Večerné rozhovory III.

Ahoj kamarátky, ahoj Jinan

„V posledné dni som Vám stihla dať tak vodičku a dobrú noc … bola som taká voľajaká rozlietaná a na víkendy zase preč. „

„Teraz posledne? Teraz som bola v Bratislave – na otvorení maminej výstavy. Cestovala som tam vlakom a od Brna i s jedným úžasným pánom. On hovorí, že som mu ako dcéra. Tiež ho mám veľmi rada – ale u mňa ten cit najlepšie vystihuje, že ho mám rada ako strýka alebo učiteľa, ale hlavne ako Človeka s veľkým Č.“

„A viete, čo som ešte v Blave zistila? Zomrel Miško Dočolomanský.“

„Nevedela som to kedže nemám televíziu a noviny čítam ledajak tie zadarmo v metre. Zistila som to až, keď som mame kupovala ku káve noviny. Kúpila som navyše Slovenku, jeden z mála plátkov, ktorý podľa mňa písal vecne a nebulvárne. Tak už nám Miško zaspieva a zahrá len zo záznamov – napr. pesničky z muzikálu Na skle maľované alebo jeho hit „Ľúbim Ťa“. Článok o ňom mi pripomenul i jednu krásnu báseň od R.Kiplinga, počkajte, prečítam vám ju:

Rudyard Kipling
Ak …

Ak jasnú myseľ nestratíš, keď všetci
navôkol – blázniac – obvinia ťa v zlosti,
v nevere iných ak sám dokážeš si
veriť, no zvážit aj iných pochybnosti,
ak zvládzeš čakať, neznaviac sa pritom,
lžou neodpovieš, ak ťa oklamali,
nenávisť druhých nesplatíš tým citom,
no nebudeš sa tváriť dokonalý,

ak dokážeš sniť, nedať však snom vládu,
myslieť, no dumy neurobiť cieľom,
do očú pozrieť víťazstvu i pádu
a rovnakým byť k tým dvom nepriateľom,
ak zvládzeš počuť nožmi pokrivené
v nástrahu bláznom priame svoje slová,
ak z ruín vecí, či žil si len pre ne,
zodratou dlaňou tvoriť začneš znova,

ak dokážeš dať výhry na hromádku
a staviť všetko na jeden ťah kariet,
prehrať a začať znova od začiatku
a slova o tej strate neprevravieť,
ak dokážeš dať povel srdcu, svalom,
nech slúžia ďalej, aj keď odumreli,
kráčať, keď nič už v tebe nezostalo,
len vôľa, ktorá vydržať im velí,

ak udržíš si hrdosť, vraviac k davu,
prostotu zasa, kráľmi obklopený,
ak nezohne ti hnev či priazeň hlavu,
ak napriek úcte, nik ťa neprecení,
ak vtesnáš pritom do minúty prísnej
šesťdesiat sekúnd behu z celej sily,
tvojou sa stane Zem i poklady z nej
a bude z teba človek, syn môj milý!

Hm … a teraz neviem či mám pokračovať … dnes som vám chcela porozprávať o tom ako sa z Pajdy stal takmer kamzík a o výprave do opálových baní a ako som traverzovala malý kaňon na sedačke. Dokonca som si kvôli tomu vyhrabala vandrovníček. Dnes je to presne 14 rokov od tej výpravy. A ako som v ňom listovala – našla som tam i do nárečia preložený úryvok Miškovej piesne a hlavne recitálu z nej – tak čujte -

Ľubim ce, tak mocno,
jak ľubic znam,
ty si śčesce mojich dňoch,
si zázrak majových utroch.
Ľubim ce vecej jak včera
a kuśčičko menej jak jutre.
Ši taka jaka ši,
no moja žena ...

No nič, myslím, že o tej výprave vám porozprávam na budúce – dnes ešte pridám jednu myšlienku z toho cancáku:

Šťastný človek je ten, ktorý sa teší z trojlístku
ako keby našiel štvorlístok.

Dobrú noc a sladké sny ….