Jama

-„Kto vám kázal, kurva, kopať tú jamu?“ vedúci vyzeral fakt naštvaný.
-„Šéfe, ale keď tu je toľko tých čriepkov a skaliek popísaných tými ruinami,“ nesmelo namietal Fero.
-„Rúnami,“ prerušil ho obďaleč stojaci Jano, opierajúci sa o Tatrovku, žmúriac spod šiltovky.
-„Vieš Jožko,“ pokračoval Jano dôverne oslovujúc vedúceho, „ono to môže byť dačo dôležité, vzácne.“
Vedúci Jožo spod prilby zazeral na kúsky črepov v jeho rukách. Horúčkovite rozmýšľal. Musia to parkovisko dokončiť, a to dokončiť načas. Ak ho nedokončia, nebudú prémie a ak nebudú prémie... Na to radšej nepomyslieť.
-„Počúvajte chlapi,“ ozval sa už vľúdnejším hlasom. „Prichádza víkend, vy ste mali rozplanírovať hrb, priviesť pár Tatroviek hlušiny, povalcovať a hotovo. Miesto toho sa tu hráte na archeológov. Črepiny, sprostosti, tie sú tu všade. Ak tu, kurva, zavoláme dákeho múdreho Indiana Jonesa, tak ten nám to tu môže zavrieť aj na dva roky. Dva roky! Počujete? Obchoďák hotový, ale pretože vy tu robíte archeosondáže, nebude mať dva roky parkovisko. Nebude parkovisko – nebudú euráče. Takže, Ferko, nebude ani Aranke čo domov doniesť.“
-„Ale šéfe, tam v tej jame je aj taká veľká skala, balvanisko a....“
-„Fero, ty si úplne blbý? Počúvaš čo ti vravím?“
Fero pozrel bezmocne na Jana, a keďže sa nedočkal žiadnej podpory, sklonil hlavu.
-„Tak takto hoši. Toto si necháme pre seba,“ ako vedúci rozprával siahol do vrecka a vytiahol peňaženku. „Tu máte 50 Eur a dorobíte dnes, čo ste mali a ...“
-„Ale....,ale šéfe mne ide vlak a a ja tu už mám aj ruksak s vecami, ja musím...“
-„Fero,“ vedúci vytiahol ešte 20 €, „keď si máknete, večerný vlak stíhaš.“
-„Ale šéfe!“ zúfalo zaprotestoval Fero.
-„Sadaj do Jecébéčka !“ nekompromisným hlasom usmernil vedúci ďalšiu jeho činnosť. „A ty Janči pál po tú hlušinu! Dve-tri Tatrovky budú stačiť. Zavalcujte, dozri na to. Ak to v utorok bude O.K. , možno ešte dačo kápne. A ešte! Fero,“ zakričal vedúci sadajúc do auta, „nie že si zase predĺžiš víkend!“
Tatrovka s Jančimsa pohla na jednu stranu, Oktávka s vedúcim na druhú. Fero osamel. Zadíval sa na svoj bager a potom hneď na jamu, čo tak iniciatívne vykopal. „Dočerta!“ povedal si pre seba a nasadol do JCB. Lyžicou bagra sa zaprel o ním objavený balvan, aby ho zvalil do ním vykopanej jamy. Dalo to trošku práce, ale „pomohlo“, pomyslel si Fero, keď pohol balvanom. Odrazu zbystril. Za balvanom sa objavila diera. Veľká diera. Fero zoskočil z JCB a jedným svižným skokom sa ocitol na predtým vyvrátenom balvane. Pod kopčekom, ktorý mal splanírovať, sa pred ním črtala diera, tak akurát, aby ju mohol štvornožky preskúmať. Trošku sa zohol a fascinovaný hľadel do čiernej tmy. Prikrčil sa ešte viac, zapálil zapaľovač a s vystretou rukou osvetlil priestor pod kopčekom. V slabom mihotavom svetle zapaľovača, ktoré sa konečne po storočiach popri ňom predieralo do hrobky, videl asi meter pred sebou nádoby, vázy, akési haraburdy a hrniec. Hrniec plný voľajakých plieškov. „Bože, veď sú to mince!“ Fero zhasil zapaľovač, posadil sa. Hlavou sa mu preháňali myšlienky. „Čo teraz? Toto bude určite hrobka, ako tá v Egypte – Tutanchánova a on bude slávny. Áno, bude! A vedúci s Janom, tí budú čumieť, tí budú čučať!“ Úsmev na Ferovej tvári ustrnul. „A čo ja z toho budem mať?! Sú tam predsa mince a kto vie, čo ešte! Rýchlo, kým sa zjaví Jano s hlušinou!“ Postavil sa na balvan celý pokrytý znakmi – ruinami, ako ich nazval. Vrhol na ne krátky zamyslený pohľad, “veď toto sú ako tie hieroglity pred Tutanchánovou hrobkou...,“ a to ho presvedčilo ešte viac. Možno, keby poznal ich obsah, konal by inak. Takto sa už len o niekoľko sekúnd pchal aj s ruksakom do diery pod kopčekom. „Tých pár mincí, čo zmizne si nik nevšimne. A možno do ruksaka ešte čosi vopchá. Lebo tu je vecí! A aj telo. Alebo čo z neho ostalo.“ Fero zrazu zmeravel a nemohol v slabom svetle zapaľovača odtrhnúť oči od zubatej lebky. Náhle ho prebral ohlušujúci praskot. Fero konečne odrapil oči od lebky a posledné, čo videl, bol prelamujúci sa strop. Kopček, ktorý bol vlastne navŕšená mohyla nad hrobkou, sa prepadol. Mohyla dôkladne zasypala svojho pána, ktorého storočia strážila, jeho objaviteľa a aj ten balvan, ktorého nápisy ho mali varovať.
Jano vyšiel Tatrovky. „No to som vedel!“ zahundral si pre seba. Pozrel do JCB. „Jasné, ruksak tu nie je, už letel na východ za tou svojou Arankou! Aspoň, že ten kopec zrovnal. No nič, 70 Eur mám ja,“ kalkuloval Jano, „dokončím to tu a v pondelok zjebem Fera. Nedostane nič a Jožo ešte niečo vytlačí!“
Po pár hodinách, už za tmy, keď Jano dovalcoval, sa spokojne rozhliadol po budúcom parkovisku netušiac, akú archeologickú hádanku pripravil budúcim generáciám. Keď vychádzal z valca, iba poznamenal len tak pre seba: „Dúfam, že Fero si zas ten víkend nepredĺži...“