Večerné rozhovory II.

"Dobrý večer Jinan, ako sa máš? Pozerám, že ten tieň Ti až tak neprospieva, ťaháš sa krivo, skúsim Ťa dať inam. Žiaľ neviem Ti v mojom podnájme zatiaľ nasimulovať lesné pološero."

"A že kde som bola, že si ma celý víkend nevidel ? V Bratislave a v Trnave."

"Mám sa fajn, len som dosť unavená. Bola som za babkou i s ďalšou rodinou, videla pár výstav a stretla pár spriaznených duší."
„Nie, nechce sa mi teraz viac o víkende, ale ak počkáš, kým si dám sprchu tak Ti porozprávam zase niečo o Pajde.“

.... čššš ....

„Tak, už som späť. Vieš, jeden z najkrajších dní v mojom živote som zažila i vďaka Pajde. Bolo naozaj horúce leto a celý týždeň som bola na Tábore ochrancov prírody na Pieninách. Väčšinu dní som trávila splavovaním Dunajca na deravej nafukovačke. Vždy som ju dofúkala, splavila sa až po miesto, ktoré sa nazýva Jánošíkov skok a potom peši naspäť do tábora ... ale tento, tuším to bol štvrtok, som sa pridala k skupinke, ktorá sa vybrala merať prietoky miestnych prameňov. Zviezla som sa nimi po prvý prameň a potom som sa s nimi rozlúčila a vybrala sa i s Pajdou do kopca na opačnú stranu, než bol národný park. Najprv sme šli po lesnej ceste lemovanej malinčím. Doslova som sa pásla na malinách. Slniečko, modrá obloha, určite som si spievala. Ale hlavne cítila som sa úplne bezpečne, s Pajdou som vedela, že ma žiaden človek nemôže prekvapiť, svojím prenikavým štekotom, by mi ho nahlásila už zďaleka, takže som si vždy mohla vybrať, či zmením trasu a teda sa vyhnem stretnutiu. A v ten deň som naozaj nechcela nikoho stretnúť. Lesná cesta sa potom vnorila do lesa a nakoniec vyústila na pasienkoch. Zbierala som liečivé rastliny – najmä pamajorán, kochala sa výhľadom na Tri koruny a ďalšie kopce patriace k panoráme Pienin. Dodnes mám ten obraz v srdci – skaly, stromy, lúky, drobné políčka, na niektorých obilie na iných kôpky sena. Sedela som v tráve a bolo mi fajn. Myslím, že som chvíľku bola hlavou i v udalostiach predošlej noci, v ktorej som odolala jednému pokušeniu čo malo zrejme tiež vplyv na moju skvelú a slobodnú náladu.
Neskôr som chcela nájsť salaš a kúpiť hrudku syra, ale tam kde bol salaš asi pred mesiacom, keď som bola s oddielom na zraze vodákov, tak tam už bola iba tráva a stopy po ohrade. Tak som sa na hľadanie salašu vykašľala. Cestou naspäť som míňala i stádo oviec, trochu som sa bála o Pajdu, keď k nej pribehli ovčiarske psy, ale len ju očuchali a dali nám pokoj. Videla som psov i ovce, ale nestretla som žiadneho honelníka alebo baču. Nejakých ľudí som stretla až podvečer, pri návrate do tábora.
Vlastne sa v ten deň nič zvláštne nestalo, a predsa ho vnímam v spomienkach a v srdci ako vzácny drahokam.“

„Hm, na ten deň sa mi presne hodí pesnička od Veslárov, nepamätám si ju celú, ale kúsok Ti zaspievam:

Máme Pane krásny deň,
Cítim, že prekročím zas vlastný tieň,
Budem Ti vďačný Pane, snáď to viem,
Dnes máme opäť krásny deň

Sú dni, keď sme zúfalí,
Už od rána nič sa nedarí,
Márne skrývam svoj kríž do dlaní,
Tak skús byť ku mne láskavý

Ja nechcem slávu ani morskú pláž
Nech fúka vietor, zhora padá dážď,
Keď budeš plánovať deň plný krás,
Kúsok dáš aj pre nás ... „

...

„Dobrú noc kamarádky, dobrú noc Jinan ...“