Aj husi

Bola som sa prejsť po dědině za kamarátkami. Neodkladne som sa musela s nimi podělit o radosť. Naparádila som sa do červených čižmiček s bielou kožušinkou, ktoré mi kúpila mama v Žiline, aby mi ladili k zimníku, čo som dostala od uja Jana.

Priviezol mi ho na svätú Annu na motorke s lodičkou, v ktorej ma potom odviezol na púť do Kysuckého Nového Města. Bola som jeho malá Stázinka, ktorú nikdy nezabudol vziať na húpačky a kolotoče, kúpit mi cukrovú vatu a vystrieľat papierovú ružičku.

Ujo Jano bol bratom mojej mamy. Do Ostravy odišiel za prácou, rúbať uhlie v bani a nakonec si tam našiel fajn ženu, s ktorou tam ostal žiť.
Brával si ma na letné a zimné prázdniny k svojim dvom vyženeným a dvom společným deťom, ktoré mali s tetou Anežkou.
Teta bola super žena, mala rada deti a môjho uja. V tejto požehnanej rodine pochytala som prvé české slova.

Tak teda, s blaženým pocitom pohrávala som si s bielymi bambuľkami na tepľúčkom zimníčku a mala som nos hodne hore, pretože taký nádherný a mäkúčky zimník nemal - a ani len nevidel - nikto v našej dědině.

„Ahoj mama. Čo sa robí? Prečo čupíš nad Mahulienkou a plačeš?“ Keď ma húska počula, nazdvihla hlavu, ale hneď jej zasa spadla do snehového páperia.
Mama vzlykajúc utrela si uplakané oči a rukou ukázala smerom k tej pohrome: „Niekto otrovil husi v celej dědině.“
Podívala som sa k rieke, čo tiekla cez celú dedinu a uvidela našeho gunára, ako vyrýva zobákom brázdu do snehu a dopadá na bok medzi svoje družky, kroré nehybne ležali na brehu potoka.

Hladkali sme spolu s mamou Mahulienku po perí a videla som ako v kine, keď pomáhali sme húske našej, dávať pozor celú jar na jej malé, žlté guľôčky, až do doby, keď sa jej začali podobať.

Boli sme s mamou celé uplakané, nosy a oči sme mali už červené ako môj nový zimník, keď z beznadeje nás prišiel oslobodiť tata.
Objal nás a privinul, vybozkával na premáčané líčka a začal sa usmievať. Nechápali sme a dívali sa naň vyčítavo.

Tata nás ešte viacej pritisol a pošuškal nám tajomstvo: „Neplačtě už baby moje, tie husi sú iba opité, až vystriezvejú, nič im nebude. Do zajtra dostanú sa z kocoviny. Chlapi pri koštovaní slivovice prebrali sa v pálenici až ráno, nezavreli kohúty a kvas vytiekol im do rieky.“