaja jednohlasne.
„Prečo tak málo?“ povedal Enrike ohromene.
„Je to celkom zaujímavý príbeh. Chcete ho počuť?“
„Áno!“ povedala Merylin a Enrike len súhlasne prikývol.
„Bola som asi tak mladá ako vy. Spoznala som úžasného chlapca. Milovali sme sa nadovšetko. Ale mali sme problémy s moju matkou. Ona ho nenávidela. A tak sme spolu utiekli za hranice. Nejakú tu dobu sme spávali kdekoľvek to len išlo, dokonca aj v lese. Prechádzali sme sa po pláži. Došli sme k tomuto domu, bol taký nádherný! Vošli sme dnu, pri stole sedela starenka. Bola milá, elegantná a svieža. Privítala nás: „Vítajte v mojom dome!“ obidvaja sme boli veľmi udivený. Ponúkla nám, že sa môžeme osprchovať. Prijali sme to s veľkým nadšením. Keď sme boli konečne v prijateľnom stave- čiže čistý a čisto oblečený, sadli sme si ku nej. Požiadala ma, či by som nemohla urobiť večeru, že je moc slabá.
Súhlasila som, bola som jej vďačná a za to ako nás pritúlila, by som urobila aj nemožné. Zatiaľ sa rozprávala s Fredo. Ihneď si padli do oka. Spravila som omelety, na nič iné tu potraviny neboli. No starenka bola šťastná aj tak. S chuti sme sa do nich všetci pustili. Nejaký ten čas sme u nej bývali. Až jedného dňa nám povedala: „ Fred, Liana, je mi tu s vami dobre ale musím odísť. Predám vám tento dom za dvadsať dolárov ak mi sľúbite, že sa o neho budete starať a zachováte ho!“ Samozrejme sme ho zobrali, bola to skvelá cena. Ihneď sme jej peniaze dali. Potom sme sa ďalej bavili. Opäť som urobila večeru a išli sme spať. Ráno som sa zobudila zo zvláštnym pocitom. Prišla som sem. Starenka tu vždy sedela a popíjala mlieko. No teraz tu nesedela. Zobudila som Freda a prešli sme celú pláž. Vrátili sme sa, bola som veľmi smutná. Fred ma utešoval. Ale bola som rada, že sme tu mohli aspoň zostať. Od tej doby sa nám začalo dariť. Fred si našiel skvelo platenú prácu a spoločne sme postupovali vyššie a vyššie. Ale pred rokom proste zomrel a ja som zostala sama. Dala som inzerát a bolo tu veľa kupcov, ale nikto nebol tak milí ako vy, všetci boli zlý, povýšenecký a tak som im dávala vysoké sumy. Ale ste jediný komu dôverujem.“
Merylin mala prázdnu hlavu. Dívala sa von oknom a rozmýšľala. Veľmi sa jej to tu páčilo. Ale keď sa tak zamyslela... nechcela tu bývať sama.
„Tak kúpite ho?“ spýtala sa.
„Áno!“ prikývla Merylin. Bola by urobila všetko aby tu bývala. Enrike vytiahol peňaženku a žene zaplatil.
„Kedy sa chcete nasťahovať?“
„Aj hneď, len si musím veci priviesť,“ povedala
„Dobre, ja tu ešte počkám.“
Merylin Enrike zaviezol domov po veci.
„Enrike?“ začala
„Áno?“
„Mám jednu žiadosť. Nechcem tam bývať sama a s tebou mi je dobre. A aj s deťmi Budete tam bývať so mnou?“
Enrike sa rozžiaril: „Áno, s radosťou len budeme musieť skoro vstať a odviesť deti do škôl a mi do práce.“
„To mi nevadí!“
Prišli domov. Počkali na deti, zbalili veci a vrátili sa do domu na pobreží.
Tá žena tam už nebola. Merylin to bolo veľmi ľúto, žena nechala iba vzkaz:
„Milá Merylin!
Som veľmi rada, že ste to práve vy! Prosím len jedno želanie mám. Zanechajte tento dom taký ako je teraz. Ďakujem!“

Zabývali sa tam a boli šťastný.
Merylin jedného večera zašla na pláž sama. Nadýchla sa čerstvého vzduchu a povedala: „Sloboda! Sloboda po ktorej som túžila tak dlho a teraz po siedmych rokoch ju mám!!“