Večerné rozhovory IV.

Dobrý večer slečny, dobrý večer pán Jinan

To máme dnes, ale zvláštne zamračenú oblohu. Je to pre mňa príjemná siesta vás takto polievať, zhovárať sa s vami a potom sa zahľadieť do diaľav ponad strechy, alebo pozorovať mladé straky ako si trénujú let, zo strechy na strechu. Iste sú z toho guľovitého hniezda, čo je na tom topole vľavo, ale pre lístie ho ešte nevidieť.

Tak a teraz už k tomu sľúbenému vyprávaniu o výprave do opálových baní.
Na tom vandry som sa dohodla v našej tramskej krčme – Green Crow Club-e – alias v Zelenej vrane. Aha, ja som vám ešte nehovorila o Vranke?
Bola povestná pre nás roky rokúce. Tu končili vandre, po stenách pribúdali placky, tu sa organizovali sleziny a rozlúčky, tu sa ľudia stretávali namiesto polnočnej, tu sa dohadovali dalšie výpravy, ale i výpomoc na stavbe a fušky. A čo bola ešte podľa mňa jedna zvláštnost, tu sa tak nejak vo vlnách vždy po pár rokoch rozchádzali páry, aby si začali s niekým iným z tejto komunity ľudí, niekedy tieto mixy priviedli do komunity niekoho nového. Do Vranky sa posielali pohľadnice z veľých výprav a ďalekých vandrov. Na nástenke sa objavovali pozvánky na potlachy, alebo pochody a iné akcie. Rada spomínam ako sa jeden čas hromadne pozeral Mash – to si vždy ľudia spontánne dali stoličky do rád za seba pred telku a hlásili prvá rada, druhá … Mnohokrát som sa viac než na Mash-i, nasmiala na hláškách kamarátov k jednotlivým dielom seriálu.
Juj, či som sa zakecala .. ale ešte vám musím povedať ten fór. Vyjde vrana z krčmi – tacká sa, udrie si hlavu o stĺp kandelábru otvorí zobák a :
„Čvirik! Kikikrikí! Hav hav! … dofrasa ako to bolo … aha Krá Krá! „.
A potom skúša vzlietnuť – skúša natiahnuť jedno krídlo a nič, druhé krídlo – roztrasene kúsok nadvihne a nič - „Dofrasa! Zase peši domov :-( !“ …

A že prečo práve Zelená a Vrana ? No Zelená – to je jasné – majiteľ bol pár rokov po revolúcii v strane zelených a zelená tak nejak k trampom patrí. A Vrana ? No pretože to je taká dlhoročná rivalita medzi Prešovom a Košicami. My im hovoríme „Koňare“ a oni nám „Vraňare“. Navyše u nás každú zimu v parku pri hlavnej stanici nocujú obrobské kŕdle havranov. A to poznáte? Ide slepec po košickom parku. Zbadá ho havran, skúša ho trafit trusom a nič. Zavolá svoju rodinu a nič. Zavolá celý kŕdel, a nevedia ho trafiť, furt sa im nejak vyhne. A viete prečo? Pretože slepec ho*no vidí.

Tak teda v tej Vranke som sa bavila s Aťom a Apačom, že sa chystajú na Dubník a že keď sa chcem pridať – autobus do Opinej ide v piatok o siedmej.
Tak som v piatok naklusala na autobus o siedmej ráno. Zneistela som, pretože tam nikto známy nebol, potom som sa však ďalším busom už odviezla i keď mi bolo jasné, že som to poplietla a asi vraveli o odchode až o siedmej večer. V autobuse som dostala strach, pretože bol plný tmavších spoluobčanov. Čítala som si vtipy z časopisu Kocúrkovo. A v duchu si hovorila, že veď nie som taká zlá, aby ma pánbožko neochránil.
Z Opinej sa potom bolo treba dostať do Červenice. To bol najmenej nepríjemný úsek, nakoľko som bola na ňom len ja a Pajda. V Červenici som si sadla na schody pri miestnom „salóne“. Mal tam zástavku i autobus. Čosi som pojedla, čosi počítala, trochu si zaspievala. Zoznámila som sa s miestnou fenkou Aťou. Pajda zaujala miestne cigánočky. Začala som sa s nimi rozprávať. Potom mi doniesli kartóny a kreslila som im zvieratká. Neskôr som s nimi hrala dámu (nie nadarmo ma niektorí vandráci prezývali miesto Šamanka – Šachmanka alebo Šachina – šach bol súčasť mojho vybavenia na vandre) a pridali sa aj starší. Keď okolo štvrtej poobede začalo pršať – tí starší ma prehovorili, aby som išla hrať dámu k nim do domu. Okrem toho, že som hrala dámu (a občas i prehrala), hostili ma - chlieb s masťou, soľou a paprikou, hubová polievka a vodka. Pajda dostala mlieko a safalátku. Našťastie potom prišlo „vykúpenie“. Konečne docestovali i Aťo a Chvostík. Ihneď som ich zavolala dnu – tiež niečo pojedli a popili a potom sme sa presunuli na flek …
ale o tom už zase až nabudúce …

Už Vám len zašepkám „dobrú noc“, aj tak mi už spíte.