Predsudky III. - Povrchní

Zvuk trieštiaceho skla naplnil mistnosť, keď v zúrivosti hodila prvú vec, čo jej prišla do rúk, do svojho odrazu v zrkadle.

Bola to všetko jeho vinna, a predsa mal tú drzosť prísť, ani nie dva dni po tom, ako ju prepustili z nemocnice a povedať jej, že je koniec.

Bol to len deň, čo sa sama prvýkrát videla v zrkadle a potrebovala niekoho, kto by pri nej stál, potrebovala jeho. Jeho slová, aká je krásna navzdory jazvám, ktoré sú, budú len jeho vina.

Ozančil si ju len preto aby sa s ňou mohol rozísť ako s ktoroukoľvek, akoby nebola jeho už takmer tri roky. Ako by jej nesľuboval modré z neba a večnú lásku. Kde je však teraz?

Nemôže sa s ňou ukázať na verejnosti, nie kým má na tvári tú ohyzdnú jazvu, ľudia by po ňom čumeli, šepkali si. A on si predsa také niečo nemôže dovoliť. Ale kde je ona? Je synom primátora mesta, musí byť feši a všetko okolo neho musí byť dokonalé. Aj jeho priateľka. Ale kto je ona?

Hľavne jeho milá musí reprezentovať budúceho politického fracka, musí reprezentovať svojho budúceho svokra, no ona už nebola hodná takej cti ako sa pohybovať v kruhu prekliatej povrchnej smotánky, čo lepia oči na počkanie zväzkami bankoviek.

Prečo s ním sadala do toho auta? Vedela že má vypité, vedela o rizikách...

Zrútila sa na podlahu pokrytú črepinami, v ktorých mohla vidieť seba, jej nové ja, jej novú tvár a mohla vo svojich vlastných očiach vdieť zhnusenie pri pohľade na tú príšeru.

Prekryla si tvár dlaňami utišujúc vzliky, jej matka by nabehla a dožadovala by sa pustenia do izby. Len aby ju chlácholila a klamala jej do očí, že svet nie je krutý a že má pred sebou celý život.

Také hlúposti, také klamstvá.

Veď ju opustil muž ktorému sa odovzdala celá. Veď ju opustil muž dušujúci sa úprimnosťou citu. Sľubujúci jej budúcnosť po jeho boku. Akoby mohla veriť, že povrchnosť ludí sa jej nedotkne? Keď jej láska ju zo strachu z predsudkou nechala.

Nemohol sa predsa promenádovať po meste s niekým, kto už ani po plastyckých operáciach nebude krásny. On sa potreboval obklopiť povrchnou a na prvý pohľad viditeľnou krásou. 

Búchanie do dverí jej izby ju utvrdilo v tom, že plač a rozbíjanie nebol práve najlepší spôsob ako zostať nepovšimnutou.

Dvere sa triasli a päste jej matky udierali stále silnejšie. Potriasla hlavou, snažiac sa vystrnadiť hluk matkiných rúk z hlavy. Chcela sa utápať v bolesti a samoľútosti, má na to predsa právo, je zohyzdená, dokaličená a v živote odsúdená ostať sama. Nikto ju nebude milovať, žiaden muž, svet je plný predsudkov a všetci túžia po povrchnej, okatej kráse.

Nikoho nezaujíma krása duše, myšlienok, života.

Drísty prezentované v médiach vyumelkovaných kráskach, zmenili pohľad všetkých. Ženy potebovali byť päťdesiat kilové, chlapi si dávali silikóny do ramien len pre klam dokonalosti a povrchnosti, ktorá bola všetkým v životoch ľudí.

Búchanie ustalo a ona si vydýchla. 

Vzala väčší črep a na dľžku rúk si ho džala pred tvárou, nedovolila si uhnúť pohľadom ani o milimeter.

 Trest za to, že nastúpila do toho auta, trest za to, že verila v silu lásky. Tak patetické, detinské. Lebo jednorožce existujú...

A ona si musela zvyknúť na svoje nové ja, ľudia su kruté povrchné svine a ona sa musí obrniť aby mohla ich predsudkom a odporu v očiach vystrieť prostredník.