Krok do neznáma

Keď som sa zatvárala v kúpeľni ,dala som si záležať na tom, aby som buchla dverami. Dostatočne silno na to, aby to pohoršilo zvyšných dvoch obyvateľov tejto domácnosti. Zase hádka s rodičmi. Nič výnimočné. Pomaly som zo seba dávala dole kusy šatstva, až zostali len nohavičky a podprsenka. Keď som takto seba zbadala v zrkadle, zišla mi na um tá dobre známa babská myšlienka- že som tučná ako prasa. Tie moje objemné stehná a neprirodzene široké boky. No čo sa s tým dá robiť? Nič. Už štrnásť rokov sa pokúšam zmeniť. A štrnásť rokov neprichádza žiadny výsledok...alebo žeby prišiel? Pozrela som sa bližšie na svoj odraz a snažila som si v mysli predstaviť fotky z raného detstva. Našla by sa tam ešte nejaká podoba? Tajne som dúfala, že áno. Ale..moje tmavohnedé vlasy už dávno nie sú tým nevinným plavým páperím, ktoré hrdo vyrastalo z mojej napoly holohlavej hlavy. A moje oči...už dávno nie sú tými nevinnými, veľkými hnedozelenými oknami do mojej nevinnej duše. Maskara z nich vytvorila oči ženy, v ktorých je prefíkanosť, faloš a chlad. Žiadna stopa po infantilnej naivite a úprimnosti, ktorá sa niekedy javí ako drzosť. A moje pery...kedysi ružové, jemné...do úsmevu sa skrivili len vtedy, keď sa smialo aj srdce...ale teraz je to prevažne už len koketný alebo predstieraný smiech, ktorý neodzrkadľuje moje pravdivé pocity. Vošla som do vane a pustila na seba prúd príjemnej, horúcej vody...sprcha bola pre mňa vždy potešením...aspoňže to sa nezmenilo...Kvapky vody vystrekovali jedna za druhou zo sprchovej hlavice a mňa opantával ten nádherný, slobodný pocit...čo môže byť lepšie? No keď som sa sprchovala už asi pätnásť minút, musela som sa vrátiť naspäť do reality. Voda je drahá. A čím viacej ju púšťam, tým menej oblečenia budem mať. Nepriama úmera. A nedala by sa zmeniť na priamu? Ďalšia otázka, ktorú sa musím spýtať našej matikárky, ktorá vášnivo rada obhajuje matematické zákony.
Dohodla som sa sama so sebou, že keď napočítam do šesťdesiat, musím vypnúť vodu...jeden..dva..tri...osem...dvanásť...dvadsať...dvadsaťosem...päťdesiatsedem...päťdesiatosem...a šesťdesiat. Koniec. Keď moju pokožku prestalo hladiť to teplo, začala mi byť nepríjemne zima a na tele mi naskočila husia koža...Bŕŕŕŕ...zabalila som sa do uteráka. Mechanicky som začala vykonávať úkony večernej hygieny. Pasta, kefka, pohár vody...koľký krát to už robím? Koľko rokov? Štrnásť. Každý deň a každý večer...to je tuším štrnásť krát do týždňa...a koľko je to za rok? Počítanie mi nikdy nešlo, na to by som potrebovala kalkulačku...
Z kúpeľne som vyšla už príjemne čistá a svieža, v mojom froté pyžamku. Od malička som milovala froté veci a semiš, plyš...jednoducho príjemné materiály, o ktoré som rada obohacovala aj môj šatník...Zrazu som zastala v strede cesty do mojej izby. Z obývačky bolo počuť krik. Hlasy rodičov. Ale posledný mesiac to nebolo nič neobvyklé. Takéto hádky boli u nás na dennom poriadku...ale...rozmýšľala som... kde sa to zlomilo?...alebo...túto otázku som si položila už veľakrát za tento deň: dopekla, ČO sa zmenilo? Alebo, lepšie by bolo spýtať sa: PREČO sa to zmenilo? Ja som sa síce výzorom zmenila, ale správaním nie...stále som to ja, to nesmelé, tiché dievča, ktoré sa bojí osloviť ľudí, ale miluje tanec. Aj keď len doma v obývačke na hudbu Britney Spears. Nevadí, moji plyšoví kamaráti mi vždy robia nemé, prívetivé publikum, ktoré mi nikdy nevyšle zápornú kritiku.
V poslednom čase mávam dosť často taký zvláštny pocit...Akoby som ja stála na jednom mieste, akoby som sa na pomyslenej čiare života nehýbala vpred, ale zostávala tam, kde som aj začala...na samom štarte. V minulosti na tom mieste pri mne bolo veľa ľudí...ale teraz, teraz už všetci odchádzajú, idú preč, valia sa životom a často ani nevedia, kam tá cesta vedie...ale...opäť sa pýtam: PREČO? Čo ich ťahá preč? Alebo, čo ich odo mňa odháňa? A tak si tu ja štrnásť rokov stojím, občas sa pohnem o malilinký krôčik vpred, ale väčšinou sú to len veľké kroky vzad...Každý jeden deň vykonávam tie isté činnosti, ani poriadne neviem, čo robím...alebo...PREČO ich robím...keď sa ráno zobudím a vstanem, nie je to nič neobvyklé...túto činnosť robím už vyše desaťročie...ale...veľa by sa zmenilo, keby som si už zrazu nebola až taká istá tým, že ráno vstanem...Vážila by som si viacej tie slnečné lúče a čvirikanie vrabcov? Alebo, tešila by som sa, že môžem počuť hluk áut a počúvať reči mojej mamy o tom, že si mám ešte upratať všetky veci? Istotne. A v ten večer, keď som sa ukladala do postele, vychutnávala som si každý jeden okamih...poddala som sa únave a slastne som sa nechala uspávať...ako keď som bola malá, len s tým rozdielom, že teraz mi uspávanku spieval dážď...alebo žeby sám život?
A ja som si ešte pár minút pred tým, ako som stratila vedomie, stihla uvedomiť jednu vec..možno pre niekoho nepodstatnú, ale pre mňa dôležitejšiu ako čokoľvek, čo sa za tento rok udialo...Áno, možno sa zmenilo veľa vecí...Mnoho ľudí odišlo a už teraz kráča kdesi ďaleko na ceste životom a možno teraz už stratení blúdia niekde v uličkách a mnohé z nich nemajú východ, len jeden smer...Ale, ako sa hovorí, zmena je život. A keďže ja už nikdy nebudem to maličké, bacuľaté bábätko, ktoré rodičia tak milovali, ale je zo mňa už veľké dievča, ktoré nemôže navždy zostať dieťaťom...A aj keď sú cesty života nebezpečné, kľukaté a nerozmotateľne zamotané, rozhodla som sa, že aj ja urobím krok vpred. Vydám sa na cestu za tými, ktorí odišli. Dám zbohom tomu jednému miestu, na ktorom som stála štrnásť rokov. Bude mi ľúto za tou krásnou bezstarostnosťou. Ale niečo sa končí, niečo začína. Zbohom, moje krásne detské časy! Ale prisahala som si, že na to miesto, ktoré som toľký čas zastávala, sa ešte vrátim. Už nie v prítomnosti, ani v budúcnosti. Ale v spomienkach, v ktorých moje staré“ ja“ navždy zostane. A nikdy, nikdy nezomrie.