Moje milé Palisko

Stretol som ho v práci. Na prvý pohľad som ho ohodnotil, ako klasického neusmievavého chalana, pristarého na školu, primladého na ženbu. Hneď od začiatku mal pred ním každý nováčik tichý rešpekt, lebo aj tý najstarší s ním jednali ako zo seberovným. Bol samá „kosť a koža“, ibaže jeho pohľad mal silu, šíril okolo seba taký zvláštny pokoj. A v podstate som mal pravdu, ibaže tie dôležité veci som z diaľky odpozorovať nemohol.
Po pár mesiacoch robili v práci reorganizačné práce, prehodili pár pracovných miest a ja som zrazu robil hneď vedľa neho. Tak sme sa samozrejme, dali do reči. Po mesiacoch známosti vyšlo niekoľko vecí najavo, nenaliehal som príliš, ale aj tak som postupne čo-to z jeho života odkryl.
Paľo bol narodený v znamení Lev, tretí zo štyroch súrodencov, prostredný z troch bratov. Vyštudoval pekára, ale v po strednej šiel na všetky možné práce v zahraničí i tu. Od škôlky sa poznal s dvoma babami, s Veronikou a s Martinou. Ako malý sa do jedenej z nich zaľúbil, taká klasická ranná láska, ktorá však nemala skončiť ako podobné lásky končievajú. Tá jeho trvala dlho, veľmi dlho. Priveľmi dlho.
Raz, na poslednom poschodí paneláka kecali o všetkých tých v podstate nepodstatných veciach, ktoré sa ale v tom veku zdajú byť podstatné, obe dievčatá (najlepšie kamarátky) sedeli na výťahovom zábradlí, Paľo stál pred nimi. Azda sa jeden na druhého usmievali a rozprávali o niečom zaujímavom, možno sa smiali na práve odznenej príhode tak veľmi, že nemohli popadnúť dych ani prestať s rehotom. Celkom dobre si to viem predstaviť: zabávajúca sa trojica bezstarostných teenagerov, ktorý sa poznajú 15 rokov. Dokážu si domyslieť nedokončenú vetu, povedia si úplne všetko krátkym pohľadom a vedia, aké plány do budúcnosti majú ostatný.
Po smiechu býva plač - hovorí sa a nechápem, prečo to tak vždy musí byť. Veronika sa niečoho zľakla, stratila rovnováhu a spadla zo zábradlia. Spadla do výťahovej šachty. Ôsme poschodie.
Neviem si celkom dobre predstaviť ich šok. Vraj padala pomaly, vraj po páde ešte rozprávala, vraj sa jej dalo spať, vraj bola biela ako krieda, vraj naokolo nebola takmer žiadna krv... Neprežila.
Paľo dodnes na ňu nezabudol, veď, ako by mohol. Vtedy sa zrútil svet, možno nie len jemu, a ten nanovo vystavaný už nebude nikdy taký, ako ten starý. Na ruke stále nosí prsteň, pamiatku na svoju veľkú lásku. Už ho skoro ani nemôže dať dole. On ho nechce dať dole. Nedá ho dole.
Odkedy ho poznám, neustále si z neho robím srandu a žartíkmi ho poriadne vytáčam, mám ho veľmi rád. Ono, ja to dávam práve takto najavo. Je trpezlivý, svojím nevšedným humorom vie rozosmiať kopu ľudí naraz, dá sa sním pokeckať o pekných babách, ale zároveň aj o dôležitých veciach. Bez slova pribehne na pomoc, keď ju niekto potrebuje (v našej pracovnej partii vzácnosť nad vzácnosť). Striedajú sa uňho chvíle ticha, keď je zahĺbený do seba, a chvíle zhovorčivosti, no aj počas tých sa príliš neusmieva. Usmieva sa, až keď ide o žarty. Ale podľa mňa tieto prechodné smútky nie sú zlé. Ba naopak, sú dobré, nútia človeka zamyslieť sa.
Dnes má teda Paľo 24, perfektnú frajerku (a veru zaslúži si ju!) – vlastne už snúbenicu, v auguste sa bude ženiť, kopu dobrých kamarátov, dobrú pracovnú partiu a minimálne jedného obdivovateľa. Mňa.
Na prstoch jednej ruky zrátam ľudí, ktorých obdivujem.

Bohužiaľ,ako čítam svoj článok spätne, nedokázal som v ňom Pala poriadne opísať. Možno sa ľudia vôbec nedajú opísať, musíte ich spoznať.