Večerné rozhovory I.

„Dobrý večer Jinan, teda po slovensky by si bol Gingko, ale meno Jinan sa (mi) k Tebe hodí viac. Ako sa máš ?„

„To som rada, že sa máš fajn, a že sa Ti to meno páči.“

„Vieš, to ako som sa do Teba zamilovala na prvý pohľad, mi pripomenulo niečo podobné, čo sa stalo pred x-rokmi. Tiež to začalo, keď sme sa začali na seba dívať.“

„Čože? Že Ty nemáš oči?!“

„Hm, lenže ja viem, že sa dívať vieš. Na to aby si sa vedel dívať, oči nepotrebuješ.“

„Ale inak máš pravdu, tamtá láska oči mala … „

„Nie, nebol to človek. A bola to ona. :-) „

„Aké meno?
Pajda.“

„Veď ma už toľko neprerušuj!
Jasné, že Ti chcem o nej porozpávať. Priťapkala na svojich štenacích nožičkách k nášmu gymnáziu.“

„Že kedy to bolo? Joj, dávno, veru dávno. Mala som sedemnásť a bola som v treťáku.“

"Aká rasa? Tá najlepšia - košické tajomstvo."

„Takže prvykát som ju uvidela pred vrátnicou u školskej brány, práve som chcela ísť na obed, alebo čosi také. Bol tam hlúčik študentov, pani školníčka a ona. Školníčka lamentovala, že si ju nemôže nechať, že na záhrade už psa má a v školskom byte ju mať nemôže. Ostatné decká, tiež niečo podobné – že už majú doma jedného ba i viac psov. V hlave som si hovorila, že je tam dosť ľudí, že snáď to niekto vyrieši, a že to nie je moja starosť.

A potom, už si nepamätám presne ako sa to stalo, len viem, že som s ňou a so spolužiačkou stáli pred školou. Pajda sa mi prvýkrát podívala do očí a svet sa so mňou zatočil.

Zrazu som vedela, že patríme k sebe, a zároveň si uvedomovala , že to nebude také ľahké, že sa to nebude páčiť našim doma. Ale bola som rozhodnutá. A teda ochotná vydržať a nevzdať sa …

A i tak bolo. Najprv som Pajdu obhajovala len pred otcom. Mama v tom čase nebola doma, bola na liečení.
Žiaľ nikdy som nezabudla na jeho prvé slová: - Ty nie si normálna. Kto to bude chovať! -

Detaily o tom ako si Pajda zvykala na môj pach a ako bola so mňou na prvý vander teraz preskočím.

Rovno Ti poviem, ako zareagovala mama, keď ju uvidela prvýkrát, potom, čo sa vrátila z liečebného pobytu a už o nej aspoň vedela : - Preboha, veď to nie je pes, veď to nemá nohy! - Však časom si Pajda získala i ju, len jedno mame nikdy neprestalo vadiť. Nepáčilo sa jej meno Pajda.“

„Hm takže tak ku mne, teda k nám prišla moja Pajdička … „

A teraz už dobrú noc. Ďalšie zážitky s ňou i iné Ti povyprávam nabudúce.